Kultúrne protesty na Slovensku  Cesta pochodne: Postaviť sa za kultúru v Humennom, v Prešove, v Spišskej Novej Vsi

Na Slovensku vstúpilo od septembra 2024 viac ako 4000 pracovníkov v kultúre do štrajkovej pohotovosti. Na podporu požiadaviek kultúrnej obce zorganizovali v zime štafetový protest Slovenská kultúrna pochodeň. V období od 17.11. do 12.12. 2024 putovala symbolická pochodeň každý deň do iného mesta, presúvala sa postupne z Humenného na východe krajiny, kde začala, na západ, do Bratislavy. Reportérka Gréta Čandová sa v piatich mestách východného Slovenska pre JÁDU zhovárala s ľuďmi, ktorí sa protest rozhodli podporiť, či už ako publikum kultúrnych podujatí alebo ako pracovníci v kultúre, o tom, čo ich k účasti motivuje.

„Čo skončí? Nič neskončí, nebojte sa. Prečo sa vy mladí furt bojíte? Ja som prešla už inými obdobiami, stále sa diali a dejú veci! Aj keď zdravý rozum absentuje, do takého štádia to predsa nemôže zájsť, že by sa rozpadla kultúra,“ pani s baretkou sa pristaví pred Krajskou galériou v Prešove pri stanovišti protestu Slovenská kultúrna pochodeň. Najprv s výrazne konfrontačným tónom, no nakoniec s hudobníkmi Martinom Husovským a Katarínou Koščovou, ktorí prišli protest podporiť, nachádzajú niektoré názorové prekryvy.

To, prečo sú obavy opodstatnené a súčasný stav bezprecedentný, zhrnula občianska platforma Otvorená kultúra! a výbor Kultúrneho štrajku v 80-stranovej správe o zlyhaniach rezortu kultúry pod vedením ministerky Martiny Šimkovičovej a generálneho tajomníka služobného úradu MK SR Lukáša Machalu, od kedy na jeseň 2023 rezort prevzali.

Zoznam je dlhý, dopady okamžité. Od úplného ochromovania dotačných schém, ktoré sú kľúčové pre umeleckú činnosť a pre starostlivosť o pamiatky, ignorovania hodnotení odborníkov, prevzatie kontroly nad verejnoprávnou televíziou a rozhlasom či obrovských personálnych čistiek. Odvolali odborníkov a odborníčky nielen z ministerstva, ale z vedení ním zriaďovaných inštitúcií naprieč okresmi, od Slovenskej národnej galérie až po Spišské múzeum v Levoči, to všetko neraz sprevádzané vyhrážkami a zastrašovaním. Dezinformácie a konšpirácie, ale aj slovné útoky a dehonestovanie LGBTI+ ľudí, odmietanie podpory pre kultúrne projekty ich organizácií či vytváranie naratívu o špecifickej podobe národnej kultúry začali byť každodennou realitou.

Platforma Otvorená kultúra! spoločne so sieťou slovenských kultúrnych centier Anténa zorganizovali štafetový protest Slovenská kultúrna pochodeň na podporu požiadaviek kultúrnej obce. V období od 17.11. do 12.12. 2024 protest putoval každý deň do iného mesta. Symbolická pochodeň sa postupne presúvala z východu krajiny, z Humenného, kde začala, až na západ, do Bratislavy. V piatich mestách východného Slovenska sme sa zhovárali s ľuďmi, ktorí sa protest rozhodli podporiť, či už ako publikum kultúrnych podujatí v meste alebo ako pracovníctvo kultúry (od osvetľovača v divadle po úradníčku na Pamiatkovom úrade), o tom, čo ich k účasti motivuje.
   

