Posledné burneše v Albánsku   Mužom z prísahy

Môžu fajčiť, chodiť do krčmy a nadávať. Môžu aj diskutovať o problémoch komunity, no musia zastať všetky „mužské" práce. Sú poslednými zo žien, ktoré sa v Albánsku rozhodli žiť ako muži a získali tak slobodu.

Šuke Rama má osemdesiatsedem rokov a celý život žila ako muž. V tradičných komunitách z divokých hôr severného Albánska to bol jediný spôsob, ktorým si žena mohla zaistiť slobodu. Časy sa menia, moderná doba dorazila už aj do odľahlých horských dedín. Podľa odhadov zostáva v Albánsku maximálne dvadsať burneší. Žien, ktoré prisahali, že sa stanú mužmi. Za získanú rovnoprávnosť zaplatili sľubom doživotného panenstva. Toto rozhodnutie bolo definitívne. Nesmeli sa zamilovať, vydať ani mať deti.

Niektoré sa na mužov zmenili dokonale. Ostrihali si vlasy, začali nosiť mužské šaty, fajčili cigarety, po čase si osvojili typicky mužské pohyby, gestá, kolísanie pri chôdzi. Iné, ako aj Šuke, naďalej nosili tradičný ženský odev džublet. Bolo to pohodlnejšie a Šuke sa za socializmu vyhla zbytočným otázkam, keď musela pracovať so ženami na družstve. Premena zo ženy na muža nezačína vonkajškom. A ľudia zo severoalbánskej dediny Theth to vedia. Šuke získala právo diskutovať s mužmi o závažných problémoch života v dedine a zúčastňovať sa pohrebných ceremónií. To ženám dovolené nebolo. Keď mi Šuke rozpráva tento príbeh v obývačke tradičného domu, postaveného z kameňa, nadvihne si sukňu a ukáže na ponožky. Hrubé, pletené, do chladných dní v horách. Napoly biele a napoly čierne. „Mužom sú vyhradené biele ponožky, ženám čierne alebo červené. Burneše nosia dvojfarebné, čiernobiele ponožky. Nimi ukazujem, že som burneša, ak to náhodou niekto nevie.“
   

Oderaz si môj brat

Cesta z najbližšieho mesta, Skadaru, do Thethu trvala v roku 2016 dve a pol hodiny. Potrebovali ste terénne auto. Asfalt viedol približne do polovice. Ďalej pokračovala prašná, kamenistá cesta. Dnes je všetko inak. Postavili novú asfaltku a do Thethu to priviedlo viac turistov.

Hory naokolo prezývajú Albánske Alpy. Život je tu ťažký aj v lete. Je príliš chladno, veľa sa toho neurodí. Ľudia sa tu odjakživa spoliehali viac na ovce, ktoré pásli hore na lúkach. V zime napadne sneh a izoluje horské dedinky od okolitého sveta. Väčšina obyvateľov Thethu už rezignovala na starý životný štýl. Na zimu schádzajú nižšie, do domov k Skadarskému jazeru. A ani v lete tu nenarátate viac než sto ľudí. Takmer každý ponúka vo svojom dome ubytovanie turistom, niektorí aj odvoz terénnym autom a služby horského vodcu.

Nič také tu však nebolo, keď bola Šuke mladá. Jej otec pásol ovce. Volal sa Avdi Rama a so Šuke mali veľmi blízky vzťah. Bola jeho jediným dieťaťom. Odjakživa sa správala skôr tak, ako sa očakáva od chlapca, než ako dievča. Pomáhala svojmu otcovi pri práci v horách. „Keď umrieš, umriem aj ja, tak veľmi ťa mám rada,“ hovorievala mu. Rozhodla sa zostať v rodičovskom dome. Ako burneša žila vlastne od puberty. Hoci oficiálny sľub dala až ako štyridsaťročná. „Rozhodla si sa dobre, lepšie ti bude so mnou a s mužmi,“ schválil jej voľbu otec.

