Záchrana hradov na Slovensku  Nový život ruín

Na Slovensku je okolo 170 hradov a hradných ruín. Za bývalého režimu venovali úrady pozornosť len niekoľkým z nich. Ostatné boli odsúdené na to, aby splynuli s krajinou. Keď zmena režimu otvorila cestu občianskemu aktivizmu, našli si k ruinám cestu dobrovoľníci. Efektívny systém podpory od štátu však prestal fungovať a nikto nevie, čo bude budúcu sezónu.

Je 9. novembra, ale nad meandrom Váhu je stále teplo. Dobrovoľníci si mohli dať ďalšiu pracovnú sobotu a pokračovať v prácach na múroch Starého hradu. O takomto čase býva na severe Slovenska obvykle oveľa chladnejšie. No tento rok sa ešte dá murovať tradičnými technológiami. Našťastie. Lebo prostriedky na obnovu národných kultúrnych pamiatok z programu slovenského Ministerstva kultúry s názvom Obnovme si svoj dom v sezóne 2024 meškali. Ministerstvo obvykle podpisovalo zmluvy s úspešnými žiadateľmi na jar, aby mohli pracovať v teplých mesiacoch roka. Teraz sa tak stalo až v októbri. Práce na hradoch stáli, niektorí nadšenci si zobrali pôžičky, nech nestratia celú sezónu, iní robili aspoň v malom a svojpomocne to najnutnejšie. Murovať sa však dá, len kým nemrzne a kto prijal grantové peniaze, musí ich minúť do konca roka. Rudo Mlích, riaditeľ Združenia na záchranu Starého hradu – castrum Warna, do toho šiel. Ruina súrne potrebuje zakonzervovať nebezpečné múry, z ktorých padajú kamene.
 

Boj s veternými mlynmi

Rudo Mlích vyštudoval históriu. Párkrát bol na brigáde na Lietavskom a Hričovskom hrade s už rozbehnutými projektami obnovy. Hrady však hlavne fotil, lebo medzi jeho koníčky patrí aj fotografovanie. Teda, patrilo. „Teraz mám na to veľmi málo času, keďže opravujem hrad,“ spresňuje. Fotografoval aj Starý hrad. Napriek tomu, že je najstarší v okolí Žiliny, nikto sa ho nesnažil opraviť. Dokonca naňho zabudli aj úrady. Za národnú kultúrnu pamiatku ho vyhlásili až v roku 2017. Rudo dal dokopy partiu nadšencov a pred šiestimi rokmi začali s prácami.

Zo Starého hradu je krásny výhľad na meander Váhu a od parkoviska je to príjemná krátka prechádzka. Keď sa zhora zadívate na rieku, dodnes dokážete identifikovať, kadiaľ v minulosti viedol brod. Rušná cesta dnes vedie po druhom brehu, no kedysi sa dalo do severných regiónov dostať iba popod Starý hrad. Vyberali na ňom mýto. Rudo Mlích vysvetľuje, že hradný kopec bol osídlený možno už od praveku. Zatiaľ najstaršie nálezy sú keltské, z laténu z obdobia dvesto rokov pred naším letopočtom. „Ako mýtna stanica stratil Starý hrad význam, keď pokročili technológie a cestu presunuli na druhú stranu rieky,“ hovorí.
 

Na Slovensku je okolo 170 hradov a hradných ruín. Za bývalého režimu venovali úrady pozornosť len niekoľkým z nich. Ostatné boli odsúdené na to, aby splynuli s krajinou. Keď zmena režimu otvorila cestu občianskemu aktivizmu, našli si k ruinám cestu dobrovoľníci. Začali hrady čistiť a opravovať. Keďže ide o národné kultúrne pamiatky, všetky zásahy musia konzultovať s pamiatkovými úradmi. Všetky opravy by tak mali rešpektovať genius loci stredovekých stavieb a mali by ich vykonávať pôvodnými metódami.

