Psychické problémy sú v končinách východnej a strednej Európy ešte stále stigmatizované, tvrdí začínajúca žurnalistka Lucia Haleková. Upozorňuje, že napriek pozitívnym zmenám v oblasti osvety pretrvávajú aj v informovaní o prežívaní novinárov a novinárok samotných viditeľné nedostatky.
Problém neexistuje, kým ho nevidím alebo s ním nemám reálnu skúsenosť – takáto stratégia vytesňovania platí, myslím, nielen pre oblasť duševného zdravia. Počujeme a čítame o potrebe nestrannosti, faktickosti a objektivity, teda všetkých potrebných atribútoch žurnalistiky. Jej úskalia a riziká však veľa rozruchu nespôsobujú. Nie je to vec sebaľútosti – z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že reprezentácia a verejný dialóg dokážu inšpirovať práve tých, ktorí svoje duševné zdravie dlhodobo zatláčajú do úzadia. Čo skutočne predstavuje práca v médiách pre psychiku? A ako na problematiku nazerajú členovia a členky projektu Perspectives? Môžem prezradiť iba toľko, že nikto, kto do profesie prichádza, naozaj nemá nasadené ružové okuliare.Dôkazmi sú dáta aj osobné výpovede
Výskumníčka Johana Kotišová sa v roku 2020 bližšie pozrela na vyrovnávanie sa novinárov/ok s krízovými situáciami. V rozhovore pre Mediář hovorí, že pred vlastnou realizáciou „narazila na niekoľko výskumov a individuálnych svedectiev o psychických problémoch, ktoré zažívajú reportéri: vyhorenie, depresia, posttraumatický stresový syndróm, nespavosť, alkoholizmus.“Výpovede 47 novinárov a editorov predovšetkým z Česka a Belgicka (ale aj ďalších krajín) a osobné pozorovania redakcií České televize a Lidových novin vedú Kotišovú k záveru, že radšej ako po rozhovore s odborníkmi novinári a novinárky siahajú po cynizme, čiernom humore a poháriku so známymi z brandže. To je, samozrejme, prospešné iba zdanlivo, alebo len v niektorých prípadoch. Slabá motivácia vyhľadať odbornú pomoc je vraj viditeľná hlavne u mužov – novinárov.
Problematické je nielen tabuizovanie, ale aj aspekt financovania – prípadné tréningy psychickej odolnosti sú pre redakcie finančnou záťažou. Tam, kde chýbajú prostriedky a proaktívne angažovanie sa zo strany mediálnej organizácie či vedenia redakcie, nie sú vytvorené ani podporné mechanizmy.
Kotišová pre reláciu Newsroom ČT24 priblížila aj ďalší fenomén, syndróm vyhorenia. Najviac ohrozenými majú byť tí, ktorí v jednej z najviac stresujúcich profesií ešte len začínajú – mladí ľudia s nadšením a ideálmi. V epizóde venovanej duševnému zdraviu novinárov svoje skúsenosti s vyhorením približujú novinári Jakub Zelenka, Linda Bartošová a Filip Titlbach.
Veronika Folentová a Vitalia Bella z Denníka N tiež opísali kľúčové momenty, ktoré ich prinútili viac sa starať o vlastné duševné zdravie. Obe zvýrazňujú viditeľné zmeny, ktoré boli následkami kombinácie pracovného náporu so začiatkom pandémie (pre Folentovú) a vojny na Ukrajine (pre Bellu). Zvykom býva nevyhľadať erudovanú radu odborníka ihneď, ale pokúšať sa vyriešiť si svoje problémy sám alebo sama, keďže dostupnosť psychológov a psychiatrov je stále nízka. Motiváciou pre čitateľov by tak mohlo byť prečítať si osobné skúsenosti s terapiou z médií. Folentová aj Bella vyzdvihujú texty novinára Mateja Ondrišeka, ktorý približuje svoj život s depresiou. Priznávajú však, že písať o svojom duševnom zdraví je pre novinárky náročné. Informácie tohto typu môžu byť jednoducho zneužité, je tu riziko negatívnej reakcie aj zranenia svojich blízkych. Folentová pripúšťa, že tabuizovanie duševného zdravia sa na Slovensku mení, predpokladá však, že je to iba vo veľkých mestách. Na odborníka sa nakoniec obrátila iba jedna z dvojice novinárok, Vitalia Bella.
