Po eurovoľbách  Slovensko sa rúti po špirále nenávisti

To, že najmenej týždeň po atentáte nikto na Slovensku nahlas nepovedal, že postrelený premiér Robert Fico patrí medzi hlavných architektov nenávistnej atmosféry na Slovensku, neznamená, že sme na to zabudli, myslí si komentátorka Nataša Holinová.

V stredu 15. mája 2024 Slovensko zažilo po prvý raz vo svojej histórii atentát na politika spomedzi najvyšších – predsedu vlády Roberta Fica. Veta, že udalosť „šokovala celé Slovensko“ sa tentoraz dá použiť bez zvyčajného zveličovania.

Jednu vec sme vedeli s istotou: kto má štipku rozvahy, minimálne na niekoľko dní sa stíši. Všetko iné by bolo znamenalo neznesiteľný vresk, lebo pokúšať sa prekričať niektorých politikov koalície by zvýšilo úroveň hluku na neprijateľnú úroveň.

To, že najmenej týždeň po atentáte nikto na Slovensku nahlas nepovedal, že postrelený premiér Robert Fico patrí medzi hlavných architektov nenávistnej atmosféry na Slovensku, neznamená, že sme na to zabudli alebo že sme mu nastokli svätožiaru, ako sa nazdali aj niektorí českí novinári.

Z pohodlnejšej vzdialenosti tvrdili, že slovenskí novinári si nechali vnútiť kolektívnu vinu, ale nie je to tak. Boli sme len rozhodnutí neeskalovať v tej chvíli rôzne typy verbalizovanej zúrivosti a vedeli sme, že na túto tému príde rad a čas, len čo sa stanú dve veci.

Prvým predpokladom je, že Fico sa ocitne mimo ohrozenia života, a druhým to, čo som predvídala od prvej chvíle: príčiny udalosti sa preinterpretujú za hranicu znesiteľnosti.

To prvé je jasné – môžeme len citovať... koho vlastne? Aj by som povedala „citovať lekárov“, ale citovať lekárov nebolo možné. O Ficovom stave nereportovali jeho lekári, ale výlučne dvaja ministri: vnútra a obrany. O bezpečnostnej situácii nerobilo tlačové konferencie vedenie polície, ale výlučne títo dvaja ministri.

Aj preto dnes slovenská vláda niektorým pozorovateľom zo zahraničia pripomína polovojenskú juntu.

Nuž a k druhému bodu sa dá povedať len toľko, že si o tom musíme porozprávať podrobnejšie.

V deň atentátu som do svojich novín SME napísala komentár s titulkom „V stredu popoludní sme sa zmenili. Musíme sa vydať na cestu späť“ a na druhý deň som mala pocit, že v titulku sa hlúpo opakujem. Kedy som už čosi podobné napísala?

Našla som to rýchlo. „Najprv sme strašne zhrubli. Teraz musíme zjemnieť,“ som napísala v júni 2018 do Denníka N a dnes ma na tom môže šokovať jedine to, čo mi na to stačilo: homofóbny útok na párik tínedžerov, ktorý sa zachránil. Do teroristického útoku na Zámockej (namiereného proti LGBTI+ komunite) bolo ešte ďaleko a mám dojem, že taký útok ako v roku 2018 (prakticky bez následkov) by sa dnes nedostal ani do regionálnej tlače, nieto do celoštátnych denníkov.

Na druhej strane, už to bolo po vražde novinára Jána Kuciaka a veľakrát mnohí ľudia zopakovali, že to bol súčasný premiér Fico, kto verejne označoval novinárov ako prasatá, hyeny, protislovenské prostitútky a podobne. Je to strana Smer, ktorá svojím „zoznamom vlastizradcov“ dodnes hucká ľudí proti všetkým, ktorí hlasovali za obrannú dohodu s USA alebo ju inak podporili. Priamo strana Smer vo februári 2022 urobila to, z čoho dnes obviňuje opozíciu a médiá: vzbudzovala nenávisť.

V Kuciakovom prípade nešlo o pudovú vraždu z nenávisti, ale o chladnokrvné rozhodnutie objednávateľa, že Kuciak je prekážkou. (Nájomný vrah je už odsúdený, objednávateľ zatiaľ nie a možno ani nebude. Vieme však s istotou, že Kuciak prekážal mafiánovi Marianovi Kočnerovi, dnes odsúdenému pre iné skutky, a že ho neochránila polícia, v ktorej kľúčové pozície obsadili vyslovení podporovatelia Ficovej strany Smer. Je pravda, že novinár Kuciak prekážal vtedajšej moci, ale rozhodnutie odpratať ho z cesty mafiánskym spôsobom nepramenilo priamo z atmosféry nenávisti voči novinárom, ale z autentického pocitu vlastnej beztrestnosti a moci aj nad cudzími životmi. A v tomto zmysle sa Kuciakova vražda odlišuje aj od vraždenia na Zámockej, aj od atentátu na Fica.
  Bez snahy bagatelizovať atentát na premiéra, ktorý je veľmi vážnou a bezprecedentnou udalosťou, možno tvrdiť, že to bolo dielo pomäteného páchateľa. Koniec koncov, veľmi rýchlo ho umiestnili na psychiatriu (bližších informácií o ňom odvtedy niet). Veľmi rýchlo bolo zjavné, že hoci atentátnik zdanlivo lucidne tvrdil, že nesúhlasí s politikou vlády, a uviedol niektoré zreteľné argumenty (likvidáciu verejnoprávnej televízie a najvyššieho orgánu súdnictva), nebol politicky jasne vyhranený a dlhodobo prejavoval najmä snahu zviditeľniť sa. Napokon, do poslednej chvíle sa podľa svojich slov nevedel rozhodnúť, či daruje premiérovi svoju knihu alebo doňho vystrieľa zásobník: pri sebe mal aj knihu, aj zbraň.

Je úplne samozrejmé, že zodpovednosť za atentát nenesú médiá. A rovnako samozrejme im súčasná koalícia vinu za atentát pripisuje. Mesiac po atentáte je to ustálené spôsobom, aby nikto nepochyboval. Ficova strana Smer sa opäť raz prejavila komunikačne geniálne a svojich prirodzených kritikov – štandardné médiá – vykresľuje ako ozbrojených strelcov na politikov.

Medzi novinármi v klasických médiách pritom nie je nikto, kto by schvaľoval akékoľvek násilie. Naopak, dnes sa nám môže zdať, že naše dlhoročné volanie po ľudských právach a podobných demokratických a liberálnych hodnotách je celkom márne.

Členovia vlády pritom paktujú s tzv. alternatívnymi médiami a extrémistami spomedzi influencerov, ktorí jej politiku schvaľujú.

Poloha obete a teda morálneho víťaza mesiac po atentáte pomáhala strane Smer zvyšovať svoje preferencie, až sa zdalo, že sa stane slovenským víťazom eurovolieb. To sa napokon nestalo. Nemáme však záruku, že voľby do Európskeho parlamentu neboli posledné férové na Slovensku.

Na demoláciu demokracie má súčasná koalícia ešte vyše troch rokov času a množstvo chuti aj prostriedkov.

jún 2024