Školstvo v emigrácii  Ako sa ukrajinské vzdelávanie v Litve stalo skutočnosťou

Žiaci, ktorí kvôli vojne opustili Ukrajinu, často nemajú možnosť študovať vo svojom rodnom jazyku. Jednou z výnimiek je Litva, kde už tretí rok funguje Medzinárodná ukrajinská škola, ktorá zabezpečuje vzdelávací proces v materinskom jazyku podľa programu Ministerstva školstva Ukrajiny. Školu navštívila naša prispievateľka Iryna Synelnyk.

Školu otvorili v roku 2022 vďaka podpore Veľvyslanectva Ukrajiny v Litve a aktívnej práci riaditeľky Oleny Vnukovskej. V súčasnosti má pobočku vo Vilniuse a v ďalších štyroch litovských mestách, kde našlo útočisko viac ako 70 000 odídencov z Ukrajiny. Medzinárodnú ukrajinskú školu v Litve navštevuje viac ako 3 000 ukrajinských školákov. Pracuje tam 250 učiteľov, väčšina z nich odišla z Ukrajiny po vypuknutí totálnej invázie.

Vzdelávacia inštitúcia, ktorej Ukrajinci vdýchli nový život

Ukrajinskí pedagógovia vdýchli nový život niekoľko rokov nevyužívaným priestorom bývalého pedagogického inštitútu vo Vilniuse. V niektorých miestnostiach chýbali okná a dvere, ale to je už dnes minulosťou. Materiálne pomohli charitatívne nadácie. Ruská lobby však zaúradovala aj v tomto prípade. Pýtali sa načo treba takúto školu – veď v Litve je dosť ruskojazyčných škôl, môžu tam študovať Ukrajinci, ktorí vedia po rusky. Ukrajinské vzdelávanie v Litve sa podarilo zaviesť len vďaka značnému úsiliu.

Pri prehliadke priestorov školy vidíme obyčajné triedy a chodby zaplnené deťmi, ktoré sa hrajú, opakujú si učivo alebo sa rozprávajú. Ako niekde v Kyjive, Charkive či v Dnipre.
  Počas krátkej prehliadky školy sme sa stretli s pani Oľhou Polovynnyk z Chersonu, učiteľkou základnej školy, a pánom Dmytrom z mesta Kerč, ktorý v škole vykonáva opravy. Rozprávali sme sa aj s pánom Petrom Pyrohovom z Charkiva, ktorý žije v Litve od roku 2015, naučil sa po litovsky a teraz svoje vedomosti odovzdáva ukrajinským deťom.

V súčasnosti navštevuje Medzinárodnú ukrajinskú školu vo Vilniuse 1 100 detí a vyučovanie prebieha v dvoch zmenách. Pracuje tu 85 učiteľov, väčšinou sú to Ukrajinci. Pochádzajú z rôznych miest, každý má svoj príbeh, no spoločne tu vytvárajú dôležitú vec. Pomocný personál v škole tvoria tiež Ukrajinci.

Deti sa už od prvého ročníka učia cudzie jazyky – predovšetkým litovčinu a francúzštinu. Francúzštine sa tu venuje špeciálna pozornosť, pretože škola má uzatvorenú dohodu o prijatí ukrajinských absolventov s partnerskou školou vo Francúzsku. Žiaci a žiačky majú povinný predmet „Obrana vlasti“. V rámci neho sa konajú stretnutia s ukrajinskými vojakmi, ktorí sa rehabilitujú v Litve, ale aj s litovskými strelcami.

Riaditeľka školy Olena Vnukovska je ukrajinská pedagogička, ktorá už dlhé roky podporuje ukrajinské školstvo v zahraničí. Po tom, čo sa presťahovala do Francúzska v roku 1997, založila Ukrajinskú parížsku školu, ktorá fungovala cez víkendy a umožňovala deťom učiť sa ukrajinský jazyk a kultúru a zároveň získať francúzske vzdelanie. Už pred vojnou sa snažila šíriť povedomie medzi ľudmi zo zahraničia, aby nepovažovali Ukrajincov a Rusov za jeden národ. Keď osud priviedol Olenu Vnukovskú do Vilniusu, rozhodla sa založiť ukrajinskú školu v Litve. Po príchode tisícok ukrajinských utečencov v roku 2022 fungovala vzdelávacia inštitúcia najskôr ako sobotná škola, neskôr sa zmenila na bežnú školu.