Na Starom hrade majú zatiaľ za cieľ opraviť najkritickejšie časti rozpadávajúcich sa múrov. „Je to ako boj s veternými mlynmi,“ konštatuje Rudo Mlích. „Kameň stále padá.“

Vynikajúca partia

Kedysi to bola obrovská stavba, dlhá 150 metrov, s 35 metrami v najširšom úseku, podľa archívnych dokumentov mala 45 miestností. Dnes sú dve tretiny impozantného hradu zrúcané. Rudo Mlích mi v jednej z bášt ukazuje pozostatky hradnej kuchyne. Na starých múroch je dodnes viditeľné čierne začmudenie. Takmer nepostrehnuteľná rímsa nad našimi hlavami bola kedysi súčasťou prevetu, hradnej toalety, ktorá pozostávala z okrúhleho otvoru nad hradným bralom.

Dobrovoľníci by chceli zakonzervovať múry a keď sa to podarí, urobiť na hrade aj malú expozíciu pod strechou. Zastrešený priestor už majú. Možno by sa podarilo priviesť na hrad aj elektrinu, stavajú pod ním horskú chatu. Nevadí, že práce idú pomaly. „Takto je zachovaný genius loci. V Maďarsku teraz na pamiatky používajú betón. Tak sa stráca ich hodnota. Dúfam, že na Slovensku nikdy nepôjdeme tým smerom,“ hovorí Rudo. Prekvapí ma, že má strach z výšok, má trochu rešpekt stáť na okraji zrázu – zato dopoludnia bol vraj na lešení. Smeje sa, že na to si nejako zvykol. No na ťažké práce vo výškach si najímajú skúsených ľudí. Môžu si ich dovoliť vďaka zdrojom z programu Obnovme si svoj dom. Začínali na 11 000 eur ročne, v roku 2023 dostali 51 000 eur. Rudo je presvedčený, že so 100 000 eurami ročne by dokončili múry a expozíciu za desať rokov. Nezamestnaných, ktorí by mohli cez projekt Ministerstva sociálnych vecí sezónne pracovať na obnove kultúrnych pamiatok, využívať nemohli, nemajú totiž koordinátora, ktorý by bol s nimi denno-denne na hrade.
 

Preto sa skôr spoliehajú na dobrovoľníkov. Približne piati sa na hrade stretávajú každú sobotu v roku. „Dobrovoľníka nebude robiť nikto, kto nemá záujem budovať svoju krajinu. Chceme, aby to tu vyzeralo dobre. Aby sa tu dobre žilo. Zadarmo opravujeme štátne pamiatky. No vraciame sa do zlých čias, lebo podpora štátu klesá,“ rozpráva Rudo. „Nerobíme to pre seba.“ Starý hrad dal vraj dokopy partiu vynikajúcich ľudí. „V lete sa mi ani domov nechce ísť... Verím, že každé zlé obdobie raz skončí. Snáď to zvládneme a udržím túto dobrú partiu. Ak nie, budem sem chodiť aj sám.“

Stovky nezamestnaných

Horšie časy vraj „hradári“ ešte nezažili. Predseda združenia Zachráňme hrady Ratibor Mazúr najprv spomína na tie lepšie: V roku 2011 začal pilotný projekt programu Ministerstva kultúry Obnovme si svoj dom s podprogramom na zapájanie nezamestnaných do obnovy kultúrneho dedičstva na dvoch hradoch, Uhrovec a Šariš. O rok neskôr sa zapojilo desať lokalít a ďalší rok to už boli desiatky. Do roku 2021 mohli občianske združenia, ktoré obnovovali hrady, každý rok napísať projekt, získať financie na materiál, potrebné výskumy a odborníkov aj sezónne zamestnať ľudí z úradov práce – tých bolo v niektorých rokoch viac ako osemsto. Práce na hradoch rýchlo napredovali.

