Jar 1990  „Zrazu sú všetci späť“

Rok potom, čo Berlínčania slobodne tancujú na múre, je Nemecko opäť jednou krajinou. Ako však prežíval znovuzjednotenie bývalý politický väzeň odsúdený za útek? O argentínskom steaku v ústredí tajnej polície Stasi, nečakaných stretnutiach a berlínskych kluboch.

„Zrazu sú všetci späť“

Obloha je zatiahnutá. Tam, kde sa kone kvadrigy zvyčajne týčia osamote, tancujú v hmle ohňostroja siluety rozbláznených ľudí z východného a západného Berlína. Rovnako ako 9. novembra. Vyliezli na Brandenburskú bránu, ktorú od 22. decembra lemujú ďalšie dva priechody. Vedú z jedného nemeckého štátu do druhého. Berlínčania oslavujú tak bujaro, že kvadrigu musia po týchto udalostiach rozsiahlo reštaurovať.

Vianoce sa skončili iba pred pár dňami. V skutočnosti to boli sviatky rodiny, ktoré sa v roku 1989 stali pre rodiny symbolickými. Občania teraz môžu konečne prekračovať hranice bez víz. Do polovice februára je iba v samotnom Berlíne otvorených tridsať nových hraničných priechodov.

Zatiaľ čo iní oslavujú, vedenie komunistickej strany už uvažuje o tom, ako by sa dali časti múru využiť na zisk. | Dagmar Lipper © wir-waren-so-frei.de

Mario Röllig oslavuje Vianoce po roku odlúčenia opäť so svojimi rodičmi. V roku 1985 sa na výlete v Maďarsku zaľúbi v oblakoch pary termálnych kúpeľov do politika zo Západného Berlína. Stretávajú sa vo východnom Berlíne. Znova a znova. Celé dva roky sú im príslušníci tajnej služby Stasi v pätách ako veční pozorovatelia ich lásky. Mario Röllig nakoniec pozbiera všetku odvahu, pokúsi sa utiecť cez zelenú hranicu z južného Maďarska cez Juhosláviu do západného Berlína, no neuspeje. Vo vyšetrovacej väzbe Hohenschönhausen sa mu zdá, že dni psychického trýznenia nemajú konca. NDR môže napokon opustiť v roku 1988. Pád Berlínskeho múru a obzvlášť pestrý a bujarý Silvester 1989 mu prinášajú rozpoltené pocity.

„V mojom prípade bolo zaujímavé, že som sa z pádu múru zopár dní vôbec netešil, pretože tu zrazu boli všetci tí ľudia, ktorí mi dovtedy sťažovali život. V tú noc, keď padol Berlínsky múr, som vôbec nebol nadšený. Z Východného Berlína mi zavolal môj otec a oznámil: ,Chlapče, múr padol.‘ Mal som za sebou ťažký deň v práci, práve som spal. Najprv som zareagoval neveriacky: ,Hej, čo ste pili? O tomto sa nesranduje!‘ A zložil som telefón. Otec zavolal znova: ,Chlapče, múr spadol. Veď si pusti televízor!‘ A potom som zapol televízor, a hoci som ešte v tú istú noc šiel na hraničný priechod na Bornholmer Strasse a po takmer dvoch rokoch som opäť mohol objať svojich rodičov, nebol to hneď dobrý pocit. Nie preto, že ma múr delil od rodiny, ale preto, že ma vlastne chránil pred ľuďmi, ktorí mi v NDR sťažovali život.“ Na Silvestra stojí Mario Röllig pri Brandenburskej bráne a oslavuje.

