Kultúrna antropologička a predsedníčka slovenských Kultúrnych odborov Ivana Rumanová sa pre JÁDU rozprávala s prezidentkou Konfederácie odborových zväzov (KOZ) Monikou Uhlerovou o prekarizácii, ktorá bola vo svete práce prítomná vždy, o odboroch ako kolektívnych nástrojoch dosahovania dôstojnej budúcnosti, o neštandardnej práci, ktorá sa čoskoro zrejme stane normou. O štrajku ako nástroji, ktorý musíme premyslieť v kontexte súčasnosti, ale aj o zaháľaní ako návode na to, ako „dobre žiť“.
Už veľakrát sme sa spolu rozprávali o technickej a praktickej stránke odborového organizovania sa, ale v rámci tohto rozhovoru by som si rada dopriala úplný luxus a diskutovala s Vami o odboroch skôr v idealistickom zmysle – ako o nástrojoch budovania rovnostárskejšej budúcnosti. Ak súhlasíte, začala by som veľmi konkrétnou a osobnou anektodou. Jeden môj príbuzný pracoval ako nájomný robotník na stavbách. Je to sféra, kde je v zime menej práce ako počas leta. Jeden rok, keď nemali dosť práce, sa ich partia zhodla, že namiesto toho, aby jeden alebo dvaja z nich prišli o prácu úplne, podelia sa o ňu: Takže jeden týždeň zostal doma on, ďalší niekto iný atď. Tento príklad je pre mňa úplne fascinujúci a až dojemný. Napriek tomu, že nikto z nich nikdy nečítal Nicka Srnicka a Alexa Williamsa, ani ďalších teoretikov post-práce, prišli na tento princíp zdola – cez vzájomnú solidaritu. Poznáte ďalšie takéto príklady solidarity z praxe, alebo je to ojedinelý príklad?
Tento príbeh je veľmi pekný, až taký rozprávkový a naozaj idealistický. Ja som v tejto otázke asi viac skeptická, pretože sa skôr stretávam s oslabovaním solidarity. A to na rôznych úrovniach a v rôznych oblastiach. Do istej miery tento úbytok solidarity kopíruje proces fragmentácie spoločnosti. Často dnes počúvame, že spoločnosť je polarizovaná, a to nielen u nás. To by ale znamenalo, že sme rozdelení na dve proti sebe stojace skupiny. V skutočnosti existuje obrovské množstvo rôznych skupín a bublín, ktoré sa čoraz viac uzatvárajú do seba a prestávajú si rozumieť. Bojujú tak len za svoje vlastné záujmy, bez toho, aby zobrali do úvahy záujmy iných a bez pochopenia toho, že nakoniec sú tie záujmy spoločné a spolu majú väčšiu šancu vybojovať ich.A určite to súvisí aj so všeobecným oslabovaním odborového hnutia, a to najmä v post-socialistických krajinách strednej a východnej Európy, kde nástup spoločenskej a ekonomickej transformácie znamenal silnú podporu individualizmu. Čo teda vôbec nepomáha odborovému organizovaniu sa, a ani filozofii a princípom, na ktorých odborové hnutie stojí. A práve veľký tlak na individualizmus a vzájomnú konkurenciu, ktoré významným spôsobom rámcujú súčasné podoby práce, podkopávajú princípy vzájomnej solidarity.
Vďaka odborovým hnutiam sa v minulosti podarilo presadiť princípy a regulácie, ktoré už dnes považujeme za samozrejmé: zákaz detskej práce, osemhodinový pracovný čas, sociálne a zdravotné zabezpečenie pracujúcich a ďalšie. Zároveň sa ale svet práce od čias ranného kapitalizmu pomerne radikálne mení – a to tak kvôli automatizácii práce, ale aj jej prekarizácii. Aké sú teda podľa Vás najväčšie výzvy odborových hnutí dnes? Za čo by mali odborové hnutia bojovať?
