Je možné mať normálny vzťah s umelým človekom? Český spisovateľ Emil Hakl sa v románe Umina verze pokúša zobraziť ľúbostný príbeh medzi človekom a strojom.
Niekedy je to náhoda, ktorá zrazu obráti celý váš život naruby. Keď sa František, prezývaný Ef, omylom vymkol zo svojho bytu na predmestí Prahy, nezavolá zámočníka, ale vyberie sa na potulky po periférii mesta. Končí medzi bezdomovcami v polorozpadnutej chatrči na železničnom násype a na noc si ľahne na špinavý matrac. Vlastný každodenný život ho už dlho nudí, a tak okamžite súhlasí, keď mu na druhý deň ráno jeden starý muž, prezývaný „Smrťák“, ponúkne príležitostnú prácu. Tá spočíva v testovaní umelo vyrobenej ženy. Ef to spočiatku považuje za vtip a umelú ženu za osvedčenú herečku: „Jasná vec: úplne normálna žena. Hrá to perfektne, to teda áno. Precíznosť pohybov, nepredvídateľnosť, neobratné reakcie, neistota.“No v určitom okamihu musí Ef pripustiť, že táto bytosť, ktorá si hovorí „Uma dva“, vyzerá takmer na nerozoznanie od človeka z mäsa a kostí, dokáže rozprávať a logicky premýšľať, predsa len pochádza zo skúmavky. To mu však nebráni v tom, aby Umu zasvätil do fyzickej lásky. Ak niekto necíti bolesť ani únavu, môžete s ním vyskúšať všetky sexuálne spôsoby: „Ležíte vedľa seba. Dotkneš sa jej. Pohladkáš ju po hlave. Jej telo je rozpálené a to v tebe vzbudzuje túžbu. Zľahka ju pobozkáš. Pýta sa, aké je tvoje želanie. Voľne opíšeš, čo by to zhruba mohlo byť. ,To asi dokážem, hm,‘ odpovedá, „ale vieš, hm, ja som taká drsná, taká z plechu.“
Ef stále nevie, prečo mu bola Uma zverená. Z času na čas musí ísť jeho partnerka na kontrolu, ale okolnosti jej vývoja, ako aj zmysel a účel jej existencie zostávajú až do konca nejasné. Skutočnosť, že Uma si v intenzívnych diskusiách so svojím ľudským opatrovateľom rozvíja filozofický spôsob myslenia a začína pochybovať o svojej existencii, znervózňuje Smrťáka – a nakoniec experiment preruší. Vtedy však už Ef kvôli svojej syntetickej milenke úplne stráca hlavu a zo všetkých síl sa ju snaží priviesť späť.
Emil Hakl kombinuje vo svojom románe Umina verze prvky z rôznych žánrov. Smrťák, ktorý spolu so svojím kolegom androidku vyvinie a obdarí ju všetkými ženskými pôvabmi, pripomína alchymistu Coppelia z rozprávky Piesočný muž od E. T. A. Hoffmanna – k svojej drevenej bábike Olimpii sa správa ako k vlastnej dcére. Keď Uma žiada od svojho tvorcu sestru, spomeniete si na osamelého tvora z hororového príbehu Mary Shelleyovej Frankenstein, ktorý tiež túžil po partnerovi. Autora možno inšpiroval aj Franz Kafka – Uma je bez akéhokoľvek vysvetlenia Efovi vnútená a aj neskoršie otázky týkajúce sa cieľa celej tejto akcie ostávajú nezodpovedané.
Nie je úplne jasné, prečo Hakl rozpráva príbeh striedavo v prvej osobe z Efovej perspektívy, potom v druhej osobe a neskôr z pohľadu Umy – až na to, že Uma je teraz dokázateľne schopná premýšľať o sebe a svojom pôvode. Celé to pôsobí mätúco. Činy postáv navyše nie sú vždy zrozumiteľné, rozhovory často zrazu vedú do prázdna alebo sa scéna náhle končí a pôsobí nedokončene. Hrubým a vulgárnym jazykom, ktorý sa napriek zmeneným perspektívam používa takmer všade, vykresľuje Hakl obraz ponurej a chladnej Prahy plnej medziľudských sporov a nedôvery. Opis čoraz ľudskejšej intimity medzi Efom a Umou má pôsobiť ako protiváha odpudzujúcej vonkajšej reality, ale nakoniec zostáva rovnako sterilný a bezduchý ako okolité prostredie.
Dualita medzi človekom a strojom spisovateľov vždy fascinovala a súčasný pokrok umelej inteligencie je vždy základným pilierom románov. Umina verze je založená na viacerých literárnych vzoroch – a bohužiaľ za nimi ďaleko zaostáva.
december 2020