Televízne stanice z NDR a NSR dnes večer spolupracujú: podávajú správy striedavo z oboch strán Brandenburskej brány. Cez obraz znova a znova povievajú čierno-červeno-zlaté vlajky. Historici preto hovoria o „druhej revolúcii“, v ktorej sa naplno prejavila túžba po zjednotení oboch nemeckých štátov.
Berlínsky múr búrajú. | Monika Waack © wir-waren-so-frei.de Medzitým už vedenie NDR uvažuje o tom, ako múr komerčne využiť. Dňa 31. januára začína za devízy predávať segmenty múru. Dnes ich možno vidieť v múzeách nielen v Nemecku, ale po celom svete. Rozsekali sa na menšie kúsky a využili ako suveníry, ale aj ako stavebný materiál na cesty a diaľnice, ktoré dnes spájajú miesta, čo kedysi oddeľovali

Útoky na ústredia Stasi

V Erfurte stúpajú mraky čierneho dymu k oblohe už v decembri. Nie sú to však žiadne oslavné ohňostroje. Dym sa valí z komína sídla tajnej polície Stasi. Životy mnohých občanov NDR sa tu premieľali celé roky: ich zvyky, ich politické myšlienky, pocity, vzťahy aj ich najintímnejšie podrobnosti. Toto všetko zapisovali spolupracovníci Stasi. Možno to pošepli, podstrčili či napísali vlastní susedia, priatelia, príbuzní alebo náhodní známi. Stasi využíva svoje poznatky ako nátlakový prostriedok proti vlastnému obyvateľstvu.

Útok na sídlo Stasi | © Jan Kornas Hnev a zúfalstvo voči páchateľom, ktorí po sebe zakrývajú stopy, vedie občianske aktivistky a bojovníčky za práva žien Gabriele Stötzerovú, Claudiu Bogenhardtovú, Sabine Fabianovú, Tely Büchnerovú a Kerstin Schönovú k tomu, aby obsadili ústredie Stasi v Erfurte. Neskôr nasledujú aj ústredia v Rostocku a Lipsku.

Predpokladá sa, že brány ústredia otvorili o šesť týždňov neskôr, 15. januára 1990, samotné bezpečnostné zložky Ministerstva pre štátnu bezpečnosť v Berlíne, dnes nazývaného Úrad pre bezpečnosť. Počuť dupot čižiem po schodoch, o pár minút neskôr už lietajú celé spisy z vrchu schodiska z poschodia na poschodie a padajú na zem priamo pred očami kritikov režimu, ktorí tu stoja a miešajú sa v nich pocity bezmocnosti a strachu z možného útoku príslušníkov Stasi. Nakoniec zvíťazila odvaha. Za ňou stoja hlavne mladé ženy z Erfurtu, ktoré prostredníctvom spisov tajnej polície ohlasovali definitívny koniec moci Stasi.
Kvalitné mäso nájdené v sídle Stasi | picture-alliance/ ZB | Thomas Uhlemann Vďaka nim a odvážlivcom, čo obsadili ústredia Stasi v Rostocku, Lipsku a neskôr aj v Berlíne, neskončia všetky spisy, ktoré sú dôkazom násilia a špicľovania, ale zároveň aj nástrojom represie zo strany Stasi, v týchto zimných dňoch v skartovačke alebo v ohni, tak ako to nariadil už 6. novembra šéf tajnej polície Erich Mielke. V okamihu, keď by sa tieto dokumenty skartovali a premenili na neidentifikovateľné prúžky papiera, bol by sa ututlal nielen systém a metódy komunistického režimu, ale aj páchatelia by boli zbavení obvinenia.

Nálezy v ústredí Stasi | picture-alliance/ ZB | Thomas Uhlemann V ústredí Stasi otvárajú aktivisti napchaté vrecia a nachádzajú v nich masy papiera. Po rokoch neustáleho čakania v radoch na mäso, ovocie, cukor a produkty dennej spotreby tu objavia luxusný tovar ako argentínske hovädzie mäso či vlastný kadernícky salón pre príslušníkov Stasi. Tu kdesi, medzi uskladnenými delikatesami a v totálnom šoku, sa rodí pocit novej doby.

Obsadenie ministerstva v Berlíne znamená zavŕšenie tohto veľkého vývoja, ktorý sa začal v Erfurte. Ako zásadne sa v tejto chvíli svet obracia – a ako rýchlo sa môže situácia zvrtnúť – ukazuje jediná obeť na živote počas tohto útoku: počas obsadenia budovy Stasi v meste Suhl sa zúfalý dôstojník tajnej polície zastrelí.

