Remake vo výtvarnom umení  Misia hráča s motýlími očami

Miloš Prekop je originálny slovenský maliar. V jednom zo svojich cyklov vytvára čosi ako cover verzie známych výtvarných diel. Svojou tvorbou vzdáva hold starým majstrom, Picassovi aj Zrzavému. Na začiatku Prekopových Remakes bol Falošný hráč. V našom rozhovore hrá autor s odkrytými kartami.

 

Čo je to za maliarsky program, „premaľovávať“ cudzie obrazy?

Z hudby niečo podobné poznáme veľmi dobre. Nové verzie či úpravy piesní bývajú neraz zaujímavé a pôsobivé. Nejedna známa pieseň má dokonca viacero verzií alebo úprav a pôvodná skladba sa tak dostáva do mnohých výrazových polôh, čo len podčiarkuje genialitu jej pôvodného tvorcu. V prípade výtvarného umenia to, pochopiteľne, nie je až také časté. Možno povedať, že je to skôr výnimočné.  Je to totiž tenký ľad. „Prekresliť“ či „premaľovať“ známe dielo vlastným charakteristickým rukopisom nie je až také jednoduché a na rozdiel od hudobníka maliara nedrží sila nápadu pôvodnej piesne, jej refrén či typická melódia. Maliar môže utrpieť fiasko a vyznieť nakoniec takmer ako žiak ľudovej školy umenia.

Samozrejme, že ako maliar sa neopieraš o melódiu. Ty máš však k dispozícii typickú kompozíciu, farebnosť a atmosféru pôvodného obrazu. Človeku, ktorý stojí pred tvojím obrazom, je niečo povedomé, akoby sa pozeral na dielo barokového alebo renesančného umelca, ale zároveň je tam čosi iné.

Áno, obrazy z tohto cyklu citujú známe diela s tým, že klasickú predlohu obohacujem svojou vlastnou figuráciou, predovšetkým hlavami s úzkymi, motýlími očami. Premaľovaný obraz na prvý pohľad pripomína originál, no predsa tam niečo nesedí – a to je práve to typické pretvorenie zobrazených hláv. To je súčasť môjho autorského zámeru a mojej hry s divákom. Moje Remakes sú v rôznych stupňoch vernosti originálu. Som si vedomý svojich limitov a nepokúšam sa naháňať starých majstrov ako zajace po poli ani vyrovnať sa im v technike. Mimochodom, diela tohto cyklu sú vyhotovené akrylom, a nie olejom ako originály. Používam maliarsku skratku a celkové vyznenie je jednoduchšie, niekde sa možno blíži poetike naivných maliarov.

Maliar Miloš Prekop | Foto: © Daniel Miština

Maľoval si týmto spôsobom od počiatkov svojej tvorby alebo sa príbeh Remakes začal neskôr?

Príbeh mojich Remakes sa začal v roku 2008 po návšteve Louvru v Paríži a obhliadnutí množstva diel starých majstrov. Samozrejme, že som tie obrazy poznal veľmi dobre už predtým. No v Louvri som doslova zostal stáť v nemom úžase pred dielom Georgesa De La Toura s názvom Falošný hráč. V tej chvíli som pocítil potrebu akosi premaľovať či pretvoriť toto úžasné dielo, použiť svoj vlastný výtvarný jazyk, dať mu svojský výraz, dotvoriť jeho postavy pretiahnutými tvárami a charakteristickými úzkymi motýlími očami. Pustil som sa do toho s veľkou neistotou, sám som bol zvedavý, či sa to podarí. Povedal som si, že ak áno, aspoň si obraz budú môcť pozrieť tí, ktorí sa nedostanú do Louvru.

Zdá sa, že dielo sa podarilo. Príbeh totiž pokračuje.

Neviem, či sa podarilo, ale pokračuje. V rokoch nasledujúcich po „iniciačnom zážitku“ v Louvri, teda 2008 a 2009, som sa cyklu Remakes venoval naplno.  Keďže tvorím viac-menej v cykloch, ktoré sú rozsiahlejšie a spravidla sa k nim vraciam, ani Remakes nie sú výnimkou a nie sú uzavretým cyklom.