„Zapálenie“ pochodne v Humennom

V Humennom na námestí je najprv ticho a aj na november obzvlášť chladno a sychravo, baterky foťáku sa mi zimou vybili takmer na nulu. Podarí sa mi ich zohriať v podniku na námestí, jedinom, ktorý je dnes otvorený – je nedeľa a štátny sviatok, štafetový protest začína na Deň boja za slobodu a demokraciu, výročie Nežnej revolúcie. Pri Vihorlatskej knižnici horia sviečky za Martinu a Jána a pred vchodom sa pomaly začínajú schádzať ľudia na symbolické zažatie pochodne. Sprievod sa pustí cez mesto, trasa vedie popri ďalších dôležitých kultúrnych priestoroch, ktoré sa do protestu zapojili. Postupne sa zastavujeme pri Kníhkupectve Na korze, umeleckom a komunitnom centre NERV Platforma, pri History Art & Music Club, Mestskom kultúrnom stredisku a napokon pri Vihorlatskom múzeu. Pred každým prevezme pochodeň niekto iný. Deti do toho celého vnášajú radosť, keď nadšene pridržiavajú pochodeň alebo sa naháňajú okolo nej. Zaznievajú silné príhovory a myšlienky, aj jedna báseň. Všetky sú bez umelého pátosu, pôsobia dôstojne a akosi civilne, rečníci sa delia aj o svoje osobné skúsenosti. Rodinná a veľmi priateľská atmosféra dodáva celému večeru čosi mäkké a solidárne.

Pán svieti svetlom na mobile každému, kto sa aj po ceste zapisuje do putovnej kroniky, do ktorej ľudia píšu odkazy a svoje priania pre slovenskú kultúru. Volá sa Peter a pracuje v oblasti priemyslu. Vraví, že ho hnevá, ako celé ministerstvo ovládol jeden nevolený človek, ktorý v minulosti pôsobil v pravicovo-extrémistickej strane Republika, Lukáš Machala. „V médiách sa dozvedáme svedectvá ľudí, ktorí z ministerstva odišli, a je to celé postavené len na pomste a vytváraní nepriateľov z hercov, z kultúrnych inštitúcií, z menšín. Ja sám som maďarská menšina, ale veľmi rád prídem podporiť slovenskú kultúru, lebo kultúra nemá národnosť, kultúra je kultúra, nie také nezmyselné veci, že kultúra má byť len slovenská. Má to byť otvorenie sa svetu, ľuďom, šírenie dobra, a nie zlosti, pomsty. Kvôli tomu som tu a prídem aj stále.“
 

Spolu s manželkou Adrianou, ktorá pracuje v stavebnej firme, sú pravidelnými návštevníkmi kultúrnych podujatí v meste. Podľa Adriany je aj to, ako vzdelaní ľudia dostávajú „biľag vzdelanosti“, veľmi zlá správa pre Slovensko. „Súčasná vládna moc komunikuje nenávistne, špinavo a vulgárne, bez škrupúľ a je to aj spúšťačom nevraživosti v spoločnosti.“ K rétorike členov vládnej koalície smerom ku kultúrnym pracovníkom sa vyjadrila aj Konfederácia odborových zväzov SR. Odmieta akékoľvek vytváranie dvoch skupín občanov a navodzovanie konfliktu medzi nimi: „Aj toľko spomínaná „kaviareň“ (ako sú nálepkovaní umelci a duševne pracujúci), aj ťažko manuálne pracujúci v robotníckych profesiách totiž môžu byť vystavení prekérnym pracovným podmienkam,“ píše Konfederácia vo svojom stanovisku.

Pani Adriana hovorí aj o dianí v meste, ktoré považuje za pozitívne – predovšetkým to, že Humenné je Mestom kultúry 2024 a o možnostiach, ktoré to prinieslo. „Tá pestrosť je výborná, lebo tento projekt pokrýva celú kultúrnu štruktúru v meste. Literárne večery, výtvarné priestory, divadlá, hudba, je to fantastické. Financovaný je práve z Fondu na podporu umenia a bola by obrovská škoda pre iné mestá, ak by ho už v budúcom roku nespúšťali.“
 

„Humenné je fakt ďaleko nielen od tých ekonomických, ale aj kultúrnych centier.  Doteraz sme tu tak mali tradičnú kultúru, ľudovú kultúru a chodili sem síce aj veľké divadlá, ale humenské publikum malo málo možností, pokiaľ nevycestovalo, zažiť aj to súčasné umenie v jeho rôznych podobách a žánroch.“ Alexandra Harvanová, ktorá vedie a tvorí Kníhkupectvo Na korze, hovorí o svojej motivácii stať sa súčasťou realizačného tímu Mesta kultúry 2024 a vytvárať podmienky pre prezentácie súčasného umenia v meste a „dať publiku možnosť rozhodnúť sa, či je toto konkrétne umenie pre nich, alebo nie.“ Cieľom projektu je aj prepájať inštitúcie zriaďovanej a nezriaďovanej kultúry, menšiny, programy pre rusínsku, rómsku, maďarskú či židovskú kultúru. Podarilo sa im naštartovať spolupráce aj medzi štyrmi základnými umeleckými školami, ktoré si predtým konkurovali, a teraz vytvárajú spoločné programy.