Kadernícky salón v ústredí Stasi | © picture-alliance/ ZB | Thomas Uhlemann Ani občianske výbory, ktoré teraz kontrolujú ústredia Stasi, nevedia presne, čo so spismi. Dokumenty sú naďalej ničené. Zákonom o dokumentoch Stasi z konca roku 1991 bolo konečne stanovené, že by mali byť sprístupnené v archíve. Obete tajnej polície si môžu spisy prezerať a vedci ich môžu využiť na bádanie.

Ľudia sa hrnú do ústredia Stasi. | © Jan Kornas Otváranie spisov prináša prehľadnosť. Pochybnosti o tom, komu sa dá dôverovať a komu nie, sa premenia buď na úľavu, alebo sklamanie. Krátko pred pádom Berlínskeho múru mala Stasi 190 000 „neoficiálnych spolupracovníkov“: ľudí, ktorí Stasi poskytovali osobné informácie o svojich priateľoch, susedoch alebo žiakoch.

Po bujarom opätovnom stretnutí v októbri, ktoré vzbudzovalo vznešené pocity slobody, otvárajú teraz niektoré stretnutia staré rany. „Ľudia, ktorí boli stopercentne lojálni komunistickej strane, boli prví, ktorí si pri priehradke v banke vyzdvihli sto uvítacích mariek,“ spomína si Mario Röllig.

Odchody a prieskumné cesty

Múr je stále otvorený. Nad zimnou scenériou mesta sa vznáša zvláštna zmes rozlúčky a nového začiatku. Ešte pred Vianocami odíde na Západ viac ako 200 000 občanov NDR. Mnohí uviaznu v núdzovom príjmovom tábore Marienfelde v Berlíne, jeden vedľa druhého. Všetkým prítomným je jasné, že tábor je beznádejne preplnený – a pravdepodobne aj to, že situácia v NDR je čoraz zložitejšia. Chýba 250 000 pracovných síl. Zdravotné sestry a lekári vedia svojim pacientom v nemocniciach poskytnúť iba najnutnejšiu starostlivosť.

Keď uprostred februára príde niekoľko teplých a slnečných dní, mnoho západných Nemcov sa vyberie na miesta, ktoré poznajú iba z románov Theodora Fontaneho. Vydávajú sa na výlety po bývalom markgrófstve Brandenburg, ich imaginárnym sprievodcom je pán Ribbeck z Ribbecku v Havellande. Cestujúci hľadajú na mapách takmer magické názvy miest: Stralsund a Wismar fanúšikovia legendárneho piráta Störtebekera, milovníci histórie Quedlinburg a Görlitz a, samozrejme, Lipsko a Drážďany. Krajina mnohým pripomína 50. roky, akoby čakala na novú éru, hoci tá sa už vlastne dávno začala. Brány kasární Národnej ľudovej armády sú už dlhšie otvorené, vojaci si skracujú dlhú chvíľu rybárčením – po inak obvyklej vážnosti ozbrojených orgánov už niet ani stopy. Turisti zo Západu sa vracajú domov so škvŕkajúcim žalúdkom, pretože tých zopár kaviarní, reštaurácií a hostincov nezvláda kvôli mizernému zásobovaniu nápor víkendových hostí, ak sú vôbec v zime otvorené.

„V tom čase sa mi ostrov Západný Berlín celkom páčil. Spočiatku som mal ťaživé a melancholické pocity uvedomujúc si, že teraz prichádza nová éra. Ale zároveň sa za veľmi krátky čas bez nejakých veľkých rozhodnutí veľa zmenilo.” V polorozpadnutých budovách uprostred východného Berlína vznikali prvé kluby. „Zrazu bolo všetko možné. I bez väčších povolení. Po dvadsiatich ôsmich rokoch stagnácie – aj v Západnom Berlíne – sa skrátka oslavovala sloboda. V západnom Berlíne sa človek už dusil vo vlastnej šťave. Na východe to bolo ešte oveľa horšie. A zrazu to všetko padlo! Išlo o to, vziať život do svojich rúk.“