Ratibor Mazúr už trinásť rokov obnovuje hrad Revište. Videl tam, aký pozitívny vplyv mali tieto projekty. „Každú sezónu sme boli pripravení, vedeli sme si dopredu naplánovať, čo budeme robiť. Malo to pozitívny vplyv aj na uchádzačov o prácu. U nás ich bolo veľa z rómskej komunity. Zapracovali sa na hrade a časť z nich potom získala trvalé pracovné miesta vo fabrikách v okolí. Tento projekt nám naozaj závideli aj v zahraničí.“
 
Vláda Petra Pellegriniho však v projekte nepokračovala. V roku 2022 sa podarilo vyčleniť z peňazí pre rómske komunity peniaze na nový projekt s názvom Ľudia a hrady. V rokoch 2022 a 2023 prostredníctvom neho získalo na obnove 25 kultúrnych pamiatok prácu 465 ľudí. Ratibor Mazúr vysvetľuje, že podmienkou bolo zamestnať minimálne 60 percent ľudí z rómskych komunít. „Bol totiž len pre lokality v katastroch obcí, ktoré spadajú do Atlasu rómskych komunít. S Revišťom sme sa mohli zapojiť, Revištské Podzámčie je časťou mesta Žarnovica, kde žije rómska komunita. Z 18 zamestnancov sme mali 13 Rómov. Iróniou bolo, že napríklad Jasenov pri Humennom sa zapojiť nemohol. Obec Jasenov v Atlase nie je. V predchádzajúcich obdobiach tam však pracovali Rómovia z Humenného.“ Projekt má v budúcom roku pokračovať a podmienka zamestnať ľudí z rómskych komunít v ňom už nie je.

Stratená sezóna

Sezónu 2024 však podľa Ratibora mnohí stratili. „Komisie zasadali neskoro, Ministerstvo kultúry vyhodnocovalo projekty až v septembri. Niektorí žiadatelia si požičali peniaze. To je úplne extrémny prípad – keď opravujete štátnu pamiatku a požičiate si na to peniaze z banky,“ myslí si Ratibor. „Peniaze z projektu prišli v októbri. Mnohí ich neprijali. Podmienkou bolo preinvestovať ich do konca roka. Na hradoch sa hlavne muruje. To musíte robiť do konca septembra, kým nemrzne a tradičná vápenná malta bude mať ešte štyri týždne dobrého počasia, aby vyzrela.“
 
Na hrad Revište sa návštevníci dostanú po krátkej prechádzke lesom. Otvára sa z neho krásny výhľad na Hron a okolitú krajinu. Samotný hrad vyzerá impozantne. Vidno tu roky práce, Združenie na záchranu hradu Revište tu pracuje od roku 2012. „Hrad som navštívil pred 14 rokmi. Bolo to zarastené torzo. Začal som zisťovať, aké sú možnosti podpory. Vedel som, že treba založiť občianske združenie a vybaviť povolenia od štátnych lesov ako majiteľa pozemku, od mesta, od pamiatkového úradu... Nebolo to až také ťažké. Tak som sa do toho s priateľmi pustil,“ rozpráva Ratibor. Predtým rekonštruoval akurát historický dom v Modre a meštiansky dom v Banskej Štiavnici. „Bavilo ma zachovávať čo najvernejší obraz ich pôvodného stavu.“

Zámerom dobrovoľníkov je ruinu zastabilizovať, urobiť expozíciu v zastrešených priestoroch a prehliadkové trasy s bezpečnými schodiskami a zábradliami. Návštevníci sú na hrade vítaní už dnes, dvojeurové vstupné môžu zaplatiť v hotovosti aj esemeskou, a Ratibor dúfa, že o dva roky bude Revište v klasickej prevádzke.
 