Povedala by som to takto: Svet práce čelí stále novým výzvam odjakživa. Mení sa prostredie, v ktorom odborové hnutie pôsobí, ale jeho ciele, princípy a hodnoty zostávajú rovnaké. Neprestávame bojovať za lepšie pracovné podmienky a zvyšovanie kvality života pracujúcich. Pred vyše sto rokmi v kontexte priemyselnej revolúcie bojovali odbory za osemhodinový pracovný čas. Dnes, v kontexte digitálnej revolúcie, takisto bojujeme za skrátenie pracovného času, konkrétne za štvordňový pracovný týždeň. Ak by sa svet práce nemenil, zastali by sme aj my a nebolo by za čo bojovať. Ale prejavy neistoty boli v živote pracujúcich prítomné takisto v období priemyselnej revolúcie, kedy sa ľudia báli, že ich stroje pripravia o prácu. Nástup strojov však vytvoril ešte väčší tlak na pracovnú silu, ale aj tlak na samotné odbory, ktoré v nových podmienkach museli hľadať spôsoby, ako hájiť pracujúcich a ako bojovať za ich lepšie pracovné podmienky. A presne to isté sa deje v súčasnosti. Nástup umelej inteligencie vytvára nové pracovné podmienky, ale aj znásobuje pocit neistoty pracujúcich. Odbory musia tieto podmienky spoznať, pochopiť, zorientovať sa v nich a na základe toho bojovať za práva pracujúcich a ochraňovať ich.Myslím si však, že práca bude existovať vždy. A to nielen preto, že práca je základným garantom ekonomického zabezpečenia a materiálnej existencie, ale je tiež veľmi dôležitým socializačným prvkom. Práca v nejakej podobe existovala vždy, a to aj v čase, kedy sme ju tak ešte nenazývali. V súčasnosti sme v procese digitalizácie, automatizácie a na pokraji spoločenskej revolúcie spôsobenej nástupom umelej inteligencie, čo bude mať zásadné dopady na prácu. Ale momentálny stav ukazuje, že práce nie je nedostatok, pretože práve táto transformácia generuje úplne nové typy práce a pozícií, ktoré ešte možno nevieme presne pomenovať, takže práce bude dostatok. Nevylučujem ale ani opačný scenár, a v tom prípade bude potom naozaj nevyhnutné diskutovať o skrátení pracovného času. To by nemalo byť len dôsledkom technologického rozvoja a inovácií, ale naopak, aj ich predpokladom. Cez skrátenie pracovného času a vytvorenie priestoru pre seba vieme boostovať aj technologický rozvoj.
Prekarizované formy práce
Prekérna práca existuje aj v prostrediach, kde by sme to neočakávali, napríklad v akademickom prostredí. Väčšina ľudí si akademické prostredie predstavuje ako výkladnú skriňu vzdelanosti, s tým, že pracujúci v tomto prostredí majú excelentné podmienky na výkon svojej práce. Ale nie je to tak.“
Zároveň však vidíme, že namiesto skráteného pracovného času dnes pribúdajú tzv. neštandardné formy práce, kam spadá aj práca v umení a kultúre, ale tiež práca pre platformy, pracovné agentúry, na čiastočné úväzky, či falošné samozamestnávanie. Prekarizácia je kľúčovým aspektom práce v súčasnosti, zároveň sa však môžeme pýtať, či nebola súčasťou práce vždy, s tým, že zasahovala pracujúcich v tých najzraniteľnejších pozíciách: ženy, migrantov a migrantky, ľudí inej ako bielej farby pleti. Tento problém sme si však uvedomili až vtedy, keď presiakol do našej spoločenskej triedy. Vnímate nástup prekarizácie aj v oblastiach, ktoré boli doteraz pred ňou uchránené? Ako sa prejavuje?