Zatiaľ čo ľudia predtým hrali v jednom štáte Monopoly a v druhom štáte „Byrokratopoly“, na krátky čas sa v kluboch ako Tresor konali párty bez byrokracie a bez komercie. V bytoch si ľudia zriaďovali krčmy ad hoc, obyvatelia predávali fľaše piva priamo z okien na prízemí. Nové desaťročie znovu oživilo opustené domy v centre Východného Berlína. Len pár krokov od bývalej hranice sa ruiny a rozpadnuté budovy premieňali zo symbolov stagnácie na miesta, kde ste sa mohli realizovať. „Klubová kultúra vtedy neznamenala podnikanie, konzum alebo rýchle zarábanie peňazí, ale skúšanie nových vecí a oslavu slobody.“
Zatiaľ čo sa NDR pomaly rozpadá, v Berlíne rastie party scéna. | © picture-alliance ZB Manfred Uhlenhut Mario Röllig bol za znovuzjednotenie: „Poznačený neúspešným útekom z NDR a tým, že ma Štátna bezpečnosť väznila v Hohenschönhausene, som si vravel, že tento systém konečne padá.“ Napriek tomu hovorí, že pocit, že patrí do Východného Berlína, túto jar už neexistoval – a už sa hádam ani nikdy v budúcnosti neobjaví. Napriek zmiešaným pocitom sa Mario Röllig z nového štartu v Západnom Berlíne stále teší. Aj po páde Berlínskeho múru sa sústredil na svoje živobytie a súkromný život. „Každý sa najskôr musel postarať o seba a o to, ako sa mu darí.“

Až neskoršie stretnutia s bývalými spolužiakmi a ľuďmi, ktorí zažili jeho coming out ako homosexuála vo Východnom Berlíne v polovici 80. rokov, mu postupne vracajú pocit spolupatričnosti. „Znova sa stretávame a rozprávame na rôznych podujatiach, čítaniach, panelových diskusiách a filmoch tak ako kedysi. Mnohým mojim priateľom a ich rodinám zanikli firmy a museli sa úplne preorientovať. Najskôr sa museli postarať o svoje živobytie. Pre mnohých to bol veľmi vyčerpávajúci a smutný proces, pretože pocítili aj odvrátenú stranu novej spoločnosti.“

Mario opisuje, ako sa tieto pocity u niektorých ľudí zmenili na xenofóbiu. „Báli sa, že ľudia z Vietnamu, ktorí prišli do Nemecka a plánovali tu aj ostať, budú zrazu na tom lepšie ako Nemci.“ O pár rokov neskôr sa na titulných stranách v tlači objavia azda tie najsmutnejšie obrazy zjednoteného Nemecka: horiace azylové domy.

Nové kariéry a staré bremená

Bývalí susedia Mariových rodičov, zamestnanci orgánov komunistickej strany, sa zrazu stali nadriadenými a vedúcimi oddelení. „Žena, ktorá na ministerstve vnútra zamietala žiadosti o vycestovanie, sa zrazu stala vedúcou úradu práce v berlínskej štvrti Treptow-Köpenick. No nakoniec bola z tohto miesta odstránená po tom, čo ju, našťastie, spoznalo dosť veľa ľudí. Mnoho ďalších však malo vďaka starým kontaktom cestu do nového štátu a jeho štruktúr otvorenú a stali sa z nich mestskí poslanci alebo dokonca poslanci nemeckého Spolkového snemu – ako agenti štátnej bezpečnosti!“
 
Začiatkom 90. rokov sa Mario sústredil na seba, v polovici 90. rokov sa vyučil za predavača a pracoval v oddelení cigár obchodného domu KadeWe v západnom Berlíne. „Svet bol vlastne v poriadku. V tom čase som sa spoločensky angažoval v berlínskej organizácii pre boj proti AIDS, bol som ešte členom podnikovej rady, ale inak som nebol politicky aktívny. Ani po roku 1989 som sa ešte dlho nezaoberal tým, ktorý z tých vzorových komunistov ešte urobí kariéru v zjednotenom Nemecku.“ K tomu ešte v budúcnosti nakoniec dôjde a bolestným spôsobom.
 
