The Book of Veles  Dokument o meste, ktoré neexistuje

Fotožurnalista Jonas Bendiksen cestoval do malého severomacedónskeho mesta Veles, smutne presláveného farmami trollov, ktoré v roku 2016 výrazne ovplyvnili prezidentské voľby v Spojených štátoch amerických. Vo svojej dokumentácii Bendiksen vytvoril realitu, ktorá neexistuje, a sám tým bol zaskočený.

Za prvú (a dodnes zachovanú) fotografiu v dejinách je považovaný Pohľad z okna v roku 1826 od Francúza Josepha Nicéphora Niepcého. Nemusíme zachádzať do detailov, pre účely tohto textu je dôležité, že fotografia ako médium od začiatku zobrazovala realitu.

Platí to najmä o fotužurnalizme, ktorý sa začal rozvíjať po prvej svetovej vojne, keď prišiel malý a pohotový prístroj na kinofilm Leica. Až vtedy sa fotografia definitívne odpútala od svojho „staršieho brata“, maliarstva, ktoré ju mylne považovalo za zničujúceho konkurenta. Vývoj ukázal, že obe médiá existujú naďalej paralelne popri sebe.

Od záznamu reality k jej vernému vytváraniu

Divák musí mať pri fotožurnalizme dôveru, že to, čo vidí na snímke, sa skutočne udialo. Všetko ostatné, kvalita zobrazenia či autorský rukopis, je až druhoradé. A práve túto elementárnu podmienku dôvery zámerne spochybnil nórsky fotograf Jonas Bendiksen (45). Jeho publikácia The Book of Veles o severomacedónskom mestečku, ktoré v takejto podobe nikdy neexistovalo, je prevratná a znepokojúca.

Bendiksen ako člen, dokonca bývalý prezident fotoagentúry Magnum, založenej legendami, ako boli Robert Capa či Henri Cartier-Bresson, otočil základný kánon fotožurnalizmu z nohy na hlavu. Ako prvý realitu nielen zobrazil, ale ju zámerne a manipulatívne vytváral. Efekt dosiahol s využitím najmodernejších programov a umelej inteligencie (AI). Podarilo sa mu to bez toho, že by si čokoľvek podozrivé všimli nielen diváci, ale aj jeho obvykle hyperkritickí kolegovia či organizátori festivalu Visa pour l´Image vo Francúzskom Perpignane.

Bendiksen použil jednoduchý vzorec. Bol frustrovaný množstvom lží a hoaxov, ktoré sprevádzali víťazstvo Donalda Trumpa v amerických prezidentských voľbách v roku 2016. Hľadal spôsob, ako tému uchopiť, až sa dozvedel o nenápadnom severomacedónskom mestečku Veles – od konca socializmu, keď tam skrachoval priemysel, upadalo. To by samo osebe nebolo dostatočným motívom tvorby, vo Velese však sídlili povestné farmy trollov. Nezamestnaní a počítačovo gramotní mladí ľudia zarábali tak, že z „middle of nowhere“ zasahovali v prospech Trumpa.

To už bol vďačný námet, ani ten však nestačil. Bendiksen zistil, že Veles je meno staroslovanského božstva známeho podvodmi, neuchopiteľnosťou a falzifikovaním reality.

Fotografovi prišlo vhod, že severomacedónsky Veles sa kedysi stal miestom nálezu údajných starobylých slovanských textov známych ako Kniha o Velesovi. Časom sa však ukázali ako podvrh. Údajne staroveký rukopis našiel v roku 1919 dôstojník ruskej armády Fiodor Izenbek na vyhorených drevených tabuľkách. Dekódovanie trvalo roky, až napokon ruský vedec Jurij Miroľubov kód údajne konečne rozlúštil. Tvrdil, že zistil, že ide o epický príbeh o raných Slovanoch a samotnom bohu Velesovi. Dnes však väčšina historikov a lingvistov dospela k záveru, že celá kniha bola falzifikátom Izenbeka a Miroľubova.
 