Ako vysvetľuje pani Olena, v Litve existujú dva typy škôl – štátne a súkromné. Medzinárodná ukrajinská škola má štatút súkromnej školy, ale platy učiteľov financuje Litva. Ostatné potreby si škola musí zabezpečiť samostatne. V súčasnosti môžu žiaci navštevovať 18 krúžkov a voliteľných predmetov, preto sa vedenie rozhodlo zaviesť doplatok 30 eur mesačne.

Žiaci, ktorí prežili razie, ostreľovanie a okupáciu

Žiaci desiateho ročníka Kateryna Cygankova a Maksym Lipčevskyj študujú v Litve už takmer dva roky. Predtým žili neďaleko Azovského mora: Kaťa v Berďansku (Záporižská oblasť), Maksym v Heničesku (Chersonská oblasť). Ich domovy obsadila ruská armáda.
  Každý zo žiakov školy má iný príbeh, no zároveň majú veľa spoločného, keďže je medzi nimi mnoho rodákov z východných a južných regiónov Ukrajiny. Kaťa si spomína, že detstvo strávila v dedine Vozdvyživka na Záporiží. Rozpráva o svojich priateľoch, o ukrajinských ľudových zvykoch, tradičných koledách a darčekoch na novoročné sviatky. Vlasy má zapletené a často nosí vyšyvanku. Jej rodina presťahovala do Berďanska rok a pol pred vojnou. Práve tam Kaťu, jej mamu a 5-ročného brata zasiahla invázia. „Mama mi povedala, že sa začala vojna. Dúfala som, že je to vtip. Nasledujúce tri dni sme žili v neistote, nevedeli sme, čo sa deje.  Dvadsiateho siedmeho februára vstúpili do mesta ruské jednotky. Boli medzi nimi aj Čečenci a Burjati a my sme sa báli ísť von,“ rozpráva školáčka o svojom živote v okupácii. Jej rodina žila mesiac v okupovanom Berďansku v neustálom strachu.

Spomína si na nedostatok jedla. Na chlieb sa miestni obyvatelia museli prihlásiť niekoľko dní vopred. V okupovanom Berďansku prijímali utečencov z Mariupoľa – niektorí ľudia prichádzali len v županoch, jednoducho utiekli tak ako boli. Dvadsiateho štvrtého marca zasiahli ukrajinské ozbrojené sily v prístave ruskú loď a ruská armáda začala pátrať po strelcoch. Na druhý deň Katina rodina opustila mesto. Cesta do Záporižia, ktorá v čase mieru trvala autom dve hodiny, teraz trvala dva dni. Autobusy boli plné ľudí, niektorí mali so sebou aj domáce zvieratá. Prešli šestnástimi ruskými kontrolnými bodmi. Vojaci kontrolovali, či ľudia nemajú vytetované patriotické symboly. Nejaký čas boli autobusy v obkľúčení ruskej armády, ktorá trvala na tom, aby ľudia odišli do Ruska. Hrozili im, že inak spolu s ich konvojom vstúpi do Záporižia aj ruská vojenská technika. Ako zázrakom sa im podarilo vyjednať, aby nechali autobusy prejsť.
Kaťa s rodinou odišli do Litvy za otcom, ktorý tam pracoval. Rodina sa rozhodla, že Kaťa bude navštevovať ukrajinskú školu. Bola tak jednou z prvých 200 študentov Medzinárodnej ukrajinskej školy. „V našej škole bolo veľa detí z rôznych oblastí Ukrajiny. Každý mal iné zvyky a dokonca aj nárečie. Spočiatku to bolo ťažké, ale potom sme vytvorili jednotný tím. Tak sa človek môže rýchlejšie a lepšie vyrovnať s rôznymi výzvami,“ zdieľa svoje dojmy zo štúdia Kateryna Cygankova. Hovorí, že v Medzinárodnej ukrajinskej škole boli okrem vyučovania dôležité aj rôzne aktivity, najmä na podporu Ozbrojených síl Ukrajiny. Do prvého ročníka ukrajinskej školy nastúpi tento rok aj jej mladší brat.