Stále má v čerstvej pamäti obdobie, keď utiekol z NDR kvôli láske, ale aj pre neslobodu a úzkoprsosť komunistického štátu. Mnohé spomienky na väzenie, stále živé, vtedy vedome potláčal. „Sedemnásteho januára 1999, pamätám si to celkom presne, som prišiel ráno do práce: šieste poschodie, KaDeWe, postavil som sa za pult s cigarami. Zrazu predo mnou stojí muž okolo štyridsiatky v tmavom obleku, pekne opálený. Najskôr som si myslel, že je to nejaký prominent. Náhle som si uvedomil, že ho poznám. Prišlo to ako blesk z jasného neba: je to ten dôstojník Stasi, ktorý ma v roku 1987 mesiace väznil, vyšetroval a psychicky šikanoval vo väzení v Hohenschönhausene! Keď som ho spoznal, zbledol som ako stena a začal som sa chvieť.“ Bývalý dôstojník Stasi Maria Rölliga nespoznal. „Bolo to pre mňa ako pozerať sa diablovi do očí. Predtým som si často predstavoval, kde presne priložím pištoľ, keď niekoho takého znova uvidím. O tom môže človek snívať alebo premýšľať, ale, samozrejme, nie to vykonať.” Keď sa to skutočne stalo, Mariovi Rölligovi prebleskli hlavou ďalšie myšlienky: „Teraz mu jednu poriadne vrazím, pretože si to zaslúži. Na druhej strane som myslel aj na to, že by som kvôli tomu prišiel o prácu, a facka aj tak prináša iba momentálne uspokojenie a nepomáha mi vyrovnať sa s minulosťou. Napriek tomu by Maria zaujímalo, ako sa tento príslušník tajnej polície stavia k minulosti. „Dovtedy som sa touto témou nezaoberal a ani som nepoznal nikoho, kto by sa ospravedlnil svojim obetiam.“
V legendárnom berlínskom obchodnom dome KaDeWe stretol Mario Röllig dôstojníka tajnej polície Stasi, ktorý ho vo väzení Hohenschönhausen psychicky týral. | © picture alliance / dpa | dpa Keď chcel muž v tmavom obleku odísť, potiahol ho Mario zľahka za rukáv. „Prepáčte, my sa poznáme!“ Spýtal sa: „Áno, a odkiaľ?“ „Boli ste dôstojníkom Stasi vo väznici v berlínskom Schönhausene.“ Mario si spomína, ako mužova dovtedy priateľská tvár razom skamenela a potom sa chladne spýtal: „Áno, a čo tu teraz odo mňa chcete?“ Stál som tam a nikto mi nepomohol, ľudia v obchodnom dome boli pravdepodobne sami úplne šokovaní. Povedal som mu, kto som, že som bol v roku 1987 zatknutý za pokus o útek a že ma vypočúval. Chcel, aby som strávil vo väzení dva až osem rokov, pretože som údajne pokusom o útek spáchal vlastizradu. Z ničoho nič začal hlasno kričať, či som nepochopil, že som bol vo väzení oprávnene. „Za čo by som sa mal ospravedlniť? Ľútosť je pre malé decká.“ Otočil sa a odišiel.

V tom okamihu sa vyplavilo na povrch všetko, o čom si Mario myslel, že už spracoval: „Bolo to však len uložené kdesi veľmi hlboko v duši.“ Vybehol na chodbu a kričal. Firemná zdravotná sestra mu dala niečo na upokojenie a poslala ho domov. „Doma som z toho naozaj ochorel.” Užil som nadmernú dávku liekov na spanie. Kamarát, s ktorým som mal dohodnuté stretnutie, ma večer našiel medzi prázdnymi škatuľkami od tabletiek. V nemocnici ma prebrali späť k životu, ale nemal som žiadnu životnú energiu. Pýtal som sa sám seba, prečo mám vlastne žiť, keď majú ľudia ako ten dôstojník Stasi v znovuzjednotenom Nemecku taký spokojný život?“