Pomaly k cieľu

Na Revišti nachádzajú pri prieskumoch črepy, drobné mince, časti zbraní, hroty šípov, guľky z palných zbraní, gombíky, pracky z opaskov, ostrohy. Ale aj hudobné nástroje – napríklad dve drumble. „Nič mimoriadne vzácne, ale dotvára to obraz života na hrade,“ myslí si Ratibor. Jeho najviac fascinujú keramické kachlice z pecí. „Veľa druhov,“ spresňuje. „Takže v minulosti neustále modernizovali interiéry. Mali nádherné pece s rôznymi výjavmi. Máme indície, o aké výjavy išlo, ale ešte budeme robiť výskum a plánujeme o nich špeciálnu publikáciu.“

Oprava hradu je na roky až desaťročia, od človeka vyžaduje, aby mu venoval každú voľnú chvíľu aj veľa práce, fyzického úsilia. Ratibora však baví práve táto pomalá, namáhavá cesta k cieľu, nie okamih, keď to raz v budúcnosti „bude hotové“ a nebude sa musieť viac Revišťu venovať. Postupná, pomalá obnova ľuďmi, ktorých to baví a ktorí si takto budujú vzťah k našej histórii a pamiatkam, je podľa neho lepšia ako masívna podpora a najímanie veľkých firiem bez potrebných znalostí. „Teší nás, keď sa návštevníkom hrad páči. Keď rozprávajú, aké to tu bolo pred desiatimi a piatimi rokmi a o čo je to teraz krajšie. Sme radi, keď sa vypytujú, čo sme našli pri archeologickom prieskume a ako taký prieskum vlastne prebieha. Naša cesta je pomaly, citlivo pamiatku opraviť. Nevadí, že to trvá dlhé roky.“

S minimálnym rozpočtom

Hrad Čabraď je vraj jediný na Slovensku, z ktorého nevidno žiadnu civilizáciu. Od lazu, kam ešte vedie úzka asfaltka, k nemu treba kráčať ešte asi štyridsať minút lesom a na konci vystúpať na kopec. Keď sem Albert Loydl pred 27 rokmi prišiel prvýkrát, vyzeralo to, ako keby mal na hrade nájsť Šípkovú Ruženku. „Dostali sme sa len tri metre za vstupnú bránu.  Ďalej bola zelená džungľa. Do horného hradu som sa mačetou presekával týždeň. Kým som obišiel celý hrad, trvalo to tri roky,“ spomína.
 

Čabraď zostala ďaleko všetkého ešte opustenejšia než hradné ruiny, ktoré boli na očiach. Vlastnila ju neďaleká obec Čabradský Vrbovok, ale je to malá dedina a opravovať hrad bolo nad jej sily. Albert Loydl s priateľmi si založili občianske združenie Rondel. Ako idú roky, pomaly, postupne, silami pár nadšených ľudí a s minimálnym rozpočtom opravujú hradné múry. Organizujú väčšiu jarnú a jesennú brigádu a v počte traja – štyria sa tam stretávajú aspoň jeden víkend v mesiaci. Zo začiatku bolo treba veľa experimentovať s pôvodnými technológiami, Albert hovorí, že veľa toho vyskúšal najprv na vlastnom dome. Používajú len čisté nehasené vápno, hasia ho priamo na mieste. Niektoré objekty sa im podarilo zastrešiť. Hrad je však centrom prírodnej rezervácia s piatym stupňom ochrany, takže žiadne veľké zásahy ani nie sú prípustné, aj na infotabuľu bolo treba vybaviť výnimku.

Hrad, ktorý má gule

Do veľkých projektov v Rondeli nejdú. Nemajú nikoho, kto by mohol na hrade robiť stavebný dozor, takže zamestnať uchádzačov z Úradu práce pre nich nie je riešenie. „Navyše by sme to len ťažko zrealizovali. Aj dobrovoľníci musia mať svoju dopravu. Cez víkend idú do Čabradského Vrbovku len dva autobusy. Odtiaľ je to ešte osem a pol kilometra. Najbližšie mesto s dobrým autobusovým spojením je vzdialené 25 kilometrov,“ vysvetľuje Albert. V sparťanských podmienkach ubytovania na hrade dokážu podľa neho pár nocí prespať motivovaní dobrovoľníci. A to sú oproti minulosti už vraj doslova kráľovské: drevená podlaha v zastrešenom objekte, voda z vrtu vzdialeného od hradu asi sedemsto metrov, plynový varič a ohnisko na nádvorí.