Rodina Maksyma Lipčevského žila v rodinnom dome v Heničesku, jeho rodičia podnikali. Pred vojnou mal chlapec veľa koníčkov, venoval sa tancu, zúčastňoval sa súťaží. Rodina cestovala. Maksym konštatuje, že vojnu nečakali. Až v predvečer invázie nastal po večerných správach poplach a ráno 24. februára bolo počuť výbuchy. Až vtedy pochopili, že vypukla vojna. „Heničesk bol pod okupáciou. Spočiatku sme ani necítili žiadnu zmenu. To isté mesto, tí istí ľudia... No postupom času sa všetko zmenilo. Ešte siedmy ročník na škole som dokončil podľa ukrajinských učebných osnov, ale ôsmy sa už začal podľa ruských. Zmenili sa učitelia, keďže veľa ukrajinských učiteľov odišlo,“ hovorí Maksym, ktorý žil s rodinou deväť mesiacov v okupácii. Každý pondelok si žiaci museli vypočuť ruskú hymnu. Pre chlapca to boli muky.

Jedného dňa, po vražde miestneho podnikateľa, ktorý nechcel spolupracovať,  prišli Rusi prehľadať dom Maksymovej rodiny. Zadržali aj Maksymovho otca. Tri dni ho držali v záchytnom centre. O týždeň sa rodine podarilo utiecť, zobrali si len to najnutnejšie. Vybrali si Litvu, pretože tam mali príbuzných. Maksymova stará mama z matkinej strany je Litovčanka.

Maksym sa do Medzinárodnej ukrajinskej školy dostal náhodou. Už si zvykol na život bez mora, no Ukrajina mu chýba. „hovorí. Momentálne nie je možné predvídať, či sa Kaťa a Maksym vrátia do Ukrajiny, pretože vzdelanie, ktoré v Medzinárodnej škole získali, im umožňuje pokračovať v štúdiu rovnako v Ukrajine ako aj na európskych univerzitách. Napriek tomu, že v ukrajinskej škole v Litve majú ukrajinské deti oázu pripomínajúcu ich vlasť, mnohým z nich stále chýbajú priatelia a domov. Zatiaľ však zostávajú v zahraničí a pokračujú v štúdiu.

Učitelia, ktorí vedia, ako liečiť detské duše

„Hovorievam svojim žiakom, že bez ohľadu na to, čo budú robiť v budúcnosti, určite nebudú mať komplex menejcennosti,“ vraví riaditeľka Olena Vnukovská. Kolektív vytvorila z odídencov z Ukrajiny, ktorým tak poskytla prácu. „Veľa ľudí prišlo z okupovaných území, niektorí sa za posledné roky sťahovali aj dvakrát. Práca pre nich bola svetielkom nádeje,“ zdôrazňuje. Aj samotní učitelia majú svoje vlastné príbehy zo života pod ruskou okupáciou.

Oľha Polovynnyk z Chersonskej oblasti pracuje v školstve už takmer štyri desaťročia. Dvadsaťdva rokov pôsobila ako riaditeľka, vychovala niekoľko generácií ukrajinských žiakov. Má deväť detí – dve vlastné a sedem adoptovaných. Na začiatku vojny pri nej ostali dvaja adoptovaní synovia, 17-ročný Maksym a 14-ročný Jaroslav.
  Pani Oľha spomína na prvé mesiace vojny ako na čas, kedy sa ukázala pravá tvár ľudí. Na jednej strane, ľudia boli jednotní vo vzájomnej pomoci a podpore žiakov. Na druhej strane, časť učiteľského zboru začala spolupracovať s ruskými okupačnými úradmi a nimi menovaným prednostom. Aj pani Oľha bola pozvaná na stretnutie. „V kabinete sedel „úradník“ a moja bývalá kolegyňa. Chceli presvedčiť na spoluprácu aj mňa. „Netlačíme na Vás, rozmyslite si to,“ presviedčali ma. Odmietla som, odvolala som sa na svoj zdravotný stav, ale aj tak mi dali čas len do pondelka. V deň, keď sa malo konať ďalšie stretnutie, sme odišli skoro ráno,“ spomína pani Oľga.