So stresom, s tlakom a krízovými situáciami sa následne snúbi agresia prichádzajúca od okolitej spoločnosti. Investigatívne centrum Jána Kuciaka hodnotí ochranu novinárov v celej strednej a východnej Európe ako nedostačujúcu. Situácia sa zhoršila počas pandémie, na podnecovaní nenávisti majú značný podiel politici. Na Slovensku ICJK zaregistrovalo v minulom roku prostredníctvom platformy Bezpečná.žurnalistika.sk 48 hlásení o útokoch na novinárov kvôli ich práci. Najčastejšie išlo o vyhrážky.
Ženy, majte sa na pozore
V posledných mesiacoch rezonovalo rozhodnutie Zuzany Kovačič Hanzelovej pozastaviť moderovanie politickej diskusnej relácie Rozhovory ZKH, čo bol následok zintenzívnených osobných útokov. „Za takmer 15 rokov mojej novinárskej kariéry sa nenávisť stala každodennou súčasťou môjho života. Postupne som sa sťahovala z niektorých sociálnych sietí, robila opatrenia vo svojom živote, ale nepodarilo sa mi hejtu utiecť,“ komentuje svoje rozhodnutie.Okrem toho, na ženy – novinárky evidentne nevyhnutne čaká zrážka so sexizmom a sexuálnym obťažovaním. Český prieskum spolku Ženy v médiích a Katedry mediálnych štúdií a žurnalistiky Masarykovej univerzity uvádza, že 76 percent novinárok má minimálne jednu takúto skúsenosť, v porovnaní so šestnástimi percentami novinárov. Takmer všetci opýtaní, muži aj ženy, v dotazníkoch uviedli, že sa stretli s nejakou formou obťažovania. To sa odvíja práve od toho, čomu sa novinár alebo novinárka vo svojej práci venuje. Najväčším rozdúchavačom emócií je téma migrácie/utečencov, hneď za ňou nasledujú genderové otázky/feminizmus a dezinformácie.
Medzinárodný presah
Napriek tomu, že tento prieskum nie je možné považovať za reprezentatívny, zvýrazňuje trendy, ktoré sú viditeľné aj v iných krajinách. Dáta o novinároch v Česku a na Slovensku dlhodobo takmer neexistujú.Spomenuté fakty, skúsenosti a trendy opätovne nachádzame v prieskume Kanadského novinárskeho fóra o násilí a traume. Žurnalistika je skutočne profesiou, ktorá je prestúpená stresovými a traumatizujúcimi situáciami. Odborná podpora je zo strany zamestnávateľov nedostačujúca, zanedbaná, a predsa extrémne potrebná – zamestnanci médií sú náchylnejší prepadať depresii, úzkostiam a až dvojnásobne alkoholizmu (oproti priemerným Kanaďanom). Každý desiaty zvažoval samovraždu po pokrývaní náročnej témy. Viac ako polovica opýtaných však vyhľadala potrebnú lekársku pomoc. Zostavovatelia reportu konštatujú, že „mnohí pracovníci médií milujú svoju prácu, ale práca nie vždy miluje ich.“
Na situáciu v mediálnom sektore sa rozhodol reagovať aj redakčný tím projektu Perspectives. Už názov prieskumu však jasne poznamenáva, že je načase prestať romantizovať žurnalistiku. Toto dynamické a kreatívne prostredie môže následkom vysokým nárokov na množstvo a kvalitu výslednej práce vytvárať značný tlak na psychické aj fyzické zdravie. Nerovnosť príležitostí, zdrojov, finančného ohodnotenia, nepredvídateľnosť, chronický stres, vplyv sociálnych sietí, neustála potreba zaujať publikum – tieto závery plynú z odpovedí mojich kolegov z Maďarska, Česka, Poľska, Litvy a zo Slovenska.
Ilúzie mladých novinárov o spoločenskom prínose, uznaní, budovaní osobnej značky a úspechu sa tak môžu veľmi rýchlo rozplynúť.