Správanie mužov voči Šuke sa okamžite zmenilo. „Konečne prestali chodiť do nášho domu a pýtať ma za ženu,“ smeje sa. „Predtým som mala veľa nápadníkov. Ale odkedy som sa stala burnešou, museli ma rešpektovať. Aj Luktoma, najväčší dedinský grázel a môj najneodbytnejší nápadník, mi povedal: Šuke, odteraz si môj brat.“
   

Zlý chlapec

Šuke už viac nemusela chodiť k pôrodom a robiť ženské práce. Cigarety jej nechutili. Rakija viac. Tak sedávala s mužmi, ako bolo zvykom, pri poháriku rakije, a rozoberali problémy dediny. To však, samozrejme, nebolo všetko. Súčasťou sľubu burneše bolo aj, že bude pracovať ako muž. „V dedine nebolo väčšieho chlapa,“ konštatuje teraz Šuke. Musela zastať všetky mužské práce. Pásť ovce v horách, stínať stromy, rúbať drevo, opravovať dom. Pracovala ťažko a veľa. Bola burneša. Úľavy neexistovali.

Prísahou večného panenstva, ktorým sa ženy na severe Albánska, ale aj v Čiernej Hore a Kosove menili na mužov, získavali aj právo prisahať, zarábať peniaze a nosiť zbraň. Šuke zbraň nepotrebovala ani nechcela. Zato Paška Sokoli, ďalšia thethská burneša, sa so svojou pištoľou a v mužských šatách nechala aj pochovať. Zomrela pred šiestimi rokmi. Jej kamenný dom teraz stojí zamknutý a opustený. So Šuke boli najlepšie priateľky.

Paškin príbeh bol však iný. „Zomrel jej otec, matka sa vydala za iného. Paška zostala sama. Potrebovala nosiť nohavice, šoférovať auto a zarábať peniaze. V tých časoch existovalo v prísne patriarchálnej spoločnosti jediné riešenie: stať sa burnešou,“ vysvetľuje Šuke. Dodáva však, že Paška svoje oblečenie striedala, rada nosila aj ženské šaty a pištoľ mala skôr na fotografovanie než na strieľanie. Šuke vraj mali v dedine radšej ako Pašku. Paška bola „zlý chlapec“, kým Šuke s každým vychádzala dobre.

Šuke postupne zomreli obaja rodičia. Zostarla a zostala by sama, keby sa o ňu nepostarali Ndojovci, vzdialení príbuzní. Teraz býva s nimi vo veľkom tradičnom kamennom dome. Drevená tabuľa na mohutnej stavbe hlása, že dom postavili v roku 1733. Kameň je neoblomný voči počasiu a dobre drží teplo z kozuba. Ndojovci tu majú aj – ako inak – ubytovanie pre turistov a malý bar. Na stole je neodmysliteľná rakija a na stenách staré fotografie. Jednu z nich urobil pred osemdesiatimi piatimi rokmi fotograf z Kanady, ktorý sa túlal tunajšími horami. Sedia na nej ľudia okolo ohňa a mladá žena Prende, Šukina mama, drží na rukách dvojročnú Šuke.

Pre Šuke je však väčším pokladom jediná fotografia jej milovaného otca, ktorá sa jej zachovala. Kolorovaný portrét muža s typickými fúzikmi jemne hladí prstami, keď mi ho ukazuje.
   

Cesta k slobode

Pýtam sa Marije Ndojovej, ženy v stredných rokoch, ktorá sa o Šuke stará, či ona niekedy uvažovala nad tým, stať sa burnešou. „Nikdy!“ rázne odpovie. „Je to veľmi ťažký život. Musíte robiť všetky mužské práce. To je tvrdá robota. Myslím, že ženy to tu majú predsa len ľahšie. Okrem toho, burneša zostane sama. Nesmie mať manžela ani rodinu. Na staré kolená sa o ňu nemá kto postarať. Čo by bolo so Šuke, keby sme si ju nevzali k sebe? Ako by žila sama? Čo keby ochorela alebo bola úplne nevládna?“

Šuke však s úsmevom tvrdí, že svoje rozhodnutie nikdy neoľutovala.
 