Katarína Matuškovičová z Mestského kultúrneho strediska drží pochodeň a vyslovuje želanie na zmenu nielen „hore,“ ale aj v myslení ľudí, aby chceli viac vyhľadávať podnety prostredníctvom umenia, aby chceli viac premýšľať, aby sa zvyšovala návštevnosť na podujatiach, koncertoch a vo filmových kluboch.

Košice, knižnice, pieta

Košická časť štafety končí pred obvodným oddelením Polície SR na Pribinovej, kde ľudia zapaľujú sviečku za pána Ľubomíra, ktorý sa stal obeťou policajnej brutality. „Kultúra je aj o tom, ako sa chováme jeden k druhému,“ začína svoje slová o humanite a na jeho počesť Dorota Kenderová, riaditeľka Východoslovenskej galérie. „Áno, a kultúra politickej zodpovednosti je tiež kultúra,“ pridáva sa Zuzana Psotková, performerka a spoluzakladateľka centra Tabačky Kulturfabrik. Sviečky zapaľujú ľudia zo všetkých vekových kategórií, mierne prší a chvíľu v tichu len tak hľadíme.
 
„Akonáhle majú vašu prácu posudzovať ľudia, ktorí jej nerozumejú a nie sú kompetentní, je veľmi ťažko pripraviť projekt či aktivity, ktoré by ich zaujali, alebo boli hodné ich podpory,“ hovorí Zuzana Psotková o rozvrate slovenského Fondu na podporu umenia. Radu fondu, ktorý prideľuje finančnú podporu pre umenie na Slovensku, momentálne znefunkčnili nominanti ministerky kultúry aj tým, že nechodia na zasadnutia.

Monika Kicová pracuje v Štátnej vedeckej knižnici v Košiciach. Aj k nim do práce napríklad prichádzajú rôzne mätúce pokyny, keď im na jednej strane schvália finančné zdroje, ale musia ich vyčerpať za jeden mesiac. „Potom vidíte tú nezmyselnosť čerpania, ktorá je absolútne neefektívna, nehospodárna a ide proti všetkým princípom, ktoré vám dovtedy boli povedané.” 

Trápi ju, že knižnice, galérie a múzeá ministerstvo kultúry nezaujímajú a zdôrazňuje problémy menších inštitúcií, ktoré sa popri dlhodobej podfinancovanosti rezortu stávajú ešte vypuklejšími. „Napríklad menšie obecné knižnice sa spoliehajú na Fond na podporu umenia, získavajú zdroje primárne z neho, aby mohli robiť podujatia či nakupovať súčasnú literatúru. Momentálne, pri paralyzovaní a strate odbornej kredibility fondu, je to pre nich existenčná tieseň.“ Dlhodobo nevyhovujú napríklad ani podmienky na sklady a depozitáre kníh, teda základné esenciálne veci, čo má dopady aj pre verejnosť. „Knižnice majú zo zákona povinnosti aj ochrany knižničného fondu. A pokiaľ máte budovy, ktoré sú mimochodom národné kultúrne pamiatky, a sklady padajú na hlavu, sú tam plesne a nevyhovujú modernému depozitáru 21. storočia, podpisuje sa to na základnom poslaní knižnice. Keď robíte verejné ročné odpočty svojej činnosti, príde možno jeden úradník z ministerstva, vypočuť si na hodinu a pol tú správu, súhlasne pokýve hlavou a potom odíde. Je to nezáujem až hluchosť voči základným problémom.“

V zahraničí sa z knižníc stávajú moderné, kultúrne a komunitné vzdelávacie centrá. U nás sa o nejakom progrese, vízii, o niečom do budúcna, podľa Moniky ani nedá rozprávať, lebo je to v tejto situácii úplne nereálna vec. Priala by si, aby sa nestratilo to, čo je dobré. „Pre mňa knižnica nie je sklad kníh, nie je to iba miesto, kde si iba prídem požičať knihu a čítať. Je to pre mňa to živé miesto, kde sa môžem vzdelávať, kde môžem byť sama, kde môžem byť v kolektíve, kde sa môžem zabávať, taký multipriestor rôznych situácii, ktoré tam môžem zažívať. A to by som možno chcela, aby stále prežilo.“
 
