Žurnalistika a duševné zdravie   Ako začínajúce novinárky a novinári vnímajú nástrahy profesie?

Renáta Tolnai | Eper Rádió (Maďarsko)

1. Hlavné problémy sa môžu u jednotlivých ľudí líšiť, ale myslím si, že ťažkosti, ktorým jednotlivci čelia, sa značne prekrývajú. To, že novinár, ktorý je skôr introvertná osoba, má problémy s (prílišnou) sociálnou interakciou, je jedna vec, ale táto osoba by mohla pociťovať aj mnