Nemecká premiéra  Režisér Štěpán Altrichter o „Národní třídě“: Vraj nesfilmovateľné!

V nemeckých kinách sa od 11. júna premieta film Národní třída, ktorý natočil režisér Štěpán Altrichter podľa románu Jaroslava Rudiša. Aká je hlavná postava Vandam? A čo majú spoločné Nemecko a Česko? Na otázky odpovedá český režisér Štěpán Altrichter, ktorý žije už osemnásť rokov v Berlíne.

Aký význam má pre kolektívnu pamäť Česka pražská Národní třída, podľa ktorej je film pomenovaný?

Od nacistickej éry sa 17. novembra tradične zhromažďovali študenti, aby bojovali za slobodu. V roku 1989 ich na Národní třídě, ktorá vedie od Národného divadla na Václavské námestie, obkľúčila polícia. Mnohí hovoria, že to boli príslušníci tajnej polície ŠtB a pohotovostných jednotiek VB. Dav ostal na Národní třídě obkľúčený a tam potom aj došlo k prvému známemu útoku na študenta. Ešte v tú noc vznikol mýtus, že tohto študenta zabili, čo sa však neskôr ukázalo ako nepravdivé. Fotografia, ako polícia mláti študentov, patrí do kolektívnej pamäti krajiny. Veľké demonštrácie prišli až neskôr, ale toto bol vlastne spúšťač Nežnej revolúcie.

V čase Nežnej revolúcie si mal osem rokov. Na čo si spomínaš? Čo pre teba osobne znamenala táto zmena systému?

Vtedy som býval na šiestom poschodí v paneláku. Pamätám si, že som si myslel, aké je skvelé, keď okolo prechádzali policajné transportéry, a z okna som ich ukazoval svojej mame. Ona to, samozrejme, až za také skvelé nepovažovala. Pre mňa ako dieťa to bolo skôr dobrodružstvo. Na narodeniny o niekoľko dní neskôr som si želal ísť na Václavák, čo sme potom aj urobili. O tom je aj môj krátky film, ktorý som ako veľký fanúšik Knight Ridera nazval Did Michael Knight End the Cold War?. V škole som potom videl prvé následky revolúcie – predtým sme mali súdružku učiteľku, potom sme ju oslovovali pani učiteľka. Intenzívnejšie som vnímal až začiatok 90. rokov, keď som bol trochu starší. V Prahe vládla neuveriteľná eufória, zdalo sa, že všetko je možné.

Námet filmu „Národní třída“ je dosť brutálny. Čím ťa zaujal?

Námet mi priniesol jeden z najúspešnejších českých producentov, Pavel Strnad, ktorý má rád spôsob, akým filmujem. Spájam prvky tragédie, komédie a mystiky do, povedzme, anglosaského naratívneho štýlu. Stretol som Jaroslava [Rudiša], ktorý, čo som dovtedy vôbec netušil, žije asi 500 metrov odo mňa – on v berlínskej štvrti Kreuzberg, ja v susednej štvrti Neukölln. Potom som si prečítal jeho knihu, ktorá je dosť pochmúrna, v tom máte pravdu. Veľmi na mňa zapôsobila. Moja mama, ktorá ju poznala, okamžite poznamenala, že je nesfilmovateľná. Táto výzva ma lákala.

Zdá sa mi, že v nemeckej kinematografii sa k námetom často pristupuje programovejšie. Napríklad: „Urobme niečo na tému integrácia!“, zatiaľ čo česká kinematografia sa odváži ukázať aj ambivalentné postavy. Páčia sa mi filmy ako Trainspotting, kde sa ponoríte do priepasti, ktoré však nie sú čiernobiele a stále dokážu zabávať. Vandam je pomerne záporná postava, ale má aj dobré stránky. To sa mi zdalo neuveriteľne vzrušujúce. Ukazuje určitý bod zlomu, ktorý v súčasnosti nielen v Českej republike, ale všade v Európe spoločensky rozdeľuje ľudí na závislých a profitujúcich. Pre mňa je dôležité, aby sa moje filmy odvážili prerozprávať život v jeho absurditách. Pre mňa je to autentickejšie ako predstierať, že história je priamočiara.

Scenár ste vytvorili spolu s Jaroslavom Rudišom. Ako sa dá sfilmovať knižná predloha, ktorá pozostáva hlavne z monológov a dialógov a nemá žiadny dej v pravom slova zmysle?

