Jazz a populárna hudba na Slovensku #1  Kvety za železnou oponou

Jazz, rock a populárna hudba tvorili v socialistických krajinách najneskôr od 60. rokov minulého storočia často ostrovy alebo aspoň ostrovčeky „pozitívnej deviácie”. O tom, ako na tom bola slovenská popularna hudba v československom kontexte, sa hudobný publicista Marian Jaslovský zamýšľa v našej dvojdielnej minisérii.

Keď sa bavíme o jazze a populárnej hudbe, hovoríme o žánroch, ktoré už vznikali do moderných štátnych útvarov 20. storočia. Je úplne logické, že hudba každej krajiny má svoje charakteristické črty, dané históriou regiónu, kultúrnymi priesečníkmi a v prípade postkomunistických krajín, teda sovietskych satelitov, aj špecifikami kultúrnej politiky. Kultúra bola slúžkou politiky vo všetkých socialistických krajinách, ale správali sa k nej rozdielne. To umožnilo vznik fenoménov, ktoré aj s odstupom desaťročí považujeme za kvalitné: Poľský jazz a progresívny rock, slovenský pop, maďarský (hard) rock, české fusion vznikali napriek tomu, že regulácia kultúry bola všadeprítomná a na všetkých stupňoch. Československo (Česko-Slovensko) fungovalo od roku 1918 do roku 1938 a potom od roku 1945 do roku 1992. Napriek všetkým kultúrnym interakciám (boli sme predsa jeden štát) môžeme sledovať naozaj výrazné rozdiely, ale aj spoločné impulzy.

Historický exkurz

Pri skúmaní identity slovenskej hudby sa, samozrejme, nevyhneme nutnosti pohľadu do hlbšej histórie, je dôležité, v akom ekosystéme prebieha vývoj. Slovenský predvojnový pop bol kozmopolitný. Výnimočným zjavom aj v celosvetovom kontexte je slovenské tango. V Bratislave a Košiciach už v 20. rokoch vznikali kaviarne v západnom štýle a boli obľúbené tance shimmy, two step, tango, charleston, či samba. Na druhej strane sa značnej obľube tešili „cigánske kapely“ a opereta, vlastne historické muzikály. Už koncom 30. rokov sa v zahraničných médiách šíril džez, swing, country and western, či iné populárne žánre, no v Čechách a na Morave bola po tlakom nacistickej propagandy populárna hudba zakázaná. Protektorátny režim teda vstúpil aj do zdravého vývoja hudby. Celý rad jazzových umelcov bolo dokonca odvlečených do koncentrákov, lebo podľa nacistov to bola hudba „nečistých rás“ (židov a černochov). Kde v jazze našli tých Židov, ťažko povedať. Na druhej strane, na Slovensku bola kontinuita viac-menej zachovaná a prvé jazzové skupiny začali vznikať už koncom 40. rokov.

Bigbítová vlna

V Československu pojem rock (hlavne v jeho počiatkoch) veľmi nepočúvali, lebo sa všeobecne používal termín big beat (bigbít), ktorý je trochu záhadou. Termín big beat vo svete označuje žáner elektronickej hudby. Vpád rocku, alebo, ak chcete, bigbítu bol v 60. rokoch veľmi energický. Len v Bratislave v tom čase fungovalo minimálne pol stovky kapiel – a to nerátame komerčné (zábavné) telesá.

Bratislava je veľmi špecifické hlavné mesto, ležiace na trojhraničí a práve blízkosť Rakúska si zapamätajme: Aj neskôr umožňovala príjem rakúskych rádií a televízie (aj keď na rádioprijímačoch nebola vždy „západná norma“, teda frekvencia, dal sa taký zohnať). Tieto kapely vznikali v podstate v klasickom strihu, známom aj v swingu a dobovom pope: Sprievodné teleso so spevákmi, ktorých mohlo byť aj viac. Hrali sa, samozrejme, prevzaté veci. A práve slovenská kapela Beatmen s Dežom Ursinym prevalcovala aj Prahu. „Když jsme se postupně rozloučili se sólovými zpěváky a začali dělat trochu jinou muziku, přišli bratislavští Beatmeni, kteří nám ukázali, jak se to dělat má,“ hovorí líder dovtedy neohrozenej českej jednotky Olympic Petr Janda. „Tenkrát nás to strašně vzalo. Viděl jsem, že jsou mnohem dál, i když jsem to tehdy nikomu nepřiznal. Když pak o nich Jiří Černý napsal článek s názvem Lepší než Olympic?, byla to pro nás taková první rána. A řekli jsme si, že budeme dělat rovněž vlastní skladby.“  
 