Prekarizácia práce je prítomná naprieč všetkými odvetviami. Nie je špecifická len pre určitý typ zamestnancov a zamestnankýň a ťažko povedať, či je pred ňou niekto chránený. Ale áno, typickým príkladom prekarizovanej práce boli agentúrni pracovníci a pracovníčky, ďalej pracujúci na skrátené úväzky alebo ženy, čo ešte viac prispievalo k feminizácii chudoby a nedôstojnosti pracovných podmienok. Ale prekérna práca existuje aj v prostrediach, kde by sme to neočakávali, napríklad v akademickom prostredí. Väčšina ľudí si akademické prostredie predstavuje ako výkladnú skriňu vzdelanosti, s tým, že pracujúci v tomto prostredí majú excelentné podmienky na výkon svojej práce. Ale nie je to tak.Najmä zamestnanci a zamestnankyne na pozíciách asistentov a odborných asistentov, čo sú pracujúci s doktorátom a niekoľkoročnou praxou v pedagogickej a výskumnej činnosti, čelia neistým pracovným podmienkam v dôsledku reťazenia zmlúv na dobu určitú. Po roku, troch, maximálne piatich, musia svoju pozíciu obhájiť a preukázať zamestnávateľovi svoju spôsobilosť na jej výkon. A zároveň čelia obrovskej neistote vo veku, kedy iní kontinuálne pracujúci majú už založenú rodinu a zabezpečené bývanie cez hypotéku, čo je pre nich, v dôsledku krátkodobých zmlúv, len ťažko dosiahnuteľné. Nie sú chránení výpovednou lehotou, nevedia, čo sa stane po vypršaní platnosti zmluvy, nehovoriac o tom, že takýto systém vytvára priestor pre osobnú pomstu, či šikanu zo strany zamestnávateľa. Neisté pracovné podmienky tak nakoniec môžu obmedzovať akademické slobody.
Ako je to s prekarizáciou vo výrobných oblastiach?
Za posledných 5 – 6 rokov nastal vo výrobných sektoroch na Slovensku pokles agentúrnych zamestnancov a zamestnankýň. Čiastočne k tomu zrejme prispeli legislatívne opatrenia, čiastočne tiež koordinácia na európskej úrovni. Práca cez agentúry samozrejme nevymizla úplne. Ale pri stretnutiach s našimi členskými organizáciami, aj vo veľkých automobilkách sa vždy informujeme aj o počtoch agentúrnych pracujúcich a ich počet klesá. Takže to je pozitívny trend.Zastupujú odbory aj týchto agentúrnych pracovníkov a pracovníčky? Existuje solidarita na tejto úrovni?
Ano, zastupujú a môžu vstupovať do odborov. Tie bojujú aj za ich lepšie pracovné podmienky a tlačia na to, aby ich zamestnávateľ prijal do kmeňových stavov.Existuje nejaké pracovné odvetvie, ktoré zatiaľ KOZ nezastupuje a chceli by ste ho mať v členskej základni?
Dúfame, že Kultúrne odbory k nám vstúpia!Pracujeme na tom!
Ale veľmi by sme tiež chceli, aby sa nám podarilo zastrešiť platformových pracujúcich, kam spadajú napríklad kuriéri rôznych donáškových spoločností. Začiatkom roku 2025 máme k tejto téme stretnutie s našimi kolegami z nemeckej centrály, ktorým sa už darí zastupovať platformistov. Dokonca zastrešujú už niekoľko desiatok tisíc členov a členiek z tejto oblasti. Chceme teda aktívne riešiť, ako ich osloviť, ako ich združovať, čo pre nich robiť. Keď sme túto otázku konzultovali s kolegami a kolegyňami zo Švédska, dozvedeli sme sa, že tam platformových pracujúcich zastupujú, ale nie v rámci jedného zväzu, ale roztrúsene, naprieč jednotlivými odvetviami ako živnostníkov. Takže hľadáme spôsoby a formy. Myslím, že teraz si potrebujeme najmä zadefinovať, aké záujmy je dôležité presadzovať z ich perspektívy a na tom potom vieme vyskladať model toho, ako ich organizovať.Práca v kultúre
V celospoločenskom merítku je duševná, intelektuálna a kreatívna práca nedostatočne ocenená. Nesúvisí to len s nástupom neoliberalizmu, ale aj s obdobím pred rokom 1989. Duševne a intelektuálne pracujúci boli z ideologických dôvodov vytesňovaní z kategórie rešpektovanej práce. Cítim, že s týmto nastavením bojujeme dodnes.“
V rámci organizovania sa v kultúre sa často stretávame s tým, že veľa ľudí odmieta uznať kultúru za prácu. A to tak v rámci kultúry samotnej, keď jej predstavitelia a predstaviteľky tvrdia, že kultúra je niečo viac ako práca, že je to poslanie. A na druhej strane, pracujúci v iných odvetviach často pozerajú na kultúru s určitým dešpektom a hovoria, že to nie je „naozajstná práca.“ Stretávate sa s tým v KOZ tiež?