Bolo to dosť ťažké. Literatúra a kino fungujú odlišne, kino je, prehnane povedané, trochu primitívnejšie. Jeden výrok Miloša Formana hovorí o tom, že ak chcete previesť román do filmovej podoby, nesmiete urobiť takú chybu, že sfilmujete priamo ten román. Snažili sme sa toho držať, vytiahnuť atmosféru, ducha knihy. A to je postava Vandama a jej pohľad na svet. Preto sme celý scenár písali spoločne na jednom počítači. Jaroslav už mal za sebou dva úspešné filmy, a preto vedel, že sa netreba doslovne držať knihy. Pri jeho textoch často neviete, či sa máte smiať alebo plakať, a to sme chceli sprostredkovať filmovým spôsobom, chceli sme vytvoriť dobrý film, ktorý nebude len pre intelektuálov, ale sprostredkuje energiu, vtip a smútok, ktorý postava Vandama nesie v sebe. Bolo to dosť náročné, ale Vandam je náročný človek.

Už si trochu opísal postavu Vandama. Čo je to za chlapa a podľa akých kritérií sa obsadzuje herec pre takúto úlohu?

Čo je to vlastne za chlapíka, to je jedna z najzaujímavejších otázok vo filme. Hráme sa s tým. Po premietaní sa medzi divákmi často rozvinú zaujímavé diskusie. Zámerne sme to nechali otvorené až do konca. Bol to artistický kúsok udržať veci v rovnováhe. A začalo sa to už pri castingu. Vandama hrá Hynek Čermák, veľmi známy český herec, možno porovnateľný s Jürgenom Vogelom v Nemecku. Spočiatku som sa bránil tomu, aby sme do tejto roly obsadili takého známeho herca. Ako mladý režisér chcete priniesť niečo nové, vyhnúť sa vyšľapaným chodníčkom. Hľadali sme po celej republike a nakoniec sme zistili, že Hynek je pre túto úlohu jednoducho najlepší. Stelesňuje túto ambivalenciu, máte ho radi, no zároveň je úplne brutálny. Hynek Čermák často hrá v českej televízii a v mainstreamovej kinematografii rolu coolového policajta alebo detektíva, ale v divadle ho môžete vidieť aj z jeho inteligentnej, nežnej strany, ktorú môže v plnom rozsahu ukázať aj v Národní třídě.

Vandamovým cieľom je zachrániť pražskú krčmu Severka. Aký význam má „hospoda“ ako sociálne miesto v českej kultúre?

Raz som absolvoval prehliadku mesta v Poľsku, a keď sme prešli okolo miesta, kde komunisti zbúrali kostol, sprievodca mi povedal: Vysvetlím ti to na českom príklade: je to ako zbúrať „hospodu“ v Česku, „hospoda“ je pre nás to, čo je kostol pre Poliakov. A pre Vandama má špeciálny význam. Jaroslav nedávno povedal, že Vandam tým, že žil v dnes už stratenom svete, bol v určitom druhu karantény. Žije na sídlisku z čias socializmu, ktoré postupne požiera turbokapitalistická spoločnosť, a „hospoda“ je jeho posledné útočisko. Vandam dosť bojuje s tým, že nevie zapadnúť do novej doby. A myslím si, že takto sa dnes cítia mnohí z nás. Nezáleží na tom, v akej sme vekovej kategórii. Otázkou teda zostáva, čo to vypovedá o dnešnej dobe, že toľkých ľudí vyčleňuje.

Keď už hovoríme o sídliskách, aké bolo nakrúcať film na sídlisku Jižní Město, ktoré je celkom odlišné od obvyklého obrazu Prahy?

Myslíš zvyčajnú predstavu, akú majú o Prahe nemeckí diváci? Pre nás to vôbec nie je neobvyklé ani by nám nenapadlo nakrúcať, dajme tomu, na Karlovom moste. Normálni Pražáci nežijú v peknom staromestskom byte v centre. Tam sa zdržiavajú turisti. Obyčajní Pražáci žijú na sídliskách na okraji mesta, kde sa odohráva normálny život. Česko je rovnako ako Nemecko rozdelené na mesto a vidiek, tu je to však ešte výraznejšie. Veľmi zjednodušene povedané, víťazi bývajú v meste a lúzri na vidieku alebo v paneláku na predmestí.

Ty sám žiješ od roku 2002 v Berlíne, nie v Prahe, kde si vyrástol. Prečo?