O avataroch na Balkáne

Bendiksen na to išiel presne naopak ako vo svojej predchádzajúcej tvorbe. Napríklad jeho kniha Satellites (2006) je výsledkom mnohých reportážnych ciest do terénu postovietskeho priestoru, kde trpezlivo – bez akejkoľvek manipulácie – zaznamenával život ľudí v uznaných či neuznaných republikách, ktoré sa túžili odtrhnúť od impéria, od Podnesterska na západe po židovský Birobidžan na Ďalekom východe.

Veles je opačný koncept. Bendiksen si od začiatku povedal, že tam zavíta iba nakrátko (nakoniec tam bol dvakrát) a bude sa zameriavať iba na industriálnu či urbánnu krajinu bez ľudí. Pôsobivé scenérie, ktoré si odtiaľ priniesol, mu slúžili ako kreatívny podklad na ďalšiu prácu.

Dlhé mesiace počas pandémie covidu fotograf sedel, podobne ako trollovia, pri svojom počítači a do „mŕtvej krajiny“ dopĺňal živé bytosti, ľudí, ale aj zvieratá, najmä medvede a vtáky. Vznikla tak skutočnosť, ktorá neexistuje.

Čo presne robil? Podľa vlastných slov sa z dostupných zdrojov na internete ako „hlúpy amatér“ naučil používať softvér, ktorý dokáže vytvárať avatary (digitálne podoby bytostí) a 3D modely, využívané napríklad v počítačových hrách. Bendiksen ich po všetkých stránkach dokázal upraviť a vložiť do svojich scenérií bez ľudí tak, že ani najväčší experti to nedokázali odhaliť ako zmanipulovanú realitu.

A nielen to. Knihu sprevádza vierohodná esej o Velese vytvorená čisto iba umelou inteligenciou. Bendiksen ako človek do nej nemusel vyťukať na klávesnici jediné svoje slovo.

Efekt je ohromujúci. Kniha The Book of Veles splňa súčasne dve donedávna sa vylučujúce charakteristiky. Na jednej strane pôsobí úplne autenticky, na druhej zobrazuje realitu, ktorá nikdy neexistovala.

Oboví sa narušená dôvera vo fotožurnalizmus?

To však je iba časť príbehu. Bendiksen sa ako autor úspešnej publikácie trápil čoraz silnejšími výčitkami svedomia. Paradoxne, nie pre nedostatok ocenenia, jeho kniha bola prijatá odbornou kritikou aj verejnosťou ako famózne dielo. Naopak, čím lepšie recenzie čítal, tým hlbšie si uvedomoval, že sa dostal za pomyselnú červenú čiaru na neprebádané územie. Došlo mu, že práve spochybnil samotný fundament fotožurnalizmu – a nikto na tento podvod neprišiel.

Fotograf sa nakoniec zámerne prezradil sám. Nedlho po prezentácii v Perpignane si za 40 dolárov vytvoril na Twitteri falošný účet. Krásna mladá žena pod menom Chloe Miskin na ňom kritizuje jeho dielo ako „jeden veľký vtip“, vraj preto, že autor platil miestnym päťdesiat dolárov za to, aby pózovali na jeho údajne reportážnych fotografiách. Odhliadnuc od komického faktu, že medvede či vtáky podplatiť očividne nemohol, stále bol iba na polceste k vlastnému demaskovaniu. Fotograf sám dúfal, že ho niekto odhalí.

Bendiksen s nádejou pozoroval, ako do jeho knihy začali čoraz viac vŕtať kritici. Tí však išli slepou cestou – snažili sa nájsť vo Velese ľudí, ktorí mu za peniaze pózovali.
Všetko sa potom zrýchlilo v okamihu, keď si všimli, že jeden z followerov „kritičky“ Chloe Miskin je oblečený úplne rovnako ako jedna z postáv na fotografiách. Autor tvrdí, že až potom mu spadol kameň zo srdca.
  Výsledok tejto kauzy je dvojaký. Výborný fotograf so silnou víziou dokázal napriek faktu, že je iba priemerne zručný v IT, presvedčivo mystifikáciu vydávať za realitu. A najmä, sám potom na to upozornil, čím spustil potrebnú a dôležitú diskusiu. To mu slúži ku cti.

Na druhej strane, jeho správa „spoza červenej čiary“ poukázala na vrcholne znepokojivý fakt. Ako máme odteraz veriť, že to, čo nám ukazuje fotožurnalizmus, sa naozaj udialo?

október 2022