Ja by som to nevztiahla len na kultúru. Myslím, že v celospoločenskom merítku je duševná, intelektuálna a kreatívna práca nedostatočne ocenená. Ani spoločensky, ani finančne a materiálne. Nesúvisí to len s nástupom neoliberalizmu, ale aj s obdobím pred rokom 1989, kedy bol pracujúci definovaný ako manuálne a fyzicky ťažko pracujúci človek v továrňach a takáto práca si zaslúži dostatočné ohodnotenie, úctu, spoločenské uznanie atď. Čo si samozrejme zaslúži. Ale duševne a intelektuálne pracujúci boli z ideologických dôvodov vytesňovaní z kategórie rešpektovanej práce. A cítim, že s týmto nastavením bojujeme dodnes.Prejavuje sa to okrem iného v diskusii o zadefinovaní stropu veku odchodu do dôchodku, kde sa navrhuje odstupňovanie podľa náročnosti práce. Navrhuje sa, že fyzicky pracujúci človek má náročnejšiu prácu a mal by ísť do dôchodku skôr, ako napríklad úradník, alebo pracujúci v školstve. Náročnosť duševnej a intelektuálnej práce nie je v takýchto diskusiách zohľadnená vôbec. Pritom tento typ práce môže mať oveľa závažnejšie dopady napríklad na psychiku a duševné zdravie pracujúcich. Tým je oproti fyzickým chorobám pripisovaná menšia váha, vidíme tu rovnaký vzorec.
Nemali by sme sa toto delenie ľudí na pracujúcich manuálne a intelektuálne, a prenesene na progresívnych a zaostalých, aktívne snažiť spochybňovať? Francúzsky filozof Jacques Rancière o ňom hovorí ako o jednom z hlavných dôvodov úspechu krajnej pravice. V jednej zo svojich najznámejších kníh s názvom „Proletárske noci“ („La Nuit des prolétaires“) analyzuje proletársku poéziu z 19. storočia, ale aj ich denníky, listy, časopisy, ktoré robotnícke hnutie vydávalo, aby ukázal, že aj pracujúci manuálne sú rovnako schopní tvoriť a esteticky reflektovať svet okolo seba. Je toto možná cesta?
S „proletárskou tvorbou“ som sa zatiaľ veľmi nestretla, ale možnú cestu vidím v téme, ktorá s prácou zdanlivo nesúvisí, a tou je zaháľka. Na jednej diskusii sme hovorili o ľudovej slovesnosti, ktorá súvisí s prácou a ktorá disciplinuje a odsudzuje zaháľanie. Človek, ktorý nepracuje, je tu vykreslený veľmi negatívne, ako zápecník, je to príživník na sociálnom systéme a podobne. Táto predstava je ukotvená v ľudových porekadlách typu: „Bez práce nie sú koláče“ – človek si všetko musí zaslúžiť tvrdou prácou. Ďalej je tu obraz „lenivého Jana,“ ktorý celý deň drieme na peci a ktorý si nezaslúži nič, ani jesť, lebo celý deň nič nerobil, len zaháľal. V našej kolektívnej imaginácii je hlboko zakotvené odsudzovanie tých, čo nepracujú. Už ani nie delenie na fyzicky a intelektuálne pracujúcich, ale na pracujúcich a príživníkov. Ale nič nerobiť je predsa dôležité, vytvára to čas pre seba, pre súkromný život, relax. Za ničnerobenie by sme sa nemali hanbiť. Ďalším príkladom je pojem „welfare,“ ktorý sa u nás prekladá ako blahobyt, čo evokuje predstavu luxusu a nedostupnosti, ale v skutočnosti to znamená len „dobre žiť.“Základný bezpodmienečný príjem
To úzko súvisí s témou základného bezpodmienečného príjmu, ktorý by nás zbavil nutnosti pracovať, vytvoril by priestor na zaháľanie, ale aj na tvorbu a vzájomnú starostlivosť. Aký je váš postoj k tejto téme? Ako by základný bezpodmienečný príjem zmenil svet práce a naše nazeranie na blahobyt?
