Lokálne riešenia  Ekotechnológie pomáhajú v Oaxace čeliť klimatickej kríze

Juhomexický štát Oaxaca zažil tento rok príliš dlhé obdobie sucha a v mnohých regiónoch trpeli nedostatkom vody. V okrese Santa María Yucuhiti sa s podobným problémom stretli už pred dvanástimi rokmi a v spolupráci s miestnou organizáciou tu začali zavádzať ekotechnológie, ktoré pomáhajú miestnemu farmárstvu aj životnému prostrediu. Reportérka Magdaléna Rojo tieto riešenia pre JÁDU mapovala priamo na mieste.

Nízka žena s vlasmi vypnutými do vrkoča, hrdo stojí vo svojej kuchyni pri peci, ktorú čiastočne sama navrhla a postavila s pomocou členov rodiny. Elia Silvia Pérez Gonzales je slobodná matka z dediny Zaragoza v regióne La Mixteca v juhomexickom štáte Oaxaca. „Pôvodný dizajn nemal priestor na sušenie. Sem dole ukladám v období dažďov drevo alebo tu suším čili papričky,“ vraví, keď ukazuje na svoje energeticky úsporné kachle. Takéto pece sú jednou z ekotechnológií, ktoré využívajú ľudia v deviatich dedinách okresu Santa María Yucuhiti.
 
Ekotechnológie stavajú miestni v spolupráci s mimovládnou organizáciou EECO – Espacio de Encuentro de las Culturas Originarias (Priestor pre stretávanie pôvodných kultúr), ktorá začala v oblasti pôsobiť v roku 2012 na žiadosť volených zástupcov okresu. Najprv navštívila všetky komunity v okrese. „Usporiadali sme stretnutia, workshopy. Na základe toho, čo sme videli a počuli sme spolu s miestnymi vytvorili plán, ako čeliť klimatickej kríze,“ spomína riaditeľka EECO Tzinnia Carranza López. Podľa nej pôvodní obyvatelia Mixtekovia už vtedy vnímali dopad zmien klímy na ich každodenný život, ktorý sa do veľkej miery organizuje okolo poľnohospodárskych aktivít.

Úsporné pece

V Oaxace je bežné, že sa varí na ohni – tak chutia kukuričné placky tortilly najlepšie. Pece, akú používa aj Elia Silvia Pérez Gonzales, šetria životné prostredie i zdravie ľudí. Zatiaľ čo bežne používané pece spotrebujú väčšie množstvo dreva, energeticky úsporné pece prispievajú k mitigácii klimatickej krízy tým, že pomáhajú šetriť lesy a do ovzdušia vypúšťajú menšie množstvá emisií. Vďaka dizajnu pecí sa spotrebuje menej dreva a dym z pece odchádza von komínom, takže ho ženy nedýchajú. „Potrebujem tak tretinu dreva. A mám pocit, že už toľko netrpíme respiračnými ochoreniami,“ hovorí Pérez Gonzales.
 
Svoju pec si pochvaľuje aj Margarita López López z vedľajšej dediny Reyes Llano Grande. „Je to veľká pomoc. Tu v dedine nie je pre ženy veľa práce, takže sa staráme najmä o domácnosť. Ja tiež predávam pečené kurence. Okrem toho, že mi pec šetrí drevo, používam zvyškové uhlíky na pečenie kureniec,“ vraví stojac vo svojej organizovanej kuchyni. Margaritinu pec postavil jej manžel. Inštalácia ekotechnológií je participatívna. EECO reaguje na potreby komunít. Poskytuje im predovšetkým technickú podporu, organizuje školenia o tom, ako ekotechnológie postaviť i používať. Čiastočne sa podieľa aj na financovaní materiálu. „Nie je to paternalistický projekt, chceme, aby sa ľudia podieľali na celom procese,“ hovorí Tzinnia Carranza López. „Na začiatku bol takýto prístup výzvou. Ľuďom sa nepáčila spoluzodpovednosť,“ dodá.
 
Počas dvanástich rokov sa však situácia zmenila. „EECO poskytuje teoretické informácie a potom ideme do praxe,“ hovorí Dina López Hernández, zástupkyňa okresu Santa Maria Yucuhiti, ktorá má na starosti ekologické projekty. „Ľuďom sa tento prístup páči, vrátane žien, pretože sa môžu naučiť niečo nové.“ Členovia a členky komunít navyše môžu dizajn ekotechnológií upraviť, aby im lepšie slúžili, tak, ako to urobila Elia.

V dedine Zaragoza býva aj staršia pani Maximina Antonia Castro López. Dvor jej domu zdobí veľká americká vlajka – pripomienka toho, že členovia jej rodiny žijú na druhej strane severnej hranice. Maximina má tiež svoju novú pec, hneď vedľa tej starej. „Stará je lepšia,“ tvrdí. „Tortilly z nej chutia lepšie.“ Novú používa najmä vtedy, keď potrebuje pripraviť veľa tortil a čo najskôr. Aj napriek tomuto vzdoru starších generácií, je dnes v regiónoch La Mixteca a Istmo na juhu Oaxacy viac ako tisíc úsporných kachlí, ktoré miestni nainštalovali s pomocou organizácie EECO. Ročne sa tak podľa odhadov organizácie ušetria takmer dve tony dreva z lesov.
 