S lekármi nechce Mario spolupracovať. Nevedia, čo preňho môžu urobiť, pretože všetko v osobnom i profesnom živote sa zdá byť v poriadku. V rozhovore s rodičmi sa primár napokon dozvie, že Mario Röllig bol ako mladý muž väznený štátnou bezpečnosťou za útek v Hohenschönhausene. „Vedel, že mám traumu, a priniesol mi k posteli leták s informáciami o pamätníku obetí minulého režimu. ,Chlapče, keď teraz nechceš žiť, tak potom predsa dosiahli to, čo vtedy chceli. Nie je to pre každého, ale pre teba je najlepšie ísť a vyrozprávať, čo si zažil. Potom sa budeš cítiť lepšie.‘ A to robím už viac ako dvadsať rokov,“ hovorí Mario.

Západné produkty

Zatiaľ čo stromy pomaly pučia a do šedých miest prichádza jar, budúcnosť NDR je stále nejasná. Mala by sa NDR vydať „treťou cestou“, ak je to vôbec možné - teda vytvoriť socializmus s ľudskou tvárou?
 
Keďže na hraniciach už nie sú žiadne kontroly, mnoho západných Nemcov na východe lacno a bezpečne nakupuje. Oficiálne návštevníci naďalej vymieňajú západné marky za východné 1 : 1, neskôr 1 : 3. Na čiernom trhu je kurz 1 : 10 a stále klesá. Východní Nemci sa zase zásobia drahým spotrebným tovarom, aj keď je podstatne drahší ako na Západe. Obávajú sa, že ich úspory z dlhoročného šetrenia by mohli úplne stratiť hodnotu. Prichádza tovar zo Západu, tisíc variantov toho istého produktu od rôznych výrobcov. Kupujú sa celkom nepotrebné veci, ale to je len logická odpoveď na roky, keď sa celé hodiny stálo v rade a o mnohých produktoch mohol človek len snívať. Túžba po západnom spotrebnom tovare je taká silná, že výrobky NDR sú všeobecne považované za podradné a neatraktívne. Hrozí, že v týchto dňoch ekonomika NDR skolabuje.
Po tom, čo boli zrušené hraničné kontroly, nakupovali mnohí obyvatelia západného Nemecka v NDR a mnohí východní Nemci v Spolkovej republike. | © picture alliance / ddrbildarchiv | Manfred Uhlenhut Zmena sa prejavuje aj v oblasti spotreby a peňazí: západonemecké banky zriaďujú v dočasných kontajneroch nové pobočky. Prví predajcovia ponúkajú za západné peniaze pestré tropické ovocie, obchoduje sa s ojazdenými autami, ktorých lak na jarnom slnku síce krásne žiari, ale škrabance by mohli dlho rozprávať o avantúrach a slobode ich pôvodných majiteľov. Túžby majú zrazu cenovky.
 
Mario Röllig interpretuje toto spotrebiteľské správanie v prvých mesiacoch po páde Berlínskeho múru aj ako určité politické vyjadrenie. Občania NDR chcú západný systém. Tak ako je to bežné v konzumných spoločnostiach – napríklad aj v Nemeckej spolkovej republike od 50. rokov – nákupné šialenstvo občanov umŕtvuje ich túžby a bolesti.
Mnohí občania NDR demonštrovali za menovú úniu. | © picture alliance Wolfgang Weihs | Wolfgang Weihs
Ľudia na východe aj západe sa snažili z nejasnej situácie, v ktorej sa štátna moc bezradne ocitla, vyťažiť nejaké výhody. Poľskí predajcovia rozkladajú svoje stánky na „poľskom trhu“ tak, ako by to boli robievali už celé mesiace, zatiaľ čo západní Berlínčania používajú pri nákupoch vo Východnom Berlíne výhodný kurz na čiernom trhu. Na čerpacích staniciach a v obchodných domoch stoja zrazu ľudia pred prázdnymi regálmi, preto prichádza nové nariadenie: občania NSR môžu nakupovať tovar iba za západné peniaze. V januári bola zavedená sloboda podnikania a založený štátny úrad Treuhandanstalt, ktorý spravoval všetok štátny majetok určený na privatizáciu. Cieľom bola transformácia štátnej ekonomiky na trhovú, podniky sa majú privatizovať alebo rušiť. Tento krok je dodnes kontroverzný a možno je aj príčinou mnohých sociálnych rozdielov a problémov, ktoré pretrvávajú dodnes. Spolková vláda zase presadzuje menovú úniu, ktorá má zastaviť odliv peňazí a presídľovanie ľudí na Západ. Transparenty s nápisom „Ak príde nemecká marka, ostávame tu, ak nepríde, pôjdeme za ňou“, ktoré boli vytvorené pre pondelkové demonštrácie, sa teraz ukazujú ako realistické. Túžba po konzume poháňa politický vývoj – smerujeme k jednotnému štátu.
Hojnosť polievok: pre niektorých východných Nemcov bol veľký výber v západonemeckých supermarketoch vyčerpávajúci. | © picture alliance ZB ddrbildarchiv