Monika sa venuje aj aktivizmu s presahmi do pamiatkovej starostlivosti, v rámci Iniciatívy za modernú architektúru sa vyjadrujú aj k necitlivým rekonštrukciám, aktuálnym hrozbám a potenciálnym stratám kultúrneho dedičstva najmä na východnom Slovensku. Vidí teda zblízka aj prístup vlády k pamiatkam, čo znásobuje jej frustráciu. „Ako existujú tie multikrízy, tak toto sú tie multifrustácie. To, čo mi dáva nádej, je tá vlna solidarity, aj medzi mojimi kolegami, ktorí možno nie verejne, ale určite vnútri v inštitúcii chcú pracovať v kultúre, majú odhodlanie, ale otázka je, za akú cenu. Preto som vlastne aj ja podala výpoveď a v knižnici budem končiť.“

Štafeta v Košiciach postupovala od Východoslovenského múzea, ktoré zapožičalo stoličku, aby si ľudia pri písaní odkazov do kroniky Slovenskej kultúrnej pochodne mohli sadnúť, so zastávkami v Tabačke Kulturfabrik, kníhkupectve Artforum, Východoslovenskej galérii, Divadle na Peróne, Šopa Gallery či Divadle Thália. V Kine Úsmev sa rozprávame s Oliverom Šimčíkom, ktorý štvrtý rok pracuje ako kameraman v Slovenskej televízii: „Moje povolanie je také remeslo, mojej časti práce sa to úplne nedotkne, ale ovplyvniť to môže to, aké témy sa budú točiť, alebo skôr aké témy sa nebudú točiť a budú sa cielene vynechávať.” V poslednom čase veľmi rád navštevuje najmä dobré filmy v kine, a dnes prišiel podporiť myšlienku protestu. Reflektuje aj zmeny v RTVS.  „Bolo vidieť, že zmeny boli účelové, chceli sa zbaviť riaditeľa, ktorý tam bol. Tieto zmeny, ktorými argumentovali zrušenie RTVS, neboli dôvodné, pretože jednoducho s ničím, so žiadnymi vylepšeniami neprišli. Názov bol v poriadku, horšie by bolo Star, to si neviem predstaviť [smiech]. Aj názov STVR by bol v poriadku, ale v poriadku nie sú tie dôvody a spôsob tej zmeny.” No dodáva „Nádej mám, takéto stretnutia v človeku vzbudujú nádej.“

   

Prešov: „Podpíš nás, že sme dôchodkyne“

V Prešove už z diaľky vidím Samka, študenta VŠMU, ktorý natáča prvú časť cesty pochodne a už sa poznáme z predošlých dní a miest. Pán, ktorý ide okolo, po oslovení mávne rukou: „Jój, dajte mi pokoj s kultúrou.” Účastník protestu, pán v strednom veku, sa zastavuje a číta báseň, ktorá reflektuje aktuálne dianie. Popri vážnosti témy je tu dobrá nálada a za kultúrnu obec samí príjemní ľudia. Ukazuje, že poňať protestnú akciu takto – vstupovať do zaujímavých konverzácií s okoloidúcimi, je silná pridaná hodnota tohto dňa. Dve milé pani dôchodkyne – „Podpíš nás, že sme dôchodkyne!“ so smiechom hovorí jedna druhej – krasopisne zaznamenávajú odkaz.
 
„Ďakujeme vám a sme na vás my, Prešovčania, hrdí a máme vás radi“ vraví manželský pár herečkám Anne Jakab Rakovskej a Gabriele Marcinkovej, ktoré idú ešte v ten večer hrať predstavenie Outcast divadla Slzy Janka Borodáča. Práve toto divadlo, ako aj Wave - centrum nezávislej kultúry, Christiania Prešov, Kino Pocity i Stromoradie sú miestnymi spoluorganizátormi protestu a od rána sa pred Krajskou galériou striedajú prešovské kultúrne osobnosti, aby v hodinových intervaloch držali pochodeň.