Niektorí ľudia ho chápu nesprávne. Spájajú ho so sexualitou. Pritom ide o kultúrnu záležitosť. V tradičnom spoločenstve, kde mal väčšinu práv iba muž, len takto dokázali vyriešiť situáciu, ak v rodine žiadny muž nezostal. Žena sa nemohla stať hlavou rodiny. Mohla sa však zmeniť na muža. A odvtedy ju všetci museli ako muža rešpektovať. Začalo to niekedy v pätnástom storočí. Postupne toto právo začali využívať aj ženy, ktoré sa nechceli vydať, ale chceli o sebe rozhodovať samy. Bol to aj jediný spôsob, ako uniknúť dohodnutému sobášu; deti často ich rodičia zasnubovali ešte ako batoľatá, niekedy dokonca predtým, ako ich vôbec počali, už vedeli, že v budúcnosti chcú spojiť svoju rodinu s druhou manželským zväzkom ich detí. Jedna z najznámejších bojovníčok za slobodu na Balkáne, Tringe Smajli, ktorá žila v rokoch 1880 až 1917 a bojovala proti nadvláde Otomanskej ríše v Albánsku, tiež prisahala panenstvo a stala sa burnešou. Až potom sa pridala k rebelom. Už v mužských šatách a so zbraňou v ruke.

Nové burneše však v Thethe nemajú. Tie najmladšie v Albánsku sú už po päťdesiatke. Doba sa zmenila. Aj dievčatá z hôr nosia nohavice, študujú, pracujú, zarábajú peniaze. Manžel za ne nerozhoduje. Hoci svet ešte stále nie je úplne rovnaký pre mužov a pre ženy, staré pravidlá prestali platiť. Inštitút burneše stratil svoj význam. Zostáva len zopár posledných žien, ktoré prisahali a stali sa mužmi, aby mohli žiť slobodne.
   

Ženské aj mužské meno

Šesť rokov po stretnutí so Šuke v izolovanej dedinke v horách kráča oproti mne námestím známeho prímorského letoviska Dürres Diana Rakipi. Vysoká, štíhla, vo vojenskom barete s odznakom albánskeho orla, saku a kravate. Má usmievavé oči a pevný stisk ruky. Radšej si hovorí Lali. Menom, ktoré pred rokmi prijala spolu so svojou prísahou.

V prímorskom meste je očividne celebritou. Okoloidúci ju zdravia, muži si s ňou chcú potriasť ruku. Kričia na ňu už z diaľky – Diana alebo Lali. Nehnevá sa a rovnako reaguje na ženské aj na mužské meno. Hoci sama o sebe hovorí ako o „ňom“.

Niektorým mužom na ulici ponúkne cigaretu; kým si ju berú, sklonia hlavu a druhú ruku si na znak úcty a vďačnosti priložia na hruď. S inými sa odfotí. S ďalšími prehodí pár viet. Fajčí pritom jednu od druhej. Tak ako na fotografiách iných burneší vidieť, ako si osvojili „mužský" štýl chôdze, pohybov aj výrazov tváre, aj Diana sa dokonale prispôsobila. V istom zmysle je šoumen. V Dürresi je súčasťou všetkých veľkých podujatí, rád strháva na seba pozornosť a očividne si to užíva.
 
Sadneme si do kaviarne. V dedine Tropojë, kde sa Diana pred sedemdesiatimi tromi rokmi narodila, bolo popíjanie kávy a rakije vyhradené iba mužom. A burnešiam. Odkedy prisahali, mohli aj ony navštevovať kaviarne, fajčiť a piť alkohol.

