V najvýchodnejšom kúte Slovenska  Putovanie po krajine Nič

Juhovýchod Slovenska je variáciou amerického Stredozápadu, tvrdí reportér a fotograf Andrej Bán. Vo zvyškom krajiny takmer zabudnutom trojuholníku troch krajín medzi Slovenskom, Ukrajinou a Maďarskom sa odohrávajú jedinečné a divoké príbehy.
 

Milujem periférie, akékoľvek. Periféria si nesie inú mentalitu ako centrum, zrkadlia sa v nej veci, ktoré v ňom už dávno vymizli. Z tohto faktu vyplýva istá vzdorovitosť ľudí žijúcich na perifériách, strážia si „to svoje“. A pritom, pochopiteľne, nadávajú na centrum, ktoré ich vyciciava. Často majú pravdu.

Čierna nad Tisou, centrum. | Foto: © Andrej Bán Jednou takou perifériou, kde zastal čas, je Medzibodrožie. Keby sa robila anketa, sotva jeden z desiatich opýtaných Slovákov by odpovedal správne, kde toto územie leží. Nuž, na úplnom východe krajiny, na hranici s Maďarskom a Ukrajinou. Žijú tu prevažne Maďari, zabudnutí svojimi politikmi, ktorí sem nezavítajú ani v čase volebnej kampane, nehovoriac o ústrednej vláde v Bratislave, ktorá o toto územie ani nezakopne. Robert Fico sa o východe, v širokom význame tohto slova ako krajine na východ od Košíc, pohŕdavo vyjadril, že tu nie je nič. A práve krajina Nič ma zaujíma.

Pred inváziou sa tam stretli Dubček s Brežnevom

„Od Ašu po Čiernu nad Tisou,“ vravelo sa kedysi v Československu. Čierna je jediné mesto na Slovensku, ktoré má dodnes sovietsky výzor. A nielen výzor, ale aj pach. Ak tam vstúpite do univermagu (dnes má názov supermarket), ovanie vás vôňa, ktorú si mladšia generácia nemôže pamätať. Napriek holandským ústnym vodám či poľským zubným pastám to tu vonia ako kedysi. Mestečko má naďalej veľkorysý park v centre, budovateľské plastiky, robotnícke bytovky a činžiaky, pričom najväčší má kódové označenie UB 400. Jeho pôvod je neznámy.

Interiér železničnej stanice v Čiernej nad Tisou s mozaikou sovietskeho tanku. | Foto: © Andrej Bán „Viete po maďarsky?“ pýtam sa v pustom centre Čiernej nad Tisou dvojice chlapov v montérkach. Prikyvujú. Sme pred budovou železničnej stanice, kde sa v lete 1968 stretli komunistickí vodcovia Alexander Dubček (ČSSR) a Leonid Iľjič Brežnev (ZSSR), aby sa ten prvý pokúsil zabrániť tomu, čomu ten druhý zabrániť vôbec nechcel. 21. augusta nasledovala invázia vojsk Varšavskej zmluvy.  V centre stojí roztomilá stará parná lokomotíva. Relikt. Zaujíma ma, čo znamená biely nápis v maďarčine na jej boku: MINDENNÉL JOBBAN. „To je… Hát… Ako sa to povie…“ hľadajú chlapi slová. Rýchlo pochopím, že síce vedia po maďarsky, po slovensky však veľmi nie. Nápis možno preložiť ako ZO VŠETKÝCH NAJLEPŠIE.