Spoločná vec

Vo víre zmien sa postupne kryštalizuje, ako sa realita, myšlienky a každodenný život ľudí pretavujú do spektra politických strán. Skupiny a inštitúcie na východe a západe si chcú vymieňať nápady a kontakty. Politické strany majú rozdielne vízie týkajúce sa budúcnosti týchto dvoch nemeckých štátov: PDS ako nástupnícka strana po SED trvá na nezávislosti NDR a požaduje pre východné Nemecko takzvanú „tretiu cestu“. Okrem nich v NDR pôsobili aj blokové strany, ktoré síce navrhovali stranícky pluralizmus, ale reálne neboli schopné vykonávať moc. Na západe si strany rýchlo nachádzajú partnerské strany, s ktorými chcú spolupracovať. FDP podporuje obe liberálne strany, východná CDU spolupracuje so západnou CDU. Vo februári 1990 vzniká hnutie Bündnis 90. Jeho predstavitelia sú plní optimizmu a po svojich veľkých zásluhách v boji proti komunistickému systému veria, že NDR môže byť samostatný štát s demokratickým vývojom. Preto sa, samozrejme, vedome vzdávajú partnerov zo západu.
V marci 1990 sa uskutočnili prvé demokratické voľby v NDR. | © picture alliance / zb | Eberhard Klöppel Udalosti sa valia rýchlo jedna za druhou už niekoľko mesiacov: pád múru, nemecko-nemecké rokovania „2 plus 4“ , rýchla devalvácia východnej marky. Zdá sa, že čas zrazu plynie dva- či trikrát rýchlejšie ako v posledných desaťročiach, akoby sa teraz na oboch stranách múru malo dobehnúť všetko zameškané; dokonca aj voľby do tzv. Ľudovej snemovne sú posunuté už na 18. marca 1990. Nakoniec to budú prvé a posledné voľby v NDR, ktoré s istotou prebehnú podľa demokratických princípov. Jednotné kandidátky už neexistovali, kandidáti sa postavili proti sebe. Volebná účasť 93,4 % pôsobí až utopicky — je skôr typická pre štáty, kde sú voľby iba akousi fasádou. Ľudia sa však tentoraz hrnú k volebným urnám z presvedčenia alebo aspoň s túžbou podieľať sa na formovaní spoločnosti.

Zmluva „dva plus štyri“

Predčasné konanie volieb do Ľudovej snemovne signalizuje víťazným mocnostiam, že zjednotenie Nemecka sa javí byť v dohľadne. Víťazné krajiny druhej svetovej vojny sú s výnimkou USA skeptické – malo by sa Nemecko opäť stať mocnosťou v strede Európy? Margaret Thatcher to zhrnula nasledovne: „Zjednotené Nemecko je skrátka príliš veľké a príliš mocné.“ Francúzsky prezident François Mitterrand vyjadruje krátko po páde Berlínskeho múru dôrazne svoje pochybnosti tak, že zjednotenie Nemecka vníma ako „právne a politicky nemožné.“ Počas týchto dní sa teda nad Berlínom vznáša nielen atmosféra prelomových udalostí, ale aj vedomie presunu moci, pretože oba nemecké štáty sú súčasťou systému studenej vojny. Sovietsky zväz kritizuje predovšetkým myšlienku, že spojený nemecký štát by sa mal stať súčasťou NATO. Všetko sa však 10. 2. 1990 mení: Gorbačov v rozhovore s Helmutom Kohlom súhlasí so zjednotením.
 