Presnejšie povedané, bývam podobne ako Jaroslav vo vlaku medzi Prahou a Berlínom, hlavne v jedálenskom vozni. Nie, nie, len žartujem. Už osemnásť rokov bývam v berlínskej štvrti Neukölln a milujem to tu. Najprv som študoval v Prahe a potom na Filmovej univerzite Konrada Wolfa v Babelsbergu. Vždy som si myslel, že filmy môžem robiť v oboch krajinách – koniec koncov, sme v EÚ a v roku 2020. Všimol som si však, že mnohí vnímajú Česko a Nemecko ako dva oddelené svety. Bohužiaľ, aj mnohí, čo o filmoch rozhodujú, najmä v nemeckom filmovom priemysle. Kedy bol naposledy uvedený český film v Nemecku? V Nemecku veľmi poklesol záujem o všetko východoeurópske, hoci nová česká vlna v 60. rokoch mala veľký úspech a v 70. rokoch mnohí vyrastali na filmoch ako Tri oriešky pre Popolušku, ktoré sú dnes kultové. Nemecké kiná sa koncentrujú na americké, nanajvýš západoeurópske filmy. O to viac ma teší, že sa náš film premieta v nemeckých kinách. Želal by som si však, aby aj v Nemecku bolo jednoduchšie robiť filmy, ktoré môžu byť súčasne zábavné a vážne, ktoré ľudí bavia, ale majú aj čo povedať. Také, čo prinášajú viac skutočného života, aspoň tak to cítim ja. A myslím si, že je to aj to, čo chcú mnohí v Nemecku vidieť.

Práve si sa zmienil o pendlovaní. Ako to robíš v čase koronakrízy?

V najkritickejšom čase som bol len v Berlíne a ubytoval som u seba na tri mesiace svoju scenáristku z Prahy, ktorá tu uviazla. Smutné na tom je, že v Česku je veľa ľudí, ktorým neprekážalo, že nikto nemôže ísť von. Bolo to ako kedysi.

Prečo si myslíš, že je to tak?

Vôbec si netrúfam posudzovať to. Možno zo strachu z nového sveta, pretože ľudia sa cítili celkom dobre, že sme kedysi žili takí uzatvorení. Človek o tom radšej vôbec nechce premýšľať.

Si cezhraničný pendler medzi dvoma kultúrami. V čom sú nemecká a česká kultúra odlišné? A čo majú spoločné?

Jaroslav, ktorý študoval históriu a je v nej veľmi fundovaný, raz povedal: Neexistuje česká kultúra bez nemeckej. A naopak. Existuje iba európska kultúra. Vždy to tak bolo. V Čechách sa z veľkej časti hovorilo po nemecky. Sme síce Slovania, ale keď cestujem do Ruska, všimol som si, že z hľadiska nášho každodenného života sme dnes oveľa bližšie k nemeckej kultúre než k ruskej. Človek si myslí, že všetko sa vďaka internetu stáva prístupnejším a zbližuje sa, ale niekedy je to ťažké, napríklad, keď v Nemecku nepremietajú žiadne východoeurópske filmy (hoci Česi by boli vďačnejší za označenie stredoeurópske). A v Česku sa nemecké filmy tiež premietajú len zriedka a aj to len ako súčasť Nemeckého filmového festivalu, ktorý spoluorganizuje Goetheho inštitút. Takmer by sa zdalo, že hraníc pribúda, a nie odbúda. Nielen medzi krajinami.

Čo tým myslíš?

Považujem napríklad za zaujímavé, že v Nemecku – na rozdiel od Anglicka, Francúzska a USA – si len veľmi ťažko nájdu cestu do kina príbehy ľudí s prisťahovaleckým pôvodom. To viem z vlastnej skúsenosti. Ak tu predložíte takýto námet, grémiá, ktoré pozostávajú takmer výlučne z Nemcov, sa často nevedia do takýchto príbehov vžiť. Pritom sú to príbehy asi 25 percent ľudí, ktorí tu žijú, pretože toľko ľudí má v Nemecku prisťahovalecký pôvod. A ak taký príbeh predložíte, musí byť smrteľne vážny a plný utrpenia. Koľkokrát som počul, že by som nemal svoje príbehy, ktoré často vychádzajú z reality a sú jednoducho vtipné, rozprávať s humorom, vraj potom nie sú „autentické“. Takéto niečo stálo v zamietnutí žiadosti o finančnú podporu. Cítim, že v hlavách je stále akýsi múr a myslím si, že divákom sa jednoducho odopierajú skvelé, vtipné a dojímavé príbehy. Všeobecne považujem nielen za krásne, ale aj za mimoriadne dôležité, keď namiesto toho, aby ste iných hneď nejako onálepkovali, sa nimi úprimne zaoberáte. To je jeden z dôvodov, prečo sa venujem tomuto niekedy neuveriteľne náročnému povolaniu.

jún 2020