Nedostatok vody

Každá komunita v okrese má svoje vlastné výzvy, jeden problém ich však všetky spája. Nedostatok vody bol alarmujúci už v spomínanom roku 2012 a inak tomu nie je ani dnes. Podľa Federálnej agentúry pre vodu, už v marci 2024 viac ako polovica obcí v Oaxace zažívala suchá v dôsledku klimatických zmien a odlesňovania. Pršať pritom začalo v mnohých oblastiach neskoro, až v polovici júna. Väčšina ekotechnológií v Santa María Yucuhiti preto pomáha práve s vodou. Pri mnohých domoch dnes stoja betónové cisterny na zachytávanie dažďovej vody – tie boli prvými ekotechnológiami, ktoré EECO ponúklo miestnym. Najprv stavali cisterny s veľkosťou 10-tisíc litrov, neskôr sa ukázalo, že početnejším rodinám nestačí zachytiť toľko vody, najmä nie, ak obdobie sucha trvá tak dlho, ako tento rok. Stále väčší záujem je teda o 20-tisíc litrové nádrže. Nie všetky stoja pri domoch, mnohé sú napríklad pri záhradách a na plantážach.
 
Jednu nádrž nám ukazuje aj Elia Silvia Pérez Gonzales pri svojej kávovej plantáži. V celom okrese sa ľudia venujú poľnohospodárstvu. V nižších nadmorských výškach pestujú aj kávu či vyrábajú med. Elia Silvia sa chváli svojou záhradou s mrkvou, petržlenom a koriandrom. Pod ňou rastie káva obkolesená stromami. Pod cestou bude čochvíľa stáť suchá toaleta – ďalšie riešenie nedostatku vody. „Okrem toho však bránime znečisteniu plantáže, keďže robotníci nebudú vykonávať potrebu kdekoľvek,“ vraví Pérez Gonzales. V čase rozhovoru s ňou postavilo EECO už 1135 suchých záchodov naprieč Oaxacou, vďaka ktorým sa podľa organizácie ročne ušetrí viac ako 62 miliónov litrov vody a zabráni sa uvoľňovaniu viac ako ôsmich ton metánu do ovzdušia.

Posledné z riešení pre nedostatok vody v dedine Zaragoza nám ukazuje Amanda Esperanza López López. Na dvore má biofilter, aký začala organizácia inštalovať len nedávno. Cieľom je zužitkovať aj špinavú a mydlovú vodu z umývania riadov alebo prania oblečenia a zároveň zabrániť tomu, aby táto znečisťovala blízke vodné zdroje – napríklad potok, ktorý tečie popod Amandin pozemok. Z umývadla, kde žena perie, netečie voda do potoka, ale trubkou priamo do biofiltra, ktorý sa skladá z niekoľkých častí. Každá je postavená tak, aby sa v nej vyčistila voda od iného druhu materiálu. V prvej diere, ktorá vyzerá ako kanál, sa čistí voda od tukov, v ďalšej od zvyškov – mydlovej vody, tkanív z oblečenia, špiny. „Tu sa zvyšky premenia na blato,“ ukazuje López López. V poslednej fáze pomáhajú s filtrovaním rastliny v kvetináčoch, ako je napríklad praslička poľná. „Vďaka týmto zázračným rastlinám je voda, ktorá z celého systému vyjde, čistá a ja ju môžem využiť na upratovanie domu alebo na polievanie,“ ukáže na dvor plný kvetináčov.

Inšpirácia z Ánd

Vo vyšších nadmorských výškach sa nachádza komunita Llano del Triunfo. Ide skôr o usadlosť, domy sú tu od seba vzdialené aj niekoľko minút autom. Krajinou, ktorou sa prevaľuje hmla, vedie skalnatá cesta. V jednom z domov žije miestny farmár Leoncio España López so svojou rodinou. Kedysi dávno pracoval aj v USA a neskôr na severe Mexika. Odchádzal za prácou, podobne ako mnoho iných z Oaxacy, ktorá patrí k piatim mexickým štátom s najvyšším percentom remitencií, teda príjmov, ktoré posielajú migranti zo zahraničia do domovskej krajiny. Oaxaca patrí k štátom, v ktorých sa nachádzajú niektoré z najchudobnejších okresov vôbec v celom Mexiku. Migrácia odtiaľ preto neprekvapí. España López sa však už teraz nikam nechystá. „Napokon som sa vrátil naspäť do mojej zeme. Vďaka organizácii EECO sa nám už darí pracovať lepšie a vypestovať viac,“ vraví farmár, ktorého veľká časť produkcie je na vlastnú spotrebu a občas niečo málo predá aj na neďalekom trhu. V oblasti je stále bežné, že si ľudia vymieňajú, čo vypestujú.
 