Niekoľko mesiacov predtým vnímali protestujúci ľudia počas demonštrácie 7. 10. 1989 Gorbačova ako posla nádeje, ktorý by možno vedel zmeniť kurz aj v NDR. Ulicami sa nesie pokrik: „Gorbi, Gorbi, pomôž nám!“, no len čo Gorbačov odcestuje, demonštrácia je brutálne potlačená. No teraz, len zopár mesiacov neskôr, je cesta voľná a tzv. „dva“ (dva nemecké štáty) „plus štyri“ (štyri víťazné mocnosti druhej svetovej vojny) „rozhovory“ sa začínajú.
 
Z nich vyplývajúca zmluva zaisťuje Nemecku plnú suverenitu, víťazné mocnosti sa na zjednotenom území zriekajú svojich osobitých práv. Oba nemecké štáty uznávajú hranice, ktoré boli určené v roku 1945. Predovšetkým obyvatelia Západného Berlína si vydýchli. Rakety stredného doletu, ktoré boli rozmiestnené na východe i západe, im totiž neustále pripomínali nadvládu západných a východných mocností.
Pre mnohých občanov NDR znamenalo znovuzjednotenie prosperitu, ale hospodárska zmena priniesla so sebou aj nejednu výzvu. | © picture alliance/ dpa | dpa Začiatkom júla sú aj formálne ukončené kontroly osôb na vnútroštátnej nemeckej hranici. Veľa ľudí si 45 rokov spájalo túto hranicu so zákazmi a utrpením, ale aj s nádejou. Teraz stelesňuje rozvíjajúci sa proces otvárania NDR. Tieto udalosti idú ruka v ruke so zjednotením na hospodárskej, menovej a sociálnej úrovni. Potom to už ide rýchlo: NDR preberá väčšinu západonemeckého hospodárskeho a právneho systému, ako aj systém sociálneho poistenia, nemecká marka sa stáva jedinou menou. Koncom septembra odstupuje NDR od Varšavskej zmluvy, ktorá bola vojenským paktom Sovietskeho zväzu, a nasleduje zmluva o zjednotení Nemecka. Nové spolkové krajiny sa pridávajú k Ústave približne dva týždne pred politickým podpisom zmluvy „dva plus štyri“.
 
Krátko pred oficiálnym znovuzjednotením sa 2. októbra 1990 posledný raz schádza Ľudová snemovňa. Počas 181 úradných dní sa aktívne angažovala pri zjednocovacom procese. Dostáva sa jej uznania a s nádejou hľadí do budúcna. Hoci proces sa ešte neukončil, ovzduším sa nesie pocit úľavy.
 
Tretieho októbra je Nemecko opäť zjednotené.
 
Krajina musí teraz čeliť hospodárskym, sociálnym a ekologickým výzvam, ktorých zvládnutie si mnoho obyvateľov najmä bývalého východného Nemecka predstavovalo inak. V tento októbrový večer idú pochybnosti bokom. Znovuzjednotenie ako moment úľavy je aj východiskovým bodom pre nové ekonomické mocenské dynamiky v rámci Nemecka, v ktorých sa príbehy ľudí ako Mario Röllig prehodnocujú a reinterpretujú. Spoločnosť musí hľadať nové spoločné hodnoty.
 
Keď Mario rozpráva o svojom poslaní svedčiť o dobe, ktorú prežil, po malej pauze dodáva: „Momentálne som často na cestách: prednášky na univerzitách, v školách, ale aj v rôznych nadáciách. To je takpovediac moja pomsta za krivdu, ktorá sa mi vtedy stala: môj dobrý život dnes za cenu hrôzostrašných spomienok.“ Po ďalšej odmlke dodáva: „Ale nie príliš často, inak sa človek mentálne nikdy nedostane z väzenia celkom von.“

September 2020