Tento článok bol poskytnutý na reflexiu siedmim začínajúcim novinárom a novinárkam, ktorí v ankete odpovedali na tieto otázky:
- Čo sú podľa teba kľúčové výzvy, ktoré ovplyvňujú duševné zdravie novinárov? (Vysvetlenie: Bol/a si si vedomý/á výziev, ktorým budeš ako novinár/ka čeliť, a ako môžu ovplyvniť tvoje duševné zdravie?)
- Čo ťa motivuje ísť do tejto profesie aj napriek známym rizikám?
Renáta Tolnai | Eper Rádió (Maďarsko)
1. Hlavné problémy sa môžu u jednotlivých ľudí líšiť, ale myslím si, že ťažkosti, ktorým jednotlivci čelia, sa značne prekrývajú. To, že novinár, ktorý je skôr introvertná osoba, má problémy s (prílišnou) sociálnou interakciou, je jedna vec, ale táto osoba by mohla pociťovať aj mnohé negatívne aspekty, s ktorými sa stretávajú jej kolegovia.
Jedno je však isté: novinári nehovoria o problémoch, s ktorými sa stretávajú, ale všetci o nich vedia, pretože sa s nimi stretáva každý.
Toto povolanie má veľmi vysokú vstupnú úroveň, málokto to dokáže, dokonca aj oni sa neustále obávajú, že prídu o prácu, a pritom nemajú ani slušný plat. Žiada sa od nich, aby riskovali svoju fyzickú a psychickú bezpečnosť pre „vyššie dobro“, ale toto želanie nie je ani slušne formulované explicitné očakávanie od našej spoločnosti – je to skrytá implicitná podmienka, ktorú môže ľahko odmietnuť alebo poprieť každý, kto nie je novinár. Pri množstve ich pracovného zaťaženia, nepravidelnom alebo nedôstojnom odmeňovaní a zhoršujúcom sa fyzickom a psychickom stave je takmer nemožné ich zladiť tak, aby dosiahli zdravý a šťastný život.
Kde by sme vôbec mohli požiadať o pomoc? Ja určite nie – nemám na to peniaze a príbehy, o ktorých píšem, alebo informácie, ktoré čítam, môžu byť také temné, že ani vyškolený terapeut by mi nedokázal povedať nič hodnotné.
Situácia mediálne známych osobností sa môže v jednotlivých krajinách líšiť. V Maďarsku sloboda tlače takmer neexistuje a každý, kto sa odváži vystúpiť proti vládnucej strane (alebo má jednoducho iný názor), je nemilosrdne napadnutý a označený za zradcu vlastnej krajiny. Chápem to – ani ja nedôverujem médiám, pretože vidím, aký neetický prístup môžu mať niektorí kolegovia, ale to nie je dôvod na šikanovanie alebo prenasledovanie ľudí.
Ženy by mohli čeliť ešte väčšej hrozbe – sexuálnemu obťažovaniu alebo dokonca zneužívaniu, ale to je v dnešnom svete také normalizované, že to nikoho nezaujíma. Je pravda, že ak chcete pracovať v mediálnom sektore, musíte mať veľmi hrubú kožu.
2. V súčasnosti nie som spokojná s kvalitou a dostatkom etických prístupov, ktoré niektoré typy médií stelesňujú. Celý život som bola osobou, ktorá sa proti niečomu (alebo za niečo) postaví, ak sa situácia stane pre mňa neúnosnou – spôsobom „dobre, urobím to sama“. Musím podotknúť toto: existujú novinári, ktorí stelesňujú hodnoty, o aké sa usilujem aj ja, a robia neuveriteľnú prácu. Sú pre mňa naozaj inšpiráciou a zdrojom sily a viem, že bez ich starostlivosti a pomoci voči mne by som toho veľa nedokázala, ak vôbec niečo.
No práve preto sa snažím vstúpiť do tohto povolania. Viem, že svet je dnes veľmi temné a nebezpečné miesto, a ak to môžem pomôcť odhaliť, urobím to, najmä ak pomôžem alebo môžem pomôcť ľuďom, ktorí vykonávajú tento druh práce. Mám veľa záujmov, ale najdôležitejšia je situácia žien – chcela by som o tom rozprúdiť diskusiu, vzbudiť záujem ľudí o túto tému a dosiahnuť zmenu v dlhodobom horizonte. Našťastie, teraz mám možnosť na tom pracovať a od starších novinárov dostávam veľké množstvo kvalitnej pomoci.
