Koncept 15-minútového mesta  Miliónové mesto ako dedina

22 miliónov obyvateľov a aj tak si viete všetko vybaviť pešo? To je podstata konceptu 15-minútového mesta, ktorý funguje na sociálnej aj ekologickej úrovni. Niektoré mestá sa už menia v duchu tejto vízie budúcnosti.

TikTok nemá len tienisté stránky. Najmä v USA existuje prekvapivo veľká základňa používateľov, ktorí sa zaoberajú progresívnymi spoločenskými a politickými myšlienkami. Diskusie o konceptoch ako napríklad „15-minútové mesto“ alebo „Tretie miesta“ sa už dlho tešia popularite na sociálnych sieťach, najmä na TikToku, a medzi mladšími generáciami. Myšlienky, na ktorých je koncept postavený, sú jednoduché a vlastne celkom intuitívne, no v niektorých spoločnostiach a veľkomestách pôsobia takmer revolučne.

Pojem Tretie miesto pochádza od amerického mestského sociológa Raya Oldenburga, ktorý ho v roku 1989 načrtol vo svojej knihe The Great Good Place. V širšom zmysle ide o miesta spoločenského stretávania sa a voľného času, ktoré hneď po mieste bydliska (Prvé miesto) a pracovisku (Druhé miesto) predstavujú dôležitý bod v živote.

Pôvodný koncept sa postupne rozvíjal a dnes sa Tretie miesta často definujú aj ako miesta bez tlaku konzumu – teda nie kaviarne, bary či reštaurácie, ale parky, knižnice, mládežnícke centrá alebo kostoly. Tak či tak jadro myšlienky zostáva rovnaké: ide o prístupné miesta (v princípe pre všetkých), kde sa môže blízke okolie neformálne stretávať nezávisle od svojich príjmov.

Všetko pešo?

Hoci bol koncept 15-minútového mesta (známy aj ako štvrťhodinové mesto a analogicky k tomu 30-minútový región) vymyslený nezávisle od konceptu Tretieho mesta, tieto dve myšlienky sa navzájom prelínajú. Koncept 15-minútového mesta, ktorý predstavil francúzko-kolumbijský urbanista Carlos Moreno v roku 2015, je pomerne jednoduchý. Vo svojej knihe 15-minútové mesto podrobne rozpracováva svoju ideu (na ktorú vlastne netreba celú knihu, Moreno často až únavne parafrázuje vlastné slová): podstatou je, že aj v miliónových metropolách by mali byť všetky dôležité záležitosti – od dostupnosti pracoviska, návštevy lekára až po základné služby ako supermarkety, lekárne, športoviská a voľnočasové aktivity – realizovateľné v okruhu (zhruba) 15 minút, či už pešo alebo na bicykli. Podľa Morena nejde o nič iné než o „revolúciu blízkosti“.
 
Podobne ako pri myšlienke Tretích miest, aj pri polycentricky štruktúrovaných mestách (teda mestách, ktoré nemajú len jedno centrálne jadro) hrá kľúčovú úlohu sociálny faktor – posilňovanie komunity a susedských vzťahov. Koncept 15-minútového mesta so svojím dôrazom na komunitu tak môže nielen podporovať demokraciu, ale podľa Morena predstavuje aj významný krok v boji proti klimatickej kríze. Logika je tu jasná: ak sa na mestskú štvrť pozeráme ako na akúsi „dedinu“ s vlastným centrom, väčšina každodenných povinností sa dá zvládnuť pešo a tým sa eliminuje potreba individuálnej dopravy.

Existujú dobré dôvody, prečo je pri skúmaní ľudského spolužitia v súčasnosti v centre pozornosti práve rozvoj miest. Odvolávajúc sa na bývalého starostu Denveru v Colorade, Wellingtona Webba, Carlos Moreno tvrdí, že 21. storočie je „storočím miest“ (na rozdiel od 19. storočia, ktoré bolo „storočím impérií“ a 20. storočia - „storočia národných štátov“).

Dnes žije vo svete viac ako 50 percent ľudí v mestách, v Európe dokonca až 75 percent, a tento trend stále rastie. Aby sa princípy blízkosti a dostupnosti dali implementovať aj vo veľkých metropolách, je podľa Morena nevyhnutné vnímať mesto ako „nedokončený projekt“ – entitu, ktorá sa neustále vyvíja. Aby sa dali opatrenia zaviesť rýchlejšie a flexibilnejšie, je podľa Morena potrebné dať viac moci mestám a obciam na úkor „silného štátu“.