Leoncio España López spolupracuje s organizáciou EECO už niekoľko rokov. Okolo jeho domu je postavených niekoľko ekotechnológií, medzi nimi také, ktoré v nižších nadmorských výškach nenájdeme. Na pozemku s veľkými skalami stoja vedľa seba mikrotunel, systém zachytávania dažďovej vody a zavlažovania waru waru, aj sieť na zachytávanie kvapôčok hmly. Všetky slúžia na zlepšenie situácie miestneho obyvateľstva najmä počas obdobia sucha, aj napríklad v čase, keď sa tu objavuje prízemný mráz. „Obyčajne sadíme kukuricu v období marec-apríl. Tento rok nám všetka uschla, pršať začalo až v júni,“ vraví farmár. „A po období dažďov je už neskoro, lebo potom prichádzajú mrazy,“ dodá.

Waru waru je systém, ktorý už dávno v minulosti využívalo pôvodné obyvateľstvo Ánd v Peru či Bolívii na pestovanie quinoy. Technológia vychádza z úpravy povrchu pôdy, aby sa ľahšie skladovala a pohybovala voda. Na Leonciovom pozemku je vedľa seba vykopaných niekoľko kanálov o dĺžke desať metrov a šírke i hĺbke jeden meter. Vyplnené sú čiernou gumenou membránou a medzi nimi je priestor na pestovanie. Tu sa v období dažďov zachytí a uskladní voda, ktorá sa dá neskôr v období sucha použiť na zalievanie. „Membrána slúži na to, aby sa voda počas obdobia sucha nevyparila príliš rýchlo,“ hovorí Viviana López Jiménez, ktorá je miestnou technickou pracovníčkou EECO. Mikroklíma, ktorá sa vďaka kanálom vytvorí, tiež pomáha udržiavať pôdu teplejšiu aj v období mrazov. V systéme waru waru je však potrebné vybudovať skladovacie systémy na mieste, kde je vhodná pôda. „Napríklad krajina okolo Llano del Triunfo je plná skál a farmári musia pripraviť kanále na skladovanie vody tak, aby ostré kamene nezničili membránu,“ dodá López Jiménez.
 
Súčasťou Leonciovho waru waru je aj zelená sieť o veľkosti asi tri krát tri metre, natiahnutá vo zvislej polohe. Pod ňou je umiestnený žľab, do ktorého padajú kvapky vody zachytené na sieti. Na pozorovanie toho, ako fungujú systémy waru waru i siete na zachytávanie hmly, ktoré sú v tejto oblasti ich súčasťou, založilo EECO akési experimentálne pole s kanálmi a sieťami. „Je to priestor, ktorý nám zapožičala komunita a tu robíme aj workshopy pre ľudí, ktorí chcú založiť svoje vlastné waru waru, či napríklad aj naučiť sa pripravovať organické hnojivo. Okrem toho tu máme meteostanicu, kde sledujeme aj hmlu, dážď, klímu vo všeobecnosti,“ vraví López Jiménez. Na tomto experimentálnom poli sledujú napríklad aj to, koľko vody sa zachytí na sieťach na zachytávanie hmly. „Presný odhad je však ťažké získať, lebo na sieti sa zachytáva aj dažďová voda,“ spomína koordinátorka.

Leonciov mikrotunel stojí hneď vedľa systému waru waru a vyzerá podobne ako skleník. Tiež sa v ňom vytvára mikroklíma vďaka rovnakému kanálu v zemi, v ktorom je zachytená voda. „Experimentujeme s tým, čo vo vnútri pestovať. Zatiaľ sme skúšali reďkovky, cibuľu, koriander či jahody,“ vraví España López, ktorý len nedávno postavil svoj mikrotunel, keďže ide o nové ekotechnológie, ktoré organizácia spoločne s komunitami implementuje. Darí sa mu vďaka nemu pestovať aj v zime, pokiaľ nie sú mrazy príliš silné, lebo vtedy ich nezastaví ani nylon.
 
Za svoj participatívny prístup dostala organizácia EECO aj cenu Local Adaptation Champions Award od Globálneho centra pre adaptáciu na COP28 v Dubaji. Napriek tomu i napriek veľkému dopytu po ekotechnológiách sa riaditeľka Carranza López zdôverila, že majú na svoje aktivity nedostatok financií.

Výzvou pre miestnych farmárov zostáva niekedy nepredvídateľné, inokedy extrémne počasie. Po dlhom období sucha prišlo tento rok výdatné obdobie dažďov, ktoré v niektorých oblastiach Oaxacy dokonca spôsobilo záplavy. „Ekotechnológie nám pomohli riešiť problém s vodou, ale naďalej čelíme výzve, že klíma môže byť každý rok úplne iná a my musíme nanovo hľadať, kedy a čo zasiať,“ dodá España López.

prosinec 2024