„Mám veľmi rada svoju prácu a chcem ju robiť dôstojne a pokračovať v tom, čo robíme, lebo v tom vidím veľký zmysel. Celkovo je na Slovensku veľmi pekná komunita ľudí, ktorí pracujú v kultúre, ktorí sú šaleni odborníci.“ Oleksandra Sirko pochádza z Ukrajiny, od roku 2009 býva na Slovensku a od roku 2011 pracuje vo Wave - centre nezávislej kultúry v Prešove. „Akurát dnes sme sa tu stretli s jedným našim návštevníkom, rád chodí ku nám do Wave-u a povedal, že nevie, čo má do knihy napísať, ale aj tak nás podporuje. Ale mám pocit, že teraz mi nestačí iba taká tichá podpora. Ako keby to bola taká samozrejmosť, že vždy sme tu boli, aj teraz sme, aj toto zvládneme a bude to v pohode – ale teraz nám to nestačí. Nezriaďovaná kultúra podľa mňa teraz potrebuje hlasnejšiu podporu od komunity.“ Pred rokom sa ich kultúrne centrum presťahovalo z centra mesta na sídlisko. Ako vraví, rozšírilo sa tým spektrum ľudí, ktoré ich vníma, takže sa okrem podpory stretávajú občas aj s hejtom. Zmenili sa aj otváracie hodiny aj všetko, čo ponúkajú. „Je fajn vidieť ľudí, ktorí sa k nám vracajú – niekedy chodili na večerné párty, a teraz ku nám chodia už ako rodičia s deťmi, buď na program alebo len tak, a sú nadšení.“
 
Martin Husovský pracuje ako divadelný skladateľ a jeho domovským divadlom sú Slzy Janka Borodáča. Darí sa mu hľadať východiská popri frustrácii, o ktorej hovorí? Husovský vníma ako šťastie to, že umenie dokáže byť „nad tým všetkým.“ „Tak som to robil celý život a budem to robiť, len ma mrzí, že kultúra je vnímaná ako niečo nepotrebné a to nie je pravda.“ S divadlom pravidelne cestujú na predstavenia aj päť hodín, ako vraví, „po našich krásnych diaľniciach,“ rozkladajú scénu a techniku, zvučia a svietia šesť hodín pred predstavením, aby po odohraní všetko zbalili a cestovali naspäť. „Bez podpory to nebude môcť fungovať, alebo bude, ale lístok bude musieť stáť 50 eur, aby bolo aspoň na náklady a aby ľudia dostali aspoň minimum za ten čas, ktorí tomu obetujú.“ Pracujúci v tejto sfére sa nedajú redukovať na úzku jednoliatu skupinu, čo Martin zdôrazňuje aj poukázaním na rozličnosť profesií. „V kultúre predsa funguje strašne veľa ľudí, nielen tých, ktorých vidíme. Veľakrát ani netušíme, že v divadle takýto človek [ako napríklad technik] je.“
 

„Možno by sme sa mali viac snažiť robiť osvetu medzi mladými ľuďmi, ktorí zrejme žijú v súkromných fragmentarizovaných vesmíroch a cítia sa v nich bezpečne a uniká im tak trochu to, čo sa práve odohráva,“ pozoruje Slavo Capek aj prostredníctvom svojej práce na Prešovskej univerzite na Katedre hudobnej, výtvarnej a telesnej výchovy. Vo svojom okolí sa stretáva aj so zjednodušeným názorom, že tí, ktorí sú dnes postihovaní alebo v spore so súčasnou garnitúrou, sú výlučne ľudia z liberálneho názorového spektra. „Ale myslím, že kultúrnu obec nie je možné redukovať iba na liberálne hodnotovo založených ľudí. Práve naopak, poznám mnoho ľudí v kultúre, ktorí aj vo svojich súkromných životoch vyznávajú konzervatívne hodnoty a tiež sa im toto smerovanie nepáči.“