Dôležité je tiež rozpoznať komplexnosť mesta a brať do úvahy rôzne dimenzie. Carlos Moreno vysvetľuje: „Na priesečníku ekológie a sociálnej sféry vzniká svet, ktorý je vhodný pre život, na prieniku ekonomiky a ekológie svet udržateľný a tam, kde sa prekrýva ekonomika a sociálna sféra, svet spravodlivejší.“

Ísť dobrým príkladom

Pri vytváraní sociálnych priestorov a boji proti klimatickej kríze na lokálnej úrovni idú viaceré európske mestá dobrým príkladom. V Barcelone existujú takzvané „superostrovy“ (v katalánčine „superilles“), kde sa spájajú štvorcové bloky budov a ulice vo vnútri týchto blokov sú odľahčené od dopravy. Tým sa tieto priestory - aj vďaka novým prvkom ako sú miesta na sedenie - menia na miesta stretávania pre obyvateľov. Superilles boli zavedené za vlády vtedajšej ľavicovej primátorky Ady Colau (2015 – 2023).

Inšpirované Barcelonou, aj ďalšie mestá po celom svete zvažujú podobné kroky. V slovinskej metropole Ľubľane už v roku 2007 úplne uzavreli historické centrum pre automobilovú dopravu. Tí, ktorí sa chcú pohybovať v jeho hraniciach na štyroch kolesách, môžu využiť bezplatné elektrické vozidlá s poetickým názvom Kavalir.

A v Paríži postupne mení socialistická primátorka Anne Hidalgo (od roku 2014) mesto na ekologickejšie. Za jej pôsobenia vzniklo viac ako 400 kilometrov nových cyklotrás, zrušili sa desaťtisíce parkovacích miest a súčasne sa vysadili desaťtisíce stromov. S týmto vývojom prišli aj výsledky: zatiaľ čo na prelome tisícročí vlastnilo auto až 60 percent Parížanov, dnes tento počet klesol na tretinu.

V roku 2020 stavila Anne Hidalgo vo svojej volebnej kampani na koncept 15-minútového mesta a odvtedy implementuje jeho časti s pomocou samotného Morena, ktorý žije od konca 70. rokov v Paríži.
 
Toto sú len tri príklady z mnohých, kde sa starostovia a starostky, iniciatívy, aktivistky a aktivisti snažia o vytvorenie miest vhodnejších pre život. Tieto snahy však zďaleka nie sú obmedzené len na Európu. V Melbourne sa napríklad realizuje koncept 20-minútového susedstva, emirát Dubaj predložil porovnateľný plán a starostka Toronta Olivia Chow (vo funkcii od roku 2023) stavia v najväčšom meste Kanady výlučne na udržateľnú dopravu.

Mnohé z týchto opatrení sú však závislé od politickej väčšiny, a preto sú často menej dlhodobé, než by sa očakávalo. Napríklad v Barcelone nový starosta Jaume Collboni niektoré rozhodnutia svojej predchodkyne Ady Colau okamžite zrušil. Collboni je síce menej progresívny ako Ada Colau, ale stále patrí medzi sociálnych demokratov (PSC). Skutočnosť, že na celom svete sú momentálne na vzostupe pravicovo orientované vlády, je veľmi zlým znamením pre zelené transformácie miest.

Na tento zásadný problém moderného urbanizmu upozorňuje Carlos Moreno aj vo svojej knihe na príklade Medellínu. Kolumbijská metropola sa v priebehu niekoľkých desaťročí transformovala z najnebezpečnejšieho mesta na svete na vzorové mesto. Podľa urbanistu Morena mohla „metamorfóza mestského priestoru“ uspieť len preto, že „aj striedajúce sa vlády počas dlhého obdobia ťahali za jeden povraz“. Nemenej dôležitá bola však aj podpora súkromného sektora, sociálnych inštitúcií a samotných obyvateľov, ktorí stáli za týmito trvalými zmenami. „Testovacie laboratórium“ Medellín dokazuje, že na to, aby bolo možné trvalo udržateľne transformovať mesto na sociálnejšie a ekologickejšie, je nevyhnutné zapojiť všetkých aktérov.

Oprávnená a menej oprávnená kritika

Samozrejme, koncept 15-minútového mesta čelí aj kritike. Niektoré námietky sú doslova absurdné a šíria ich krajne pravicoví konšpirátori – v roku 2023 dokonca aj britskí politici, medzi nimi vtedajší minister dopravy za konzervatívcov Mark Harper. Podľa týchto konšpiračných teórií je 15-minútové mesto buď akýmsi programom na sledovanie občanov, socialistickým sprisahaním, alebo dokonca „getom“.
 