Takmer okamžite sa v jej dome ubytovali ruskí vojaci, ktorí jej bratovi nedovolili ani postarať sa o dobytok. Teraz tam žijú aj oni. Spod okupácie unikali pod paľbou. Oľha hovorí, že sa cestou modlili, aby to prežili. Do Litvy odišla za dcérou. Keďže bola celý život zvyknutá pracovať, okamžite si tam hľadala prácu. Bola pripravená urobiť čokoľvek, aby uživila svoje deti. Od sociálnych pracovníkov dostala informáciu o Medzinárodnej ukrajinskej škole. Najprv tam chcela len zapísať svojich synov, no počas stretnutia s riaditeľkou sa opýtala aj na prácu pre seba. Teraz pani Oľga učí 37 žiakov triedy 4.B. Hovorí, že mnohé ukrajinské deti sú traumatizované – jednak skúsenosťami s ostreľovaním a náletmi, jednak sťahovaním a bývaním mimo domova. Pracujú s nimi psychológovia a sociálni pedagógovia. „Ja však viem liečiť detské duše. Správam sa k deťom tak, ako by som chcela, aby sa oni správali ku mne alebo k mojim deťom,“ hovorí Oľha Polovynnyk. Zdôrazňuje, že školu podporujú aj ukrajinskí rodiča. Sú vždy otvorení spolupráci. Organizujú pre deti prázdninový program či blahoželania k narodeninám so symbolickými darčekmi, lebo v detstve by mali prevažovať pozitívne emócie. Pani Oľha sníva o návrate domov, o tom, aby nepriateľ opustil Ukrajinu a aby prežili všetci, čo bojujú za slobodu.

Svoj vlastný pedagogický prístup k deťom si vytvoril aj učiteľ Petro Pyrohov. Do Vilniusu prišiel v roku 2015 študovať magisterský program na Akadémii umení. Povolaním je sochár, no zároveň sa venuje pedagogickej činnosti – učí litovský jazyk deti aj dospelých.
  Po ukončení magisterského štúdia pán Petro nejaký čas pracoval v občianskych združeniach, ktoré popularizovali ukrajinskú kultúru v Litve a v Európe. Organizácia Ukrajinský dom, ktorú spoluzakladal, pripravovala na 24. februára 2022 protivojnové zhromaždenie. Práve v tento deň vypukla vojna. „Namiesto očakávaných 300 účastníkov vyšlo do ulíc Vilniusu 20-tisíc ľudí,“ hovorí Petro. Poznamenáva, že Litva zhodnotila hrozbu ruskej invázie realisticky, hoci samotní Ukrajinci z nejakého dôvodu poväčšine neverili, že je hrozba invázie reálna.

Do Medzinárodnej ukrajinskej školy sa dostal, keď zareagoval na inzerát na voľné miesto učiteľa jazykov. Teraz vyučuje litovský jazyk, ako aj samostatné predmety matematiku a „Skúmam svet“ v litovčine. Minulý rok učil viac než 100 prvákov. Teraz pokračujú v štúdiu. „Keď ma stretnú na ulici, bežia ma pozdraviť po litovsky. A to je pekné,“ zdieľa s nami svoje dojmy. Je zástancom prirodzeného učenia jazykov, kedy deti ponorené do jazykového prostredia začínajú najskôr rozprávať, neskôr sa učia gramatiku, rozširujú si slovnú zásobu. Preto kladie dôraz na konverzáciu. „Je dôležité, aby deti mali jazyk rady, tak si udržia záujem o učenie,“ hovorí pán Petro. Preto spolu so študentmi chodia do kina pozerať kreslené filmy v litovčine. „Učenie je tvorivý proces, synergia medzi žiakmi a učiteľom. Škola má predsa deťom prinášať radosť. Svoj predmet milujem a chcem sa oň podeliť so žiakmi,“ zdôrazňuje. Vo všeobecnosti je podľa neho Medzinárodná ukrajinská škola úspešným projektom, ktorý umožňuje ukrajinským deťom integrovať sa do litovskej spoločnosti bez stresu, pričom si zachovávajú svoju identitu.

říjen 2024