Poprad: vytrvalosť s veľkým V

Daniela a Ester, študentky stredných škôl v Poprade, patria práve k tým mladým, ktorým na súčasnom smerovaní spoločnosti naozaj záleží. Stoja vonku už pár hodín, prišli pomôcť rozdávať letáky s informáciami o situácii v kultúre. „Na hodinách dejepisu som si uvedomila, že po slobodnej kultúre sa už ťažko zastavuje domino padajúcej demokracie. Pre mňa je to istým spôsobom terapia, že sa tu stretnem s ľuďmi, ktorí na to majú podobný názor. Hoci rada stretávam aj ľudí s opačným názorom a potešilo ma, keď sa ma niekto opýtal na to, o čo tu ide,“ poznamenáva Daniela. Ester súhlasí a myslí si, že je podstatné, aby na tieto zhromaždenia prišlo viac mladých ľudí, keďže sa to týka ich budúcnosti. „Reakcie sme mali aj pozitívne, aj negatívne. Veľakrát sa ľudia aj tešili, niektorí nevedeli, o čo ide, jeden pán sa ma pýtal, čo sa deje v kultúre. Predtým, než som stihla odpovedať, zrušil ma a povedal, že sa nič nedeje, všetko je v poriadku a odkráčal. Že keď budeme v jeho veku, budeme mať na to iný názor, takže si máme nechať letáčik a ušetriť si hlas.“ Chvíľu sa ešte rozprávame o iných veciach, o písaní, zaujímajú sa, ako prebieha reportáž. Usmievam sa aj vďaka nim celú cestu na vlakovú stanicu.
 
Popradská etapa Slovenskej kultúrnej pochodne bola spojená s pravidelným zhromaždením, ktoré už rok organizuje občianska platforma Poprad za demokraciu. Bolo to už ich 25. stretnutie. Jeden z organizátorov, Zdeno Suchý, vraví, že dnes je málo ľudí, lebo pred pár dňami už mali jedno špeciálne k 17. novembru. No aj tak je tu vďaka tomu najviac ľudí spomedzi miest, ktoré sme doposiaľ navštívili, dodáva to štafete ešte úplne iný rozmer. Na podpisy do kroniky pochodne sa vytvoril nevídane dlhý rad. Keď počúvame príhovor spisovateľa Silvestra Lavríka, pristúpi ku mne pán, dôchodca, s tým, že by mi chcel ešte niečo povedať. Keď som ho pred chvíľou v dave oslovila, trochu váhal. Neprestáva chodiť na protesty, aj keď nie vždy už vládze dúfať v zmenu. Róbert Fico podľa neho zdevastoval túto krajinu mravne, morálne, materiálne, a prial by si, aby si viac ľudí uvedomilo, že to nie je normálne.

Vedľa mňa od začiatku zhromažednia stojí pani v hrejivom sivom kabáte a kapucni, vezme si zvonček z priesvitnej dózy, ktorá leží pri kronike. Pýtam sa, či by som si ju mohla odfotiť. Pravdaže, vraví, a vyžaruje z nej veľký pokoj.

Spišská Nová Ves: nová kultúrna iniciatíva

„V pohode sa mám, dobre som sa vyspal,” od ucha k uchu sa usmieva Jakub. Má na sebe krásny sveter. „Mamka mi ho štrikovala, volám ho fajčiarenský sveter, má jedno vrecko na tabak, popolník a zapalovač, aby som druhou rukou mohol fajčiť.“ Pred Múzeom Spiša v Spišskej Novej Vsi po sivých dňoch v iných mestách svieti slnko, svieti presne na malý stôl, Jakuba Fabiana a Martina Hlavatého s pochodňou. Ako jediní v meste sa aktívne zapojili do organizácie podujatia. Spolu tvoria Chyžu CNK. Jakub, grafik a fotograf, tam ešte pred ôsmimi rokmi s kamarátom vytvoril fotografické štúdio (Cmava chyža), kde neskôr príležitostne organizoval aj podujatia. Keď tam Martin, kultúrny manažér, krstil svoju knihu, do priestoru sa zamiloval, a tak pred dvoma mesiacmi začal nový príbeh Chyže ako nezávislého kultúrneho centra. Ukazujú mi útulné priestory a všetky skvelé zákutia, hovoria o programe i vystavenom umení či originálnej nástenke zlozvykov, a energie majú na rozdávanie.
 