Normalizácia

Normalizácia vypukla rok po ruskej okupácii v roku 1968. Slovensko bolo v tomto období trochu rozdielne od Česka – kým v Čechách stáli na čele ministerstva kultúry a štátnych agentúr ako Pragokoncert kovaní a vulgárni „kultúrtrégri“, u nás predsa len nebol postih progresívnych prúdov taký drakonický a keď už niektorý umelec dostal dištanc, tak spravidla nebol kompletný. Napríklad – niektorý hudobník nemohol nejaký čas vystupovať v TV, ale koncertoval a nahral album atď. Týmto rozhodne nechcem toto obdobie zľahčovať, ale 70. roky poskytovali na Slovensku väčšiu diverzitu ako u našich súženejších českých bratov.

Pozitívnu úlohu zohral v tomto smere minister kultúry Miroslav Válek, sám znamenitý básnik a kontroverzná postava, ktorý bol nepochybne zanietený komunista, ale rozumel umeniu a mal pochopenie pre umelcov a niektorých osobne podporoval (napríklad Mariána Vargu). Bez akejkoľvek idealizácie: Válek bol pre normalizačnú kultúrnu politiku významná osobnosť. Čím nechcem povedať, že sa za normalizácie slovenským hudobníkom dýchalo voľne, ale toto obdobie reštrikcií ťažšie znášali v Čechách, kde kultúru riadil primitívny aparátčik, vyštudovaný v Moskve Miroslav Müller.

Ekosystém sa prispôsobuje

Jedným z fenoménov českej hudby sú undergroundové kapely. Také otvorene protinormalizačné  a antisystémové smerovanie, ako mali napríklad skupiny Plastic people of the Universe, či DG307 na Slovensku nezaznamenávame, ale na Slovensku bol vôbec akútny nedostatok disidentov. A tak isto na Slovensku nikdy neprebehol súd s členmi hudobnej skupiny, členovia PPU boli v roku 1976 súdení vo vykonštruovanom politickom procese.

Keď sa v roku 1971 založilo čisto slovenské hudobné vydavateľstvo Opus, jeho „pilotným“ vydaním bol legendárny dvojalbum Konvergencie skupiny Collegium Musicum, z ktorého sa predalo 140-tisíc kópií. Progresívny rock (alebo aj art rock) vyrástol v škárach, ktoré si normalizácia nevšímala, pretože pre ňu boli dôležité predovšetkým texty, a tie boli v prog rocku skôr abstraktné, nevýpovedné, a teda kultúrtrégerom neprekážali.

V Čechách pôsobilo niekoľko pozoruhodných skupín tohto smerovania (Modrý Efekt / Blue Effect, Bohemia, Progress Organisation, projekty Jana Spáleného atď). V susednej škáre, do ktorej normalizátori nepchali nos, lebo v podstate nemali dôvod, bol fusion, či jazz fusion, a u nás opäť dostal svojské pomenovanie jazz rock. Túto vlnu na Západ priniesli Mahavishnu Orchestra. Kým v Čechách bola takáto hudba mimoriadne rozšírená (spomeňme len Jazz Q, Energit, Impuls, Jana Koubková atď. atď.) a výrazové prostriedky tohoto žánru prenikli aj do folkovej hudby (Vladimír Mišík, Marsyas  atď), na Slovensku má fusion zrejme len jedného významného reprezentanta, a tým je skupina Fermáta a, ak nerátame prvé albumy Ursinyho Provisoria, skupinu GATTCH a niekoľko príležitostných formácií.

Na Slovensku sa významne etabloval jazz a festival Bratislavské jazzové dni, ktorého prvý ročník sa konal v roku 1975. Už niekoľko rokov po amatérskych začiatkoch naň začali chodiť veľké americké hviezdy aj z oblasti jazz fusion (Stanley Clarke, Michael Brecker) a „Džezáky“ sa stali oázou slobody a jazz je na Slovensku veľmi populárny. Budúci rok sa bude konať 50. ročník.

V druhom dieli tejto minisérie vstúpime do 80. rokov a bližšie sa pozrieme na rock, ktorý bol hlavným tŕňom v oku aparátčikov.

október 2024