Umelci v karanténe  V čase CoronArtu

Známy argentínsky rozprávač príbehov a psychoterapeut Jorge Bucay raz napísal krásny príbeh s názvom List. Je datovaný do roku 1900 a odohráva sa začiatkom tuhej zimy v starom domčeku kdesi vo Francúzsku, v ktorom žije jedenásťročná Marie so svojou mamou. Dievčatko jedného dňa zacíti v hrudi obrovskú bolesť. Lekárska diagnóza znie – tuberkulóza. Choroba, ktorá v tom čase mnohým predpovedala smrť.

„Buďte Marie nablízku. Ak dokáže snívať až do prichádzajúcej jari, vylieči sa,“ povedal lekár zronenej matke. Do jari však zostávali ešte dva dlhé mesiace. Matka sa preto rozhodla presunúť nábytok v byte a dcérinu posteľ umiestnila k oknu, aby z neho mala výhľad.

„Mama, mama,“ zavolala na ňu jedného dňa Marie. „Pozri sa na ten strom. Kedysi bol plný farebných listov, ale už je pomaly nahý. Až spadne posledný list, môj život sa s ním skončí tiež,“ povedalo dievčatko matke, ktorá ho vzápätí objala. „Nesmieš takto uvažovať. Listy síce opadnú, ale potom narastú nové,“ presviedčala ju mama. Keď v jedno ráno vkročila do izby, našla svoju dcéru, ako sa pozerá uprene von oknom. Bez pohnutia sledovala mladého umelca, ktorý na plátno maľoval svoje spomienky na Paríž.

Dievčatko a maliar sa spriatelili. Bol to on, kto jej ukázal všetky farby života. Jedného dňa sa však Marie rozplakala. „Prečo plačeš?“ opýtal sa maliar. „Dnes som počítala na strome listy a zostalo ich iba dvadsaťpäť. Viem, čo to bude znamenať, ak všetky opadnú,“ odpovedalo mu smutne dievča. Umelec sa k nej naklonil a objal ju. Jedného dňa však musel odcestovať kvôli svojej výstave na iný kontinent. Marie žialila, no maliar jej sľúbil, že až sa na jar vráti, naučí ju maľovať olejovými farbami.

Nádej v čase neistoty

„Neviem, či tu ešte budem, keď sa vrátiš,“ povedala skleslo Marie. Deň za dňom pokračovala v pozorovaní stromov s bolesťou v hrudi. „Mama, mama. Pozri sa, na strome zostali už len tri listy. Veľmi sa bojím,“ povedala svojej mame. Do začiatku jari zostávali už len dva týždne, no Marie naďalej sužovala choroba a strach. V jednu noc sa prihnala obrovská búrka. Vonku snežilo a fúkal silný vietor, ktorý všetko ničil a bičoval.

„Mama, prikry ma, je mi veľká zima,“ prosilo dievčatko v horúčke. Ráno, keď sa zobudilo a pozrelo sa von, zbadalo, že na konári stromu zostal už len jediný malý lístok. „Mama, asi zomriem,“ povedala potichu Marie. No list akoby zázrakom vždy prežil. Dievčatko si postupne všímalo, ako na strome vyrastajú nové malé zelené lístky. Jeho zdravie sa začalo zlepšovať. Prišla jar a Marie konečne mohla vyjsť na ulicu.

„Ešte sa nevrátil, ale niečo tu pre teba nechal,“ povedal sused dievčaťu a podal mu list od maliara. „Milá Marie, čoskoro začneme naše spoločné lekcie maľovania. Kým budem preč, zájdi za domovníčkou a vypýtaj si od nej kľúče od môjho bytu. Vstúp, vezmi si, čo potrebuješ, a maľuj,“ napísal jej. Marie vošla do ateliéru, vzala si umelcove farby, otvorila okno a zrazu uvidela na strome list, ktorý celú zimu pozorovala. Bol tak blízko, že sa ho zrazu mohla dotknúť rukou.

Umenie, ktoré potrebujeme

Príbeh Jorge Bucaya hovorí o aj tom, aké sú tvorba a umenie v našich životoch dôležité. Možno nikdy nám neboli tak blízko ako v čase koronového ticha, keď sa svet spomalil. Umenie sa k nám znenazdajky zakráda v ešte v väčšej intenzite a zapĺňa náš osobný priestor. Popísané strany v knihách, silné texty piesní, hudba, recitované básne či fotografie obrazov, ktoré sa k nám od umelcov dostávajú, nám dávajú možnosť reflektovať, čo nám chcú svojím pohľadom na svet povedať. Mnohé zo svojich diel dokonca začali zdieľať v on-line priestore.

Ako vlastne umelci prežívajú tieto dni? Majú možnosť tvoriť ako doteraz? Čím vlastne žijú a nad čím premýšľajú? Tvoria svoj vlastný CoronArt? Čo sa podľa nich v našich životoch zmení?

apríl 2020