Po eurovoľbách  Ostávajú dve Slovenská

Reportáž, ktorá hľadá príčiny a opisuje symptómy polarizovanej rozdelenej krajiny v strede Európy. Reportér a fotograf Andrej Bán sa vydal do dvoch regiónov, ktoré sa sotva môžu líšiť viac.

Tieto eurovoľby sú na Slovensku pozoruhodné jedným faktom – každý sa po nich považuje za víťaza. Progresívne Slovensko (PS) ich skutočne vyhralo, druhý Smer získal viac mandátov ako predtým a krajne pravicová Republika dosiahla rekordných 12,5 percenta. Všetci sú, zdá sa, spokojní. Skutočne je to tak?

Rozdelených miest a obcí nájdete po eurovoľbách na Slovensku veľa. Deliaca čiara ide spravidla, ale nie výhradne po osi proeurópske väčšie a stredne veľké mestá (a ich okolie) a populistami či krajnou pravicou ovládnuté menšie sídla.

Pozrime sa na rozdielne regióny, akými sú vinohradnícke okolie Bratislavy a Horehronie na strednom Slovensku. Ich príbehy sú výpovedné. Ako hovorí príslovie, v kvapke môžeš spoznať more. Aké sú hlbšie príčiny neraz absurdného volebného správania?

Kedysi partizáni, dnes krajná pravica

Na začiatku päťtisícovej stredoslovenskej obce Čierny Balog, jednej z najväčších v krajine, je rázcestie; dve cesty vedú do niektorej z trinástich osád v dolinách Slovenského Rudohoria, jedna, tá hlavná, sa kľukatí cez horské serpentíny do mesta Hriňová.

Mám šesťdesiat rokov a odmalička som chodieval do Čierneho Balogu s rodičmi,  mali sme tam drevenú chalupu. Mentalitu miestnych poznám teda dôverne. Na rázcestí pri vjazde do dediny si ešte z čias socializmu pamätám akýsi plechový artefakt s nápisom „Vitajte v partizánskej obci“.

Je to pôvodne handelská obec – handelci je miestne označenie pre nemeckých osadníkov, ktorí sem prichádzali od 16. storočia ťažiť drevo, splavovať ho po rieke Čierny Hron a vyrábať drevné uhlie. Počas druhej svetovej vojny a Slovenského národného povstania v roku 1944 Čierny Balog preslávil odboj proti nacistickej okupácii. Dedinu nacisti nikdy neobsadili. Píše o tom aj komunistický spisovateľ Peter Jilemnický v románe Kronika, ktorého dej sa odohráva počas povstania v Balogu, kde sa školák Janko Giertli brodí hlbokým snehom, aby podal partizánom správy o pohybe nepriateľa.

Jilemnický si síce mnohé veci vymyslel či prifarbil, základ príbehu je však skutočný; Čierny Balog bol slávna partizánska obec. A práve tam v roku 2016 v parlamentných voľbách získala 16,41 percenta a obsadila druhé miesto krajne pravicová strana ĽSNS Kotleba. O rok neskôr tu zdrvujúcim pomerom hlasov 907 voči 276 porazil líder strany Marián Kotleba kandidáta vládneho Smeru Vladimíra Maňku. „Vodca“ – ako Kotlebu titulovali jeho priaznivci – sa stal predsedom Banskobystrického kraja.

Temná kapitola moderných dejín Slovenska sa tak, paradoxne, úzko spája s partizánskou históriou. A príbeh pokračuje až do súčasnosti, keď v nedávnych eurovoľbách v Čiernom Balogu vyhrala krajne pravicová strana Republika. Mnohí jej členovia boli predtým v ĽSNS, mali neonacistické prejavy, ibaže zelené tričká „kotlebovcov“ medzičasom vymenili za saká a rozopnuté svetlé košele.

Proti „diktátu z Bruselu“

Moderná krajná pravica žne úspechy aj inde v Európe. Ako je to však možné v dedine na strednom Slovensku, kde žijú a volia potomkovia bývalých antifašistov a partizánov? Veľa argumentov ani politologických úvah v tejto absurdnosti hľadať netreba, ide skôr o emocionálne nastavenie proti systému a establišmentu.

„Prečo som volila Kotlebu? Ficova vláda dala študentom lístky na vlaky zadarmo a ako tu na Balogu, kde máme iba turistickú železničku, prídeme k tomu, že nás diskriminujú a lístky zadarmo sú nám nanič?“ rozčúlila sa v roku 2016 obyvateľka obce. Znie to absurdne, ale je to tak, v pozadí je závisť voči tým, ktorí majú niečo zadarmo a ona nie.