V súčasnosti nie som spokojná s kvalitou a dostatkom etických prístupov, ktoré niektoré typy médií stelesňujú.“
Renáta Tolnai | Eper Rádió
Ladislav Zářecký | Revue Prostor (Česká republika)
1. Stres, rizikové a nepríjemné situácie, niekedy aj neistota výsledku. Časové nároky a tak trochu tlak na výkon. Bol som si vedomý výziev, ale zároveň si človek túto prácu spája s určitou slobodou a mobilitou, ktorá sa však ľahko môže zmeniť na rôzne nebezpečenstvá. V mojom prípade je to najmä tendencia riešiť tlak alkoholom.
2. Ako som uviedol v prvej odpovedi, motivuje ma určitá sloboda a mobilita. Možnosť nazrieť do niektorých oblastí, do ktorých by som sa inak nepozrel. Zároveň ma pri tom drží fakt, že môžem odhaliť nejakú neprávosť, niekoho inšpirovať alebo niekomu pomôcť. Nič však nie je isté a uvidím, kde skončím.
Marika Staňková | Revue Prostor (Česká republika)
1. Podľa mňa sú kľúčovými výzvami najmä obrovský stres, ktorému ľudia v médiách denne čelia vzhľadom na charakter tejto profesie, a tiež podfinancovanie. Ako študentka strednej školy a ašpirujúca novinárka vôbec netuším, ako budú médiá vyzerať o šesť rokov, keď skončím vysokú školu a začnem pracovať na plný úväzok, nieto ešte o dvadsať či tridsať... Nedokážeme predvídať budúce trendy, a celé odvetvie tak čelí veľkej nestabilite, pretože redakcie čelia konkurencii nielen medzi sebou navzájom, ale aj zo strany influencerov a internetových tvorcov, ktorí poskytujú podobný obsah ako zavedené médiá a často ďaleko efektívnejšie. Máme tak tendenciu sa oveľa viac porovnávať a makať od nevidím do nevidím, pretože sa snažíme mať čo najväčší dosah. Tiež sa obávam, že v krajine (Česko), kde drvivú väčšinu redakcií založili/vedú štyridsiatnici a päťdesiatnici, nebude ani zďaleka jednoduché presadiť sa a vybudovať si dobré meno ako mladá žurnalistka.
2. Mojou motiváciou je možnosť sprostredkovávať verejnosti rozmanité ľudské príbehy. Láka ma diverzita tém a intelektuálne stimulujúca práca. Páči sa mi, že žurnalistika (a to hlavne publicistika) mi umožňuje kombinovať kreatívne a analytické schopnosti. Pri tejto práci sa človeku otvárajú obzory ako pri žiadnej inej. Páči sa mi, že novinári a novinárky môžu zmeniť verejnú mienku a dať priestor opomínaným témam.
András Aczél | Eper Rádió (Maďarsko)
1. Hlavné výzvy sú prítomné predovšetkým v samotnej redakcii. Neprimerané rozdelenie pracovného zaťaženia, nadčasy a neustála pozornosť a rešerše sa môžu rýchlo podpísať na duševnom zdraví jednotlivca. Navyše politické a investigatívne novinárstvo je pre duševné zdravie obzvlášť škodlivé. Politickí novinári sa stretávajú s množstvom nenávisti a vyhrážok, zatiaľ čo investigatívni novinári riskujú svoj život, aby napísali článok a odkryli príbeh.
2. Motivuje ma, že napísaním článku môžem ovplyvniť čitateľa a prinútiť ho, aby sa zamyslel nad danou témou. Motivuje ma aj možnosť bojovať proti nespravodlivosti systému a informovať ľudí o hrozných alebo dobrých veciach, ktoré sa vo svete dejú.