Neskôr pribudli remakes diel J. L. Davida Smrť Marata a Portrét dámy v červenom – mimochodom, originál tiež visí v Louvri –, verzie autoportrétov Dürera, El Greca, Jacquesa-Louisa Davida, Picassa, Whistlera, ďalej Dámy s hranostajom od Leonarda da Vinciho spolu s jeho Sv. Jánom Krstiteľom, diela od Vermeera Van Delfta, El Greca, Rembrandta, Murilla, Delarocheaa, Moreaua, Mantegnu, Zrzavého…

Podľa obrazov, ktoré sa dajú vidieť na tvojej aktuálnej výstave, sa zdá, že maliarska tvorba Jana Zrzavého ti je mimoriadne blízka.

V ostatnom čase mi pribudlo viacero remakes Jana Zrzavého, ktorého Kleopatra ma fascinuje už od detstva. Moja láska k Zrzavému prerástla až do istej mánie. Vytvoril som viacero remakes jeho diel, pričom niektoré som významovo posunul a zmenil. Ako napríklad Filozofické zátišie, kde som premaľoval v inom farebnom vyznení jedno zo Zrzavého zátiší a namiesto ovocia som na stôl položil knihu Alberta Camusa Cudzinec. Viacero diel som namaľoval tak, že som dotvoril Zrzavého skice a kresby. Z tejto tvorby sa napokon rodí akýsi podcyklus Pocta Zrzavému.
 

Zatiaľ poslednými dielami v stále neuzavretom cykle sú tvoje remakes obrazov Pabla Picassa.

V roku 2019 som videl pozoruhodnú výstavu jeho diel v Museo Picasso v Malage, ktorá bola pre mňa čosi ako nový vietor do plachiet. Vytvoril som vlastné verzie jeho obrazov Jacqueline s kvetmi, Sediacia Jacqueline a tiež svoju verziu Picassovho Bozku, ktorý je v origináli čierno-biely a spracovaný len v linke, pričom v mojej verzii je vo farbe, v mediteránskych tónoch a v plasticite postáv.

K tvojmu cyklu Remakes patria aj diela, ktoré sú celkom pôvodné, nemajú žiadnu predlohu či predobraz, sú od nápadu po realizáciu výlučne tvojím dielom. Prečo ich teda považuješ za súčasť cyklu?

Cyklus Remakes je rôznorodý.  Niektoré obrazy sú vernejšie originálom, iné sú namaľované s väčšou maliarskou skratkou, niektoré sú zasa významovo posunuté, prípadne svojsky dotvorené. Sediaca Jacqueline od Picassa je v mojej verzii moja manželka, napríklad. Takisto je tam zopár diel, ktoré sú predlohou inšpirované len voľne. A potom aj diela, ktoré majú všetky charakteristické vlastnosti tohto cyklu, no námetom a spracovaním sú výlučne pôvodné. Taký je napríklad Portrét Guya Fawkesa z roku 2012, ktorý vychádza z Dürerovho autoportrétu, či El Grecovho Caballera.

Tak sa vráťme k prvej otázke. Aký má význam „premaľovávať“ cudzie obrazy?

Tak ako sú moje remakes diel Jana Zrzavého poctou Zrzavému, je celý cyklus mojou poctou starým majstrom, ich dielam, ktoré sprevádzajú ľudí mnohých generácií, a to celými storočiami. Mám pocit, že súčasné výtvarné umenie sa akosi vzďaľuje bežnému divákovi, a zároveň si uvedomujem, že časy, keď prostý človek videl "naživo" v kostole Tizianov obraz a bol ním fascinovaný, sú preč. Myslím, že moje remakes by mohli výtvarné umenie priblížiť širšej verejnosti a predovšetkým mladým ľuďom, ktorí spravidla nepoznajú ani pôvodné diela. Treba však povedať, že tie menej známe originály diel často poznajú iba znalci či zasvätenci. Hádam to neznie príliš pateticky, keď poviem, že tento cyklus je akousi mojou misiou alebo, povedzme, výrazom mojej snahy splatiť časť dlhu starým majstrom, ktorý aspoň ja osobne určite cítim.
 

október 2022