„Prečo volím Republiku? Oni jediní zastavia diktát Bruselu,“ vravel mi nedávno pri eurovoľbách obyvateľ obce. Iba tak opakujú výroky politikov, ktoré si bez rozmyslu osvoja.

„Iba Republika nás zbaví migrantov!“ zvolala ďalšia Baločanka. Nijakých migrantov, ak nerátame tri mladé šikovné Ukrajinky, ktoré pracujú od roku 2022 v reštaurácii tamojšej úzkorozchodnej železničky, tam pritom nemajú.

„Iba Republika zastaví vojnu Ameriky proti Rusku,“ povedal mi o agresii Ruska proti Ukrajine starší Baločan.

Panoptikum absurdných a iracionálnych zdôvodnení výhry krajnej pravice v bývalej partizánskej obci by mohlo pokračovať. Politické správanie sa dedí v rodinách ako mentálna afilácia k strane vodcovského typu. Už v 90. rokoch minulého storočia sociológ Vladimír Krivý preukázal na príklade Kysúc, chudobného regiónu na severozápade Slovenska pri poľskej a českej hranici, že na fenomenálne volebné výsledky ultrakonzervatívnej Hlinkovej slovenskej ľudovej strany v 30. rokoch tu po vojne nadviazali komunisti. Po páde režimu v roku 1989 to bolo HZDS Vladimíra Mečiara, po ňom celkom prirodzene Smer Roberta Fica, dnes spoločne s Republikou.
 

Úspech tu mnohí neodpúšťajú

Aleš Bílek je Čech, ktorý ešte za socializmu prišiel do Čierneho Balogu počas dobrovoľných brigád zachraňovať vzácnu technickú pamiatku – miestnu železničku. Komunisti ju chceli zničiť, pretože zvoz vyťaženého dreva vlakovými súpravami s parnými lokomotívami nahrádzali vtedy modernými dieselovými nákladnými autami. O ekologickom prístupe vtedy ešte nikto nehovoril. A nehovorí o ňom ani dnes, keď sa smrekové lesy v okolí Balogu rúbu v dôsledku premnoženého lykožrúta vo veľkom. Po ťažbe tak ostávajú skľučujúcim dojmom pôsobiace holé úbočia.

„Ponúkli sme štátnemu podniku Lesy SR, že kalamitné drevo budeme zvážať železničkou. Bolo by to lacnejšie a ekologické. Nechápeme prečo, ale odmietli, naďalej cez Balog jazdí sto kamiónov s drevom denne,“ hovorí Bílek. Ako Čech sa už dávno adaptoval, ešte vždy sa však nájdu takí, čo mu dajú najavo, že nie je „ich“.

Úzkorozchodná železnička je najväčšia balocká atrakcia, za ktorou sem ročne príde viac ako stotisíc turistov zo Slovenska aj zahraničia. Človek by preto očakával, že miestni budú na ňu hrdí. Pravdou je však skôr opak, závidia jej úspech a ťažko zarobené príjmy. Trinásťčlenné obecné zastupiteľstvo, v ktorom má väčšinu Smer a Republika, kladie rozvoju železničky prekážky. Miestny podnikateľ, ktorý vlastní areál bývalej píly, kade vedie trať železničky, sa rozhodol zakázať jej vjazd na svoj pozemok. Sedem súdnych rozhodnutí v prospech železničky ignoruje, jej obsluha musela fyzické zábrany vjazdu na jeho pozemok odstrániť sama.

„Úspech tu mnohí neodpúšťajú. Napriek tomu treťou najsilnejšou stranou po Smere a Republike je tu proeurópske Progresívne Slovensko. Znie to prekvapujúco, ale okrem krikľúňov, prívržencov krajnej pravice je tu aj veľa múdrych a osvietených ľudí. Často ide o vysokoškolsky vzdelaných lesníkov či podnikateľov, ktorí bývajú v Balogu, lebo je tu krásna príroda, no pracujú v mestách v okolí,“ hovorí Bílek.

Okrem toho, časy sa menia, po pandémii covidu v Balogu ostali zavreté štyri krčmy; ľudia pijú doma a komunikujú skôr virtuálne, cez smartfóny, ako osobne. Sú tak náchylnejší veriť rôznym konšpiráciám, ktoré sú živnou pôdou populistov a extrémistov.