Som zástankyňou bezpodmienečného príjmu. Pokiaľ bude odplata za prácu vyjadrená v peniazoch a tie budú prostriedkom garancie obživy a materiálneho zabezpečenia samotnej existencie, byť bez práce môže znamenať ohrozenie tohto zabezpečenia. Preto je dôležité garantovať istý príjem aj pre tých, ktorí z akýchkoľvek dôvodov nemôžu pracovať. Istá podoba bezpodmienečného príjmu tu už je prítomná, napríklad cez dávky v hmotnej núdzi, a tie by sa nemali podmieňovať „ochotou“ pracovať, lebo filozofia a podstata ich poskytovania tkvie práve v garancii istej záchrannej sociálnej siete „bez podmienok“.Štrajk ako nástroj v súčasnosti
Potrebujeme aktualizovať samotný obsah štrajku tak, aby dokázal obsiahnuť aj požiadavky pracujúcich, ktorí a ktoré nemajú zamestnaneckú pracovnú zmluvu. Pretože tie formy práce, ktoré teraz pomenúvame ako neštandardné, sa čoskoro stanú štandardnými.“
Podľa analýz Inštitútu kultúrnej politiky, ktorý už Ministerstvo kultúry medzičasom zrušilo, v roku 2023 pracovalo na Slovensku v oblasti kultúry, umenia a kreatívneho priemyslu až 55 percent pracujúcich ako SZČO (samostatne zárobkovo činná osoba), čo je oproti priemeru 14 percent v národnom hospodárstve extrémne číslo. Otázka, ktorú teraz intenzívne riešime aj v rámci Kultúrneho štrajku, je, aké sú naše nátlakové prostriedky. A to jednak vzhľadom na to, že nedokážeme zablokovať výrobnú linku alebo kamióny a spôsobovať zamestnávateľovi priame škody tak, ako pracujúci vo výrobných odvetviach. A zároveň – proti nám väčšinou nestojí zamestnávateľ, alebo zamestnávateľka, ale veľa rôznych zadávateľov práce. To sa netýka len pracujúcich v kultúre, ale aj kuriérov, agentúrnych pracovníkov, pracujúcich v call centrách alebo sexworkerov a sexworkeriek, ktorých práca nie je legálna. Ako sa teda môžu brániť a bojovať za svoje práva pracujúci prekariátu?
Štrajk, tak, ako ho máme legislatívne ukotvený, je naozaj nastavený na štandardný zamestnanecký pomer a zároveň na pomery výrobnej industriálnej sféry a robotníctva. Lebo tam môžu vznikať priame hospodárske škody v dôsledku štrajku. Akákoľvek iná nátlaková akcia, ku ktorej sa zmobilizujú pracujúci v neštandardnom pracovnom pomere, sa dá označiť iba ako protest, nie štrajk. Čiže, pojem štrajku by potreboval legislatívnu aktualizáciu, ale tá sama o sebe nestačí, pretože je len odrazom niečoho. Potrebujeme aktualizovať samotný obsah štrajku tak, aby dokázal obsiahnuť aj požiadavky pracujúcich, ktorí a ktoré nemajú zamestnaneckú pracovnú zmluvu. Pretože tie formy práce, ktoré teraz pomenúvame ako neštandardné, sa čoskoro stanú štandardnými.Takéto inovované uchopenie štrajku, o ktorom je tu reč, a jeho obsahové a definičné vymedzenie, však vyžaduje aj mentálne prenastavenie tých, ktorí majú o ňom diskutovať. Vrátane KOZ. Nie je to teda otázka jedného týždňa, alebo niekoľkých mesiacov diskusií o štrajku, ale obávam sa, že tento posun vo vnímaní štrajku si vyžaduje beh na dlhé trate. A to obvzvlášť v situácii, keď na Slovensku už viac ako tridsať rokov chýba dopracovaný zákon o štrajku. Zároveň by sme túto medzeru mohli využiť práve na to, že keď už konečne pristúpime k legislatívnemu zadefinovaniu štrajku, tak to urobme už v tej inovovanej podobe. Takže to, že nám chýba zákon o štrajku, môže byť paradoxne výhodou, pretože sa tým vytvára priestor na to, aby sme ho uchopili už v nových podmienkach, nie tých industriálnych.