Existuje však aj oprávnená kritika. Napríklad obava, že pri mestskom plánovaní budú primárne zohľadňované bohaté štvrte blízke centru, čo by mohlo ešte viac prehĺbiť segregáciu a triedne rozdiely v porovnaní s ekonomicky znevýhodnenými mestskými časťami. (Treba však podotknúť, že Carlos Moreno sa vo svojom koncepte výslovne uvádza, že chce bojovať proti segregácii.) Ďalšou obavou je, že vytváranie zón bez automobilov v centre zvýši dopravné zaťaženie v okrajových štvrtiach. V centre sa síce zlepší kvalita života vďaka väčšiemu množstvu zelene a menšej premávke, hrozí však riziko tzv. „zelenej gentrifikácie“. A v neposlednom rade neberie koncept 15-minútového mesta do úvahy žiadne špecializácie. Školy nižšieho stupňa môžu byť napríklad pre väčšinu detí dostupné v pešej vzdialenosti; univerzít je však oveľa menej, a preto si často vyžadujú dlhší čas na dochádzanie. A nájsť si optimálne pracovné miesto priamo v bezprostrednej blízkosti je pre väčšinu ľudí skôr ilúziou.

Práve tento posledný bod je dôležitý: mestá pozostávajú z oveľa väčšieho množstva prvkov a lokalít, než aké sú dostupné v 15-minútovom okruhu, a práve to je ich výhodou a príťažlivosťou – rozmanitosť, výber, špecializácia. Carlos Moreno vo svojej knihe neustále zdôrazňuje univerzálnosť ako charakteristickú črtu svojho konceptu mesta pre chodcov, teda nezávislosť od konkrétneho miesta, ktorú nám umožnila práve digitálna revolúcia. Ale aj telepráca alebo online poradenstvo tvoria len časť každodenného života. Kto si napríklad chce pozrieť Louvre, musí sa väčšinou presúvať viac ako štvrťhodinu. Carlos Moreno samozrejme neobmedzuje svoj koncept na striktných 15 minút. Napriek tomu vo svojom návrhu vôbec nezohľadňuje špecializáciu. A je pomerne jednoduché prispôsobovať peším také mesto, ako je Paríž, ktoré má na každom rohu supermarkety, predajne ovocia a zeleniny, lekárne, bistrá a kaviarne.

„Mixed-use“ budova pre komunitu

Na internete koluje meme, ktoré sa každoročne objavuje počas Dňa vďakyvzdania: One more lane will fix it (Ešte jeden jazdný pruh to vyrieši). Krátke video ukazuje upchatú dopravu na nespočetných pruhoch diaľnice v Los Angeles počas sviatku Vďakyvzdania, ironicky sprevádzané výzvou pre urbanistov postaviť ďalší pruh, ktorý by takéto zápchy zaručene vyriešil. Carlos Moreno sa tejto témy dotýka iba stručne a odkazuje na amerického sociológa Lewisa Mumforda, ktorý už v roku 1955 v časopise The New Yorker kritizoval rozširovanie cestnej infraštruktúry v New Yorku. Pri porovnaní krajín globálneho Severu sú mestá v USA skutočne úplne inak vystavané než tie v Európe. Kvôli zákonom, ktoré v obytných zónach neumožňujú prevádzku obchodov alebo služieb, sa väčšina amerických miest vôbec nepodobá na New York City. New York je pritom porovnateľný s európskymi metropolami, kde existujú tzv. „mixed-use“ budovy, ktoré majú na prízemí napríklad kaviareň alebo obchod a zvyšok budovy tvoria byty.

Tieto zákony v praxi znamenajú, že v obytných štvrtiach amerických predmestí je kvôli vzdialenosti od obchodných zón prakticky nemožné vybaviť čokoľvek bez použitia auta.

Nie je preto prekvapujúce, že myšlienky ako 15-minútové mesto či Tretie miesta nachádzajú v USA úrodnú pôdu najmä medzi mladšími generáciami. Carlos Moreno, ako aj autor konceptu Tretích miest Ray Oldenburg, považujú miesta vzájomnej výmeny a spolužitia komunity za zásadné pre fungovanie demokracie.

Na záver je dôležité nebrať 15-minútový rádius, ako ho propaguje Carlos Moreno, príliš doslovne. Mnohé európske mestá môžeme už dnes interpretovať ako akúsi formu 15-minútového mesta. Aj keď Morenov koncept nie je v niektorých aspektoch úplne premyslený alebo je predmetom oprávnenej kritiky, politická podpora – či už vo forme dotácií, regulácie nájomného alebo premeny automobilových ciest na cyklocesty – by mala zabezpečiť, že nielen potrebná maloobchodná infraštruktúra bude ľahko dostupná, ale vytvoria sa aj miesta na stretávanie sa obyvateľov. Za takýto prístup by sa demokracia aj životné prostredie určite poďakovali.

prosinec 2024