Ľudia sa pri pochodni pristavujú a debatia, píšu odkazy do knihy, na blízku je pojazdný stánok s teplými nápojmi, z ktorého hrá vianočná hudba, Habera-Dvorský-Gott. Martin vraví, že toto mesto je, čo sa politiky týka, v podstate bašta Smeru a SNS, o čom svedčia aj výsledky komunálnych či parlamentných volieb za posledné roky. Ich to však neovplyvňuje ani neodrádza. Ako dôvod, prečo sa iní kultúrni aktéri v meste verejne nezapojili do organizovania prostestu, vnímajú obavy a snahu o udržanie si vedúcich funkcií. Prišli im aj správy podpory a ponuky pomoci, za čo sú vďační. Niektorí odpovedali, že ako inštitúcia štafetový protest verejne podporiť nemôžu, ale ich zamestnanci môžu prísť individuálne, súkromne, ak chcú. „No prišli aj lacné výhovorky, alebo žiadne odpovede, ale úplne to chápem, každý má svoje nastavenie, postoje a priority.“
 

„Držíme vám velmi palce, doufáme, že tam brzy nebudeme taky,” pristaví sa medzi tým dobroprajná pani z Česka. Na proteste je aj výtvarníčka a sochárka na voľnej nohe, Amálka, ktorá v meste tiež organizuje rôzne podujatia. „Zahraj dačo,” vravia Martin s Jakubom svojmu kamarátovi a hudobníkovi Martinovi Pižemovi. Ten o chvíľu prinesie gitaru a zrazu tak máme aj koncertnú atmosféru.

„Chyžu CNK sme začali robiť, lebo máme energiu, motiváciu, robíme to s láskou, bez nároku na honorár a bez akýchkoľvek grantov. Pociťujeme veľkú podporu úzkej domácej komunity, ktorí nám pomáhajú a podporujú nás aj finančne, za čo sme veľmi vďační, takže sa nám zatiaľ robí veľmi dobre.“ Martin dlhé roky pracoval aj v zriaďovanej kultúre, konkrétne pre osvetové stredisko, a je už aj vďaka tomu dopredu pripravený na to, že to bude veľmi ťažké, nastavil si očakávania. „Hľadám, ako získať prostriedky na našu produkciu iným spôsobom než cez Fond na podporu umenia, lebo pri programe a produkcii menšinovej alternatívnej kultúry, ktorú chceme robiť, je veľmi malá pravdepodobnosť, že dostaneme grant. Vyskakujeme si do tej výšky, do akej môžeme, možno je to pre nás aj trochu oslobodzujúce. Neobmedzujeme sa na to, robiť iba žiadanú či aktuálne populárnu produkciu, lebo tu u nás to neplatí. V prvom rade chceme robiť to, čo nás napĺňa a chceli by sme to predstaviť druhým ľuďom.“
 
Že to má význam, potvrdzuje aj ich návštevník Matúš. Je vyštudovaný umelec, umeniu sa však v súčasnosti profesionálne nevenuje a podniká v odvetví počítačových služieb. Po návrate zo zahraničia naspäť do obce pri Spišskej Novej Vsi si musel zvyknúť na trochu iný režim a frekvenciu kultúrnych podujatí. Ak by chcel žiť podobne kvalitne v rámci konzumovania kultúry, musel by, ako vraví, dosť cestovať po kraji, na čo však nemá prostriedky. Je rád, že sa od známych dozvedel o Chyži, ktorá miestne kultúrne prostredie robí zase o čosi rôznorodejším. „Umožnilo mi to mať trochu iný pocit zo žitia posledné týždne. Dalo mi to dobrý pocit. Stačí málo. Nemusí to byť nič veľké.“
 
Červená pochodeň z drevenej preglejky, ktorej autormi sú Boris Belan a Braňo Matis, je na konci prvého dňa svojho putovania po Slovensku obalená v potravinovej fólii, odrážajú sa v nej svetlá z cesty, sme s ňou natlačení v autobuse z Humenného do Košíc. Sú tu aj Katka a Samko s kamerou a mikrofónom, ktorí ju budú sprevádzať po jednotlivých mestách v prvej fáze jej cesty. Na tomto úseku železničnej trate už rok trvá výluka kvôli rekonštrukcii a elektrifikácii, na vlak do Košíc sa preto prestupuje v Bánovciach nad Ondavou. Ten sme stihli len vďaka tomu, že nás Alexandra Harvanová, organizátorka pochodu v Humennom, po jeho skončení zviezla na autobusovú stanicu. Aj na stovkách týchto malých solidárnych gest ako aj na vytrvalosti ľudí, ktorí idú v rámci svojho osobného vkladu a energie často za hranice svojich síl, dnes stojí kvalitná a rôznorodá kultúra na Slovensku.

prosinec 2024