„Budúcnosť tu vidím napriek všetkému dobre. Je tu mnoho osvietených mladých rodín s deťmi,“ dodáva optimisticky Bílek.

Venceremos!

Mestečko Brezno ako metropola Horehronia je od Čierneho Balogu vzdialené osem kilometrov smerom na sever. V hoteli Ďumbier, kde sa v 90. rokoch stretávala mafia, mal týždeň pred eurovoľbami míting podpredseda Smeru a parlamentu Ľuboš Blaha. Hodinu trvajúce sugestívne vystúpenie ľavičiara marxistického strihu pred stovkou nadšených divákov odpovedá na mnohé otázky.

„Zvíťazíme! Venceremos!“ zodvihol na záver mítingu pravicu so zovretou päsťou Blaha. Ide o tradičný pozdrav komunistických revolucionárov. A nielen to. Politik, ktorý v eurovoľbách nakoniec získal zo zvolených poslancov Smeru najviac preferenčných hlasov, rozdával prítomným svoju obdivnú knihu o kubánskom revolucionárovi Che Guevarovi aj s autogramom. Na úvod si dal záležať, aby dôsledne každého v sále pozdravil podaním ruky.

„Takto sa to robí, do psej matere!“ kedysi povedal Robert Fico a platí to aj pre tento míting.
 
A práve pri nedávnom atentáte postrelený premiér bol neprítomnou hlavnou postavou Blahovho mítingu. Ten konšpiroval aj o tom, čo v posledný deň pred moratóriom vo videu povedal aj očividne pochudnutý Fico – za atentát je údajne zodpovedný aktivista slovenskej opozície. Ide o lož, ktorá sa však u časti voličov ujala. Nie však natoľko, aby to stačilo na víťazstvo Smeru v eurovoľbách.

„Veľmi dobre vieme, že pokus o vraždu nášho predsedu, nášho priateľa bol motivovaný politicky... Dnes už niet pochybností, že ten Cintula, ten atentátnik posielal zaľúbené listy pani prezidentke Čaputovej, aká je krásna, úžasná, múdra, odvážna. Chodil na protesty PS, na protesty Naďových Demokratov, kde vyvreskoval Sláva Ukrajine, Nech žije Ukrajina a podobne. A sám sa priznal k tomu, a to video videlo celé Slovensko, že on sa pokúsil zavraždiť premiéra len preto, že má iný názor na RTVS, na sudcu Mazáka a podobné nezmysly... Kam až viedla tá nenávisť, ktorú roky šírili liberálne médiá a progresivistická opozícia? Až sem to viedlo. Roky nám nadávali, že sme zlodeji, mafiáni, gangstri, Putinovi poskokovia a neviem čo ešte všetko... Až niekomu naozaj preskočilo a použil zbraň. Robert Fico podával ruku a dostal štyri guľky,“ vyhlásil v Brezne Blaha a zaznel potlesk.

Jediný rečník na mítingu hovoril veci, z ktorých každá sa dá poľahky vyvrátiť. Za všetky nezmysly a klamstvá spomeňme iba dve. Vojnu vraj vedie Amerika proti Rusku (v skutočnosti to je agresia Ruska voči Ukrajine) a policajného exprezidenta Milana Lučanského vo väzení zavraždili (v skutočnosti nezávislá vyšetrovacia komisia nad akékoľvek pochybnosti preukázala, že išlo o samovraždu).

Zmierenie v polarizovanej spoločnosti – čo je po atentáte silný odkaz – je síce nevyhnutné, prejaviť by ho však mali podľa Blahu odporcovia Smeru, „teda liberálne elity a médiá“, nie samotný Smer.

Z veľkého úspechu Blahu na mítingu v Brezne, kde napokon Smer eurovoľby vyhral, vyvstáva otázka, či si jeho voliči uvedomujú absurdný fakt – do Európskeho parlamentu sa dostalo šesť kandidátov Smeru, teda strany, ktorá proti Únii ostro vystupuje. Spolu s jedným europoslancom Republiky a jedným za koaličného partnera, stranu Hlas, tak majú osem z pätnástich slovenských mandátov. Šesť má víťazné Progresívne Slovensko (PS) a jeden umiernené Kresťanskodemokratické hnutie (KDH).
 
„Mladí aj tu sedia doma so smartfónmi a surfujú na sociálnych sieťach. Do krčmy nechodia, ani na kultúru. Predtým k nám na koncerty chodili, teraz vôbec,“ posťažuje sa majiteľ legendárneho klubu Bombura v Brezne Marián Pavúk. Ide o jeden z prvých priestorov alternatívnej kultúry po roku 1989 na Slovensku.