„Burnešou som sa nestala,“ opraví Diana moju otázku. „Bola som ňou vždy. Vychádza to z mojej podstaty. Vždy som sa tak správala a vždy som okolo domu robila práce, ktoré robia muži a burneše. Bola som čestná sama k sebe.“ Dianin starší braček zomrel ešte predtým, ako sa narodila. Keď jej rodičom potom osud zoslal dcéru, stala sa pre nich akousi náhradou za mŕtveho synčeka. Hovorievali, že Boh im zoslal Dianu namiesto neho. Aj otec sa k nej vždy správal viac ako k chlapcovi než k dievčaťu. Do školy nosila nohavice, hrávala s chalanmi futbal a pridávala sa do ich gangov. Tvrdí, že vždy pritom bránila dievčatá, ak im niekto ubližoval. Od chlapcov sa líšila len dlhými vlasmi. Keď mala sedemnásť, odstrihla si ich a oznámila otcovi, že bude prisahať a stane sa burnešou. „Získala som tak slobodu,“ hovorí. Slobodu fajčiť, piť alkohol, nadávať, diskutovať s mužmi o problémoch dedinského spoločenstva. Ale hlavne rozhodovať o svojom živote. Chodili za ňou chlapci, ak sa im páčilo dievča, a ona im sprostredkovala kontakt. Ale v akomkoľvek spore sa vždy postavila na stranu žien a svojich mužských priateľov vždy nabádala k tomu, aby dali manželkám a dcéram viac slobody.

Fotka v pase

„Tradícia burneše sa nepremietla do albánskych zákonov,“ vysvetľuje Diana. „Celý život bojujem za to, aby sa zachovala. Aj v časoch totality, keď vláda zatvárala kostoly a mešity a náboženstvá boli nelegálne.“ Diana vtedy bojovala za svoju identitu tak urputne, že komunistické úrady napokon rezignovali... a dovolili jej vstúpiť do armády. Neodmysliteľný baret, ktorý nosí na hlave, je spomienka na tie časy. Cvičila nových brancov a všetci ju vraj brali ako muža. V súlade s tradíciou z albánskych hôr. Akurát doklady stále uvádzajú iba jej ženskú identitu. So smiechom opisuje nedávny výlet do Talianska, keď na pasovej kontrole zmätený policajt pozeral hore – dole z fotografie na jej dokladoch na jej tvár a nevedel, čo si počať.

Zaujímavé je, že v silne homofóbnej albánskej spoločnosti sa ani burneše nepozerajú na sexuálne menšiny a transgender ľudí s pochopením. Vraj je to neprirodzené, Boh tak ľudí nechce a mužom, ktorí by sa chceli prezliekať za ženy, treba také nápady vytĺcť z hlavy palicou. Burneša vraj, naopak, nepopiera svoje fyzické ženstvo a telo, ktoré dostala od Boha. Mužom je údajne skôr duchom. Navyše nejde len o jej sebecké rozhodnutie. Vždy bol pri ňom dôležitý aspekt rodiny, ktorej v prvom rade mala burneša slúžiť, ak nebolo iného východiska a neexistoval mužský príbuzný, ktorý by bol oprávnený robiť dôležité rozhodnutia. „V dnešnej dobe už nič také nie je potrebné,“ konštatuje Diana. „Išlo by o čisto sebeckú voľbu.“

Okrem práce Diana vždy rada fotografovala, maľovala a vyrezávala z dreva. Prvý fotoaparát dostala, keď mala dvadsaťšesť. Na dôchodku sa k jej záľubám pridalo rybárčenie. Miluje prírodu a akékoľvek spojenie s ňou je prináša do duše krásu a pokoj. A láska? „Každý má nejakú, môže byť dobre ukrytá v jeho srdci po celý život a okolie o nej netuší. Mne všetko, čo potrebujem, dáva príroda. Aká väčšia láska môže existovať?“

říjen 2024