Prvé roky platili dobrovoľníci všetko zo svojich peňazí. Inak však fungujú hlavne z malých grantov a z 2 percent, ktoré mohol doteraz každý poslať zo svojej dane z príjmu vybranej neziskovej organizácii. Rondel tak vyzbieral 2000 – 2500 eur ročne a jeho členovia s tým rozpočtom dokázali vyjsť. Avšak vláda práve mení mechanizmus fungovania možnosti poukázať 2 percentá zo svojej dane – od roku 2025 si ľudia môžu vybrať medzi podporou neziskových organizácií a poukázaním peňazí svojim rodičom. Dobrovoľníci vedia, že tým stratia časť podporovateľov. Veľké granty vrátane programu Obnovme si svoj dom vyžadujú päťpercentné spolufinancovanie. Na to členovia Rondelu nemajú. Keďže ich je len pár a nemôžu použiť žiadnu ťažkú techniku, Albert odhaduje, že práce na konzervácii ruiny môžu trvať ešte desiatky rokov.
 

„Smejeme sa, že sme hrad, ktorý má gule.“ Albert vysvetľuje, že v hradnej priekope našli päť veľkých kamenných gúľ a ďalšie sú zamurované v múroch. „Ide o gule do veľkých vrhacích prakov, takzvaných trebušetov, ktoré pri dobýjaní stredovekých hradov používali v 12. až 15. storočí – potom ich vytlačili delá. „A gule zostali ako dekorácia, výsmech: pozrite sa, iní nás skúšali dobyť a nedostali nás,“ myslí si Albert. „Hrad vydržal niekoľko obliehaní.“

Zápisky z návštevnej knihy

V archívnych dokumentoch nachádzali hradári zmienky o hrade Litava a pustom hrade Litava. Litava je pôvodné meno Čabrade. Ale pustá Litava? Raz urobili v spolupráci s banskobystrickým pamiatkovým úradom výpravu a skutočne našli pár kilometrov po prúde rieky Litavu číslo 2, lepšie povedané číslo 1, lebo existovala skôr. Majitelia ju v prvej polovici 14. storočia opustili kvôli majetkovým sporom a umiestneniu na strategicky nevýhodnom mieste, ktoré neumožňovalo modernizovať opevnenia. Našli len reliéfne zmeny. Múry už pochovala zem. „Chceli sme to miesto držať v tajnosti. Ale publikovali o tom v Budapešti a miesto do dvoch rokov vyplienili detektoristi. To je údel nestrážených pamiatok u nás,“ konštatuje Albert.
 

V roku 1812 Čabraď vyhorela. Panstvo v podhradí však fungovalo ďalej, bol tam majer aj byt správcu. Návštevníci sa podľa tradície stále zapisovali do hradnej návštevnej knihy. „Máme ju zachovanú od polovice 18. do konca 19. storočia,“ rozpráva Albert. Plánujú ju vydať knižne. „Je to veľmi zaujímavé čítanie. Jazyky od výmyslu sveta. Hebrejčina, poľština, latinčina, ruština, slovenčina, maďarčina, taliančina, čeština... Na hrade mali tradíciu, že koľko nocí tam hosť strávil, toľko úderov dostal lopárom na zadok. Viaže sa k nej veľa vtipných básničiek.“

Pátranie v archívoch po histórii hradu je sofistikovanejšia časť práce. No treba vedieť aj ukladať kameň. Skôr, ako Albert pustí dobrovoľníka k murovaniu, nechá ho ukladať. Treba vraj na to cit. Niekto to nedokáže urobiť tak, aby kamene držali riadkovanie a múr sa nezosypal. Inému to ide úplne prirodzene. Albert sa neponáhľa. Cesta je podľa neho cieľ – manuálna práca na zrúcanine je to, čo ho napĺňa spokojnosťou. „Uvedomujem si zodpovednosť. Pracujem na sebe. Vďaka obnove som sa naučil veľa technológií. A stále sa mám čo učiť. Momentálne prácu s drevom. Pozerám našim tesárom na prsty. Máme v pláne dorobiť vstupný most cez tretiu bránu. Teším sa na to.“

prosinec 2024