Po eurovoľbách  Slovexit začína v hlavách

Slováci zdanlivo hlasovali pre Európu. Pri bližšom preskúmaní výsledkov eurovolieb to však nie je žiadna sláva. Politické sily, ktoré sú voči únii kritické, boli, sú a budú vulgárne, hlučné a deštruktívne. Slovexit je v praktickej rovine fantazmagóriou, ale v hlavách mnohých až príliš aktuálnou záležitosťou.

Kto ešte verí v nevyčísliteľné veno zručností

Sociológ Zygmunt Bauman v roku 2013 napísal o európskej integrácii, že ukrýva v sebe mimoriadne vzácne, peniazmi nevyčísliteľné veno zručností a vedomostí. Veľkej skupine slovenských voličov táto pozitívna emócia chýba.

Nebolo by nič hrozné, ak by chceli európsky projekt v súlade so svojimi očakávaniami len vylepšiť. Fandia však politikom, ktorí sa sústredili na koncepciu boja proti EÚ a vzburou proti Európe intenzívne hecujú svoje publikum.

Výzva na odchod z únie ešte nie je úplne sexy a dovolia si ju iba okrajové politické sily. Prevažujú pôžitky z európskych finančných tokov. V civilizačnej a kultúrnej rovine je však vzťah k Európe porozbíjaný na márne kúsky vedľajších tém a nepodstatností. Polovička Slovenska nielenže zaťahuje ručnú brzdu, ale nebráni sa po zastavení zaradiť veľkú historickú spiatočku. 

Kandidáti v eurovoľbách zdôrazňovali, že chcú v Bruseli zastupovať svoju vlasť a poniektorí dokonca regióny, v ktorých žijú. Ako bájni rytieri sa vraj pustia do zápasu proti anonymnej európskej sile, ktorá chce zo zemského povrchu zmiesť národy, kultúry a náboženstvá.

Takto vyzerá mentalita náhodných hostí, cudzincov alebo prišelcov, ktorí sa ocitli niekde, kde vlastne vôbec nechcú byť. Tušia, že na cestu budú štedro nabalení, ale nocovať a baviť sa chcú vo svojom.  Ak sa náhodou na veľkou európskom dvore stretnú s inými, budú viesť  banálne debaty, lebo ich “dom a dvor” je inde.

A pri mimoriadne vážnej príležitosti (akou  je napríklad ruská agresia proti Ukrajine) vôbec necítia prirodzenú lojalitu k spoločnému dvoru ohrozenému zvonka. Sú dokonca ochotní uvažovať, či zlodejom spoza plota neotvoriť bránu alebo rovno s násilnými lupičmi neutiecť. Väčšiu nevďačnosť - voči Západu, dejinám a vlastnému blahobytu - je ťažké nájsť…

V ústrety hľadačom identity

Veľký povolebný flirt Smeru s národno-konzervatívnymi silami je škandalózny. Nejde iba o rečnícky lapsus alebo preháňanie. Do europarlamentu smerujú konkrétni nositelia antipolitiky. Kým piati či šiesti podobní poslanci sa v tábore poslancov zvolených za veľké štáty stratia, v prípade Slovenska ide takmer o polovicu europoslaneckého zboru.

Smer už začal s rozprávkou o tom, ako si ich znovu privinú na hruď európski socialisti. V poriadku, pragmatizmus (aj socialistický) je silná pohnútka, a tak je možné všetko. Ako veľmi však bude musieť pršať do socialistického stanu, aby zavolali látať diery Ľuboša Blahu a jeho partiu?

Ak dotyční otočia, ich fanklub bude sklamaný. Až do nepríčetnosti. To je ďalší spôsob ako prehĺbiť dezilúziu veľkej skupiny slovenských voličov. Kto im dokáže vysvetliť, že si za tento druh sklamania môžu sami?

Voliči podráždení z európanstva si kúsok pochopenia zaslúžia. Oslovuje ich – teraz poslúži šikovným pojmom Francis Fukuyama – politika hnevu. Veľkolepé európske hodnoty si podľa nich užívajú len elity. Pre nich je vyhradené poníženie a neúspech.

Očakávajú obnovu identity. Chcú patriť do širšieho okruhu národa, etnika a životnej skúsenosti, ale nemá to nič spoločné s úniou a Bruselom. Počúvajú o solidarite s menšinami rozličného druhu, pričom sú presvedčení, že oni sú svojou sociálnoekonomickou situáciou tou najzabudnutejšou menšinou. Dostávajú lekcie o nových formách nespravodlivosti, sami však zažívajú nespravodlivosť starého druhu. A tá nie je o nič príjemnejšia.

V týchto sklamaniach sú ideálnymi obeťami populistov a politických manipulátorov. Odovzdávajú im svoje hlasy i mysle, a nakoniec majú z toho všetkého jednu obrovskú nulu. Protiliberálna hystéria ešte nikoho nenakŕmila. Cieľom ich politických reprezentantov nie je dobro, ale výlučne nové možnosti vplyvu, zbohatnutia a vybudovania širších mocensko-ekonomických štruktúr v Orbánovom štýle. Podľa Trumpovho vzoru venujú svojim akurát kilá hnevu. A trendovú šiltovku ako bonus. 

Proeurópski politici začali túto šlamastiku cítiť a reagujú na ňu. Už Ivan Korčok v prezidentskej kampani otvoril tému nových podôb vlastenectva. Progresívci na čele so stredovým Ľudovítom Ódorom chcú byť po víťazstve v eurovoľbách pevne pri zemi a sľubujú ľudovosť a otvorenosť novým skupinám voličov – napríklad tým so zvýšenou potrebou identity.

Voličské očakávania Slovákov nebudú zo dňa na deň ušľachtilé či stopercentne európske. Ideálny svet si môžu kresliť deti v škôlkach. Zvýšená miera empatie voči “zabudnutým” voličom nemôže byť na škodu. Už len kvôli tomu skvostnému pocitu škodoradosti, že demagógovia a politickí klamári znervóznejú. A raz v budúcnosti prehrajú.

jún 2024