Resuscitácia solidarity
Je to veľká vec, ktorú vnímajú a cítia tak samotní pracujúci v rezorte, ako aj široká verejnosť, keď napr. odborári z automobilky dokážu podporiť učiteľov a učiteľky v ich zápase. A práve takéto prekonávanie sektorových bariér je dôležité pre posilňovaní solidarity.“
Ak by sme o odboroch uvažovali nielen ako o nástrojoch vyjednávania kolektívnych zmlúv a pracovných podmienok v rámci tripartity, čo je veľmi dôležité, ale práve ako o kolektívnej sile, ktorá sa snaží presadiť inú víziu spoločne zdieľaného sveta, aký by to bol svet?
Jéj! No ja si práve myslím, že prapodstata odborov tkvie práve v tomto. Postupne sa aj zmenou sveta práce dostali odbory za rokovacie stoly a ich poslanie sa zúžilo na vyjednávanie a na sociálne-ekonomické témy. Ale tá prapodstata tkvie naozaj práve v boji za lepší a dôstojnejší život. A idealistická alebo utopická predstava? Len sa vrátiť k tejto prapodstate odborov. Ale nielen na úrovni vedenia, ale na úrovni širokých más pracujúcich, ktorí si to uvedomia: „Odbory sú pre mňa nástrojom na to, aby som vedel zabojovať za svoj vlastný dôstojný život.“ Keď bude každý človek žiť dôstojne, až potom žije celá spoločnosť dôstojne.Vrátim sa ešte oblúkom k úvodu nášho rozhovoru. Akú úlohu teda môžu odbory zohrať v resuscitácii solidarity, ktorá sa vytráca a zaniká?
Žiaľ, strašne sme v odborovom hnutí skĺzli do personalizácie problémov a nevieme sa nad nich povzniesť, čo spôsobuje štiepenie medzi zväzmi a nesúlad. Čiže – k posilneniu solidarity dôjde, len ak na nej budeme naozaj aktívne pracovať. Dnes sme napríklad na sneme KOZ dosiahli podporné stanovisko Konfederácie voči protestom a nátlakovým akciám v školstve, a to napriek vnútornej diskusii, ktorá k tomu prebehla. Je to veľká vec, ktorú vnímajú a cítia tak samotní pracujúci v rezorte, ako aj široká verejnosť, keď napr. odborári z automobilky dokážu podporiť učiteľov a učiteľky v ich zápase. A práve takéto prekonávanie sektorových bariér je dôležité pre posilňovaní solidarity. Ale vyžaduje si to každodennú prácu, aby to pracujúci prežili a zžili sa s tým. Potom by nebol pre kohokoľvek problém podporiť protestujúcich železničiarov s tým, že oni raz podporia nás, ako protestujúcich učiteľov, zdravotníkov, ľudí z kultúry.Monika Uhlerová – prezidentka KOZ SR
Problematike sociálneho dialógu, sociálneho partnerstva a jeho inštitucionalizovania sa venuje už od čias vysokoškolského a postgraduálneho štúdia. Pôsobila ako vysokoškolská učiteľka – odborná asistentka na Katedre politológie na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici, kde sa vo svojej prednáškovej, výskumnej a publikačnej činnosti venovala (a stále venuje) už spomínanému sociálnemu dialógu, odborovému hnutiu, sociálnej politike a trhu práce.
V odboroch sa aktívne na rôznych pozíciách angažuje od roku 1999, bola predsedníčkou Rady mladých pri KOZ SR, od roku 2016 pôsobila ako viceprezidentka KOZ SR a v júni 2022 sa stala prezidentkou KOZ SR. Okrem zastupovania konfederácie na medzinárodnej úrovni, pôsobí od 2016 aj ako podpredsedníčka Hospodárskej a sociálnej rady SR.
január 2025