Pavúk hovorí o zvláštnych virtuálnych časoch, jedným dychom však dodáva, že to s mladými nie je také zlé: „Keď ma stretnú, slušne sa pozdravia, nebijú sa ako ich otcovia a dedovia. Každoročne z Brezna odíde dvesto, tristo mladých, ktorí volia proeurópske strany, to je veľká strata.“

Vplyvnou silou, ktorá dáva do budúcnosti nádej pre proeurópske strany, sú na Horehroní podnikatelia. Mesto oproti minulosti opeknelo, námestie je plné kaviarničiek. Miestnym záleží na cestovnom ruchu ako hlavnom zdroji príjmov v inak chudobnom kraji, ktorý komunisti v rokoch 1948 až 1989 industrializovali, no priemysel medzičasom skrachoval.

Progresívci: „Sme opakom Smeru“

Opakom rurálneho Horehronia je Bratislava a jej okolie. Vinohradnícky a udržiavaný Pezinok je satelitným mestečkom, vyhľadávaným rezidenčným sídlom mnohých Bratislavčanov, ktorí každé ráno odtiaľ dochádzajú do práce – tak ako ešte donedávna aj prezidentka Zuzana Čaputová, ktorej funkčné obdobie sa pred niekoľkými týždňami skončilo.

A práve v jednej z mondénnych kaviarní v centre Pezinku, ktorú zaplnili zvedaví návštevníci, sa koná päť dní pred eurovoľbami míting PS. Atmosféra v porovnaní s mítingom Blahu v Brezne nemôže byť odlišnejšia.

Hviezdou večera je líder kandidátky progresívcov, expremiér úradníckej vlády a ekonóm Ľudovít Ódor. Vo voľbách, kde získal suverénne najviac preferenčných hlasov zo všetkých kandidátov všetkých strán, už možno jednoznačne povedať, že to bola dobrá akvizícia. Ódor je presný opak domácich populistov a extrémistov; je vtipný, pokojný, jasne hodnotovo prozápadne ukotvený, hovorí málo, no k veci.
 
Na úvod jedna slovná hračka – Ódor s humorom povie, že keď počul heslo Smeru „Za mier“, najprv sa zľakol, na koho má zamieriť a vystreliť.

„Nemám rád takúto propagandu, lebo veď predsa všetci normálni ľudia sú za mier, no iba niektorí si vedia predstaviť, ako môže nastať mier na dlhodobej báze. Mnohí sú veľmi naivní a nazdávajú sa, že keby teraz Ukrajinci položili zbrane, tak určite všetci ruskí vojaci odtiaľ v tej chvíli odídu. Pozrite sa, povedia, veď oni už nebojujú, môžeme už ísť domov a všetky tie okupované územia vrátiť späť Ukrajine a bude mier,“ hovorí Ódor.

Na otázku, v čom sa líšia progresívci od Smeru, má kandidát odpoveď: „Takmer vo všetkom, čo je potom ľahké rozhodovanie voličov pred voľbami... Stačí si predstaviť opak toho, čo chcú oni. Poviem iba jedno číslo – 47 percent prívržencov Smeru je za odchod z EÚ, menej je nerozhodnutých a menej je za zotrvanie. To je pre mňa odstrašujúce číslo... Páči sa mi, keď si naši odporcovia napíšu slogan Nechceme diktát z Bruselu. No veď áno, oni by nedokázali v škole napísať ani jeden diktát, toľko chýb by urobili, osobitne nie ten z Bruselu.“

Nadšené publikum tlieska. Staršia pani po mítingu poznamená, že za túto stranu hlasuje, pretože jej záleží na budúcností vnučiek a vnukov: „Ochrana prírody a ekológia sú do budúcnosti to najdôležitejšie, aby sa dalo na tejto zemeguli vôbec žiť.“

Spokojný je aj pán, ktorý chová exotické zvieratá: „Europoslanec Martin Hojsík mi vysvetlil, aké smernice budú platiť pre chov korytnačiek. Nebude to také hrozné, ako som sa obával. Viete, nerád by som sa svojej záľuby vzdával pre obmedzenia.“

V Pezinku napokon PS získalo 41,88 percenta hlasov, druhý Smer 19,82 percenta a tretia Republika 8,68 percenta.

júl 2024