Prázdne sú dnes v Čiernej nad Tisou aj kotolne. Teda až na jednu. V nej sídli útvar, ktorému tu nepovedia inak ako trojkostol, čo treba objasniť. Komunisti po vojne v novobudovanom mestečku nepostavili, samozrejme, nijaký kostol. Načo aj? Ateistická spoločnosť beztak smerovala k beztriednemu raju. Obyvatelia však na Boha nezabudli, v nedeľu chodili na omše do okolitých dedín, kde kostoly boli. Po páde režimu a príchode slobody vznikla dilema – postaviť nový kostol alebo na tento účel využiť inú vhodnú budovu? Finančne efektívnejšia je, pochopiteľne, druhá možnosť. Výtvarník a farár reformovanej cirkvi Öcsi, v umeleckých kruhoch zvaný aj Enzo, bol jedným z aktérov pozoruhodnej udalosti, keď v roku 1997 tri cirkvi, rímskokatolícka, gréckokatolícka a reformovaná, prebudovali s celkovou investíciou tri milióny korún bývalú kotolňu na stánok Boží.
  „Spočiatku sa tam nekúrilo. ,Slovo Božie vám tu dáva teplo,‘ vravel som veriacim. O ôsmej mali omšu gréckokatolíci, o pol desiatej rímskokatolíci a o jedenástej my. Na každú chodilo asi päťdesiat ľudí a boli aj starci, čo tam presedeli všetky tri. Dopĺňali sme sa. My sme mali najprv mobilnú kazateľnicu na kolieskach, ktorú sme na omšu prisúvali, gréckokatolíci majú dodnes na kolieskach ikonostas,“ vraví mi Öcsi. Neskôr na strechu budovy kotlokostola namontovali aj vežičku a elektronické zvony. „Mnohí plačú, keď ich počujú. V Čiernej ste nikdy predtým zvony kostola nepočuli,“ povie kostolníčka.

Öcsi už od roku 2008 nie je farárom. Biskup ho zbavil úradu po tom, ako namaľoval akt svojej krásnej mladej ženy, na ktorom je on sám zobrazený ako diabol s rožkami a krídlami. Nahý, pochopiteľne. „To je nemorálne, nie ste manželia,“ povedal najprv biskup. Z Öcsiho a krásnej modelky, s ktorou žil, sa teda o pár dní stali manželia. „To je nemorálne, aby farár maľoval akty,“ povedal biskup potom.  Medzičasom sa Öcsi a jeho vnadná manželka-modelka viackrát rozviedli a zase zobrali. Omše však už slúžiť nemôže a veriacim je za ním smutno. 

Diela maliara a farára Reformovanej cirkvi Öcsiho. | Foto: © Andrej Bán

Dodnes rozdelená dedina

Alebo z vôle Stalina násilne rozdelená dedina Slemence. Leží vedľa Čiernej, na slovensko-ukrajinskej hranici. Od roku 1946 čaká na deň, keď sa opäť spojí. Keď ešte platila vízová povinnosť, museli občania Slovenska, ktorí chceli navštíviť príbuzných, podstúpiť skutočné martýrium. Stopäťdesiat kilometrov do Prešova a stopäťdesiat späť na konzulát kvôli žiadosti o vízum. Stálo to tisíc korún, v prepočte 33 eur. Potom pokorne čakať týždeň, dva na vybavenie a opäť – tristo kilometrov po vízum. Napokon museli ísť autom 30 kilometrov do Vyšného Nemeckého, čakať tri, päť, desať hodín vo fronte na hranici. Navštíviť ujca či sesternicu, odovzdať im bonboniéru a kvety, poklebetiť si pri vodke a cestou domov kúpiť lacný benzín a cigarety.

Závora tu strašila od roku 1946, keď tretina československej obce pripadla ZSSR. Sovietski vojaci pomocou sľubov o žírnych lánoch a kvalitnej koženej obuvi presvedčili gazdov v obci Malé Slemence, aby s týmto krokom súhlasili. V obci Veľké Slemence nepochodili. Umelo vytýčená, prísne strážená hranica viedla dokonca spálňou domu, ktorý potom museli zbúrať. Kolujú tu bizarné historky. Raz sa borci na slovenskej strane stavili o dva litre rumu, kto nepozorovane prejde na Ukrajinu. Víťaz mal smolu. Vrátil sa o týždeň, vychudnutý z väzenia, kde ho kŕmili iba cukrovou repou.


Hraničný prechod v obci Veľké Slemence. | Foto: © Andrej Bán Iný nešťastník sa na zábave tak opil, že si splietol cestu domov. Rozbehol sa na motorke po nesprávnej ulici a v plnej rýchlosti vrazil do závory. Telo ostalo na Slovensku, motorka prešla na Ukrajinu.

Periféria juhovýchodu Slovenska je variáciou amerického Stredozápadu. Divoká, nespútaná, svojrázna, len tých kovbojov je tu pomenej. A prekáža to?

marec 2024