Iba empatia umožňuje pravdivé a úplné pochopenie ľudských príbehov. Niekedy je to spojené s trpkou cenou dočasnej straty emocionálnej integrity, pohltenej bolesťou iných. Pomaly som rozvíjala schopnosti, ktoré mi pomohli nájsť rovnováhu.“
Daryna Melashenko | JÁDU
Daryna Melashenko | JÁDU (Ukrajina)
1. Novinári a novinárky čelia vo svojej profesii mnohým výzvam. Sú vždy na očiach verejnosti, ale skutočnosť, že ich práca je dôležitá, sa v spoločnosti často neuznáva. Novinári sú vystavení verejnej kritike, cancel culture, často sa ocitajú pod tlakom ideológií a agiend, sú zakliesnení medzi politickými, sociálnymi a komerčnými záujmami. Sú to práve oni, ktorí čelia kríze, aby prinášali informácie a rozprávali príbehy. To všetko si vyberá vážnu daň na ich duševnom zdraví, spôsobuje vyhorenie, úzkosť a emocionálne preťaženie.
Uvedomovala som si tieto ťažkosti, ale moju novinársku kariéru to neuľahčilo. Ako publicistka z Ukrajiny, ktorá veľa píše o ruskej agresívnej vojne proti Ukrajine, som stála pred mnohými výzvami. Najväčšou z nich bolo čeliť vojne a prežívať ju, stretávať sa s utrpením a tragédiami a dať sa opäť dokopy, aby som o nich mohla priniesť článok. Spomínam si na dni, keď som bola po dokončení textu o ruských vojnových zločinoch totálne a úplne zdrvená.
Tiež som vynaložila veľa úsilia na balansovanie na hrane medzi etikou a novinárskymi potrebami. Často som musela robiť rozhovory s ľuďmi, ktorí prišli o svoje domovy, o svojich blízkych, o svoj doterajší život. Usilovala som sa byť opatrná k ich zraneniam, ešte takým čerstvým, a dbať na ich emócie. Zároveň som si potrebovala vypočuť ich príbehy a zozbierať fakty. Jediný dobrý pocit som mala z toho, že som poskytla hlas ich príbehu a dala svetu vedieť o nespravodlivosti. Zvyšok boli úzkosť, zničenie, hlboký smútok, občas pocit bezmocnosti a zúfalstva. Napriek tomu rozhovory museli ďalej pokračovať.
2. Okrem bystrej mysle a pera potrebuje novinár v časoch, ako sú naše, aj veľa empatie. Iba empatia umožňuje pravdivé a úplné pochopenie ľudských príbehov. Niekedy je to spojené s trpkou cenou dočasnej straty emocionálnej integrity, pohltenej bolesťou iných. Pomaly som rozvíjala schopnosti, ktoré mi pomohli nájsť rovnováhu.
Novinári sa musia o svoje duševné zdravie starať do hĺbky a pravidelne. Sme tu na to, aby sme zaznamenali, spracovali a podali ťažko stráviteľné informácie. Pracujeme mysľou, ale aj dušou. A každý profesionálny nástroj si vyžaduje dôkladnú starostlivosť, aby sa nezničil a nepokazil.
Nakoniec sme však len ľudia. Budujeme vzťahy, chodíme na prechádzky, varíme jedlo. Môže sa zdať lákavé obetovať súkromný život v prospech kariérneho rastu, veľkých ideálov a v záujme publicity. Práve náš súkromný život nám však dáva priestor na odpočinok po všetkých výzvach. Nemožno preceňovať dobrý spánok, prechádzku v prírode, objatie od kamaráta. Prosté veci pomáhajú robiť ťažké veci. Pre mňa je to takéto jednoduché.
Zároveň zostávam v tejto profesii, pretože ma baví robiť správne a ťažké veci.
Barbara Vojtašáková | Kapitál (Slovensko)
1. Žurnalistiku zatiaľ iba skúšam, mám skôr skúsenosti z dokumentárneho filmu ako režisérka. Tieto dve profesie sa však v mnohom prelínajú. Myslím si, že je veľmi náročné spracovávať osobné témy. Diela odhaľujúce vnútorný svet autora majú často najsilnejšiu emočnú výpoveď, no exponovanie súkromia si môže vyžiadať aj svoju daň, keďže autor či autorka odhaľuje svoje slabé miesta. Okrem toho, akékoľvek verejné vyjadrenie názoru so sebou prináša zodpovednosť a je ťažké sa od tejto práce odosobniť.
Špeciálne náročnú prácu vykonávajú novinári, ktorí sa venujúci politickým a angažovaným témam. Musia zvládať obrovský tlak na výkon a zároveň sú neustále nútení spracovávať obrovské množstvo informácií. Myslím si, že informačný smog a dezinformácie sú výzva pre mnohých žurnalistov. Okrem všeobecného prebytku informácií sa však musia vyrovnávať aj s nepríjemnými komentármi a nenávisťou, ktorá je často namierená priamo voči nim.
Pri tejto téme si zároveň vždy spomeniem na vojnového reportéra Andreja Bána – respektíve na dokumentárny portrét, ktorý o ňom natočil Jaro Vojtek. Myslím, že Andrej Bán je exemplárnym príkladom toho, ako môže novinárska práca človeka pohltiť, ako autor v záujme vyššieho dobra niekedy stráca svoje osobné hranice.
2. Je to príjemná výzva, neustále vychádzanie z komfortnej zóny. Pre mňa osobne je táto práca zaujímavá aj z dôvodu, že som nútená byť citlivejšou na svoje okolie a na ľudí, s ktorými sa stretávam. Získavam vhľad do tém, ku ktorým by som sa bežne nedostala, stretávam ľudí, ktorí žijú v iných bublinách, než je moja. Rada sa konfrontujem s iným pohľadom na svet a podstatnou je pre mňa aj morálna stránka tejto profesie. Na jednej strane ide o rýchle informovanie verejnosti o najaktuálnejšom dianí, na druhej strane je dôležité prepožičať priestor ľuďom a témam, ktoré sú bežne na okraji verejného záujmu. Myslím si, že dobrá novinárska práca prepája ľudí medzi sebou, čitateľov s respondentmi a autormi, a naopak.
Mojou najväčšou slabosťou a výhrou je, že sa novinárčinou neživím na sto percent, takže nemusím písať desiatky článkov.“
Anna Luňáková | revue Prostor
Anna Luňáková | Revue Prostor (Česká republika)
1. Myslím, že keď človek začína publikovať, sústredí sa najmä na to, ako zviditeľniť veci, na ktorých mu záleží. Má radosť, keď sa objavia prvé články, pretože má pocit, že „je to možné“, vlastne celkom jednoduché: dá si s tým prácu, podrobí sám seba dostatočnej kritike, získa prvé redakčné korektúry a je to vonku. Časom toto nadšenie opadne, zvlášť keď človek viac a viac preniká do kolektívov, najmä v prípade kultúrnej publicistiky, a začne si uvedomovať možné riziká, akými sú ohováranie, jednoduchosť negatívnych reakcií, najmä na sociálnych sieťach. Nebola som si vedomá, že okrem publikovania je v novinárskej činnosti ešte ďalší krok, a to je prijatie predkladaného textu. Nemusí byť pozitívny, ale nesmie byť nenávistný. Priznám, že už nejaký čas píšem na bezpečnú nôtu, spoločenský tlak by ma zničil. Nie som „hrdinka“ ako iní, povedala by som „skutoční“ novinári, ktorí riskujú aj život, aby reportovali. Pre mňa je ľahké vytvoriť si bezpečný priestor a zostať v ňom. Dnes sa sústreďujem na to, aby som dokázala vytvoriť tento priestor pre nových autorov, ktorých editujem alebo privádzam k publikovaniu.
2. Novinárčina pre mňa nie je povolaním, na to je ťažké odpovedať. Som človek bez profesie, pracujem v kultúre, v oblasti vzdelávania. Mojou najväčšou slabosťou a výhrou je, že sa novinárčinou neživím na sto percent, takže nemusím písať desiatky článkov, môžem si vyberať, postupovať pomaly a „živiť sa“ skôr editovaním a organizovaním, takpovediac dohliadaním na riziká iných. V budúcnosti by som chcela publikovať knihu literárnych reportáží, a tam by boli riziká pre mňa znesiteľné, najmä preto, že na hranici s umením je už možné všeličo.
Tento článok bol uverejnený v rámci PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. JÁDU realizuje tento projekt, spolufinancovaný EÚ, spolu s ďalšími šiestimi redakčnými tímami zo Stredo-východnej Európy pod vedením Goetheho inštitútu. >>> Viac informácií o projekte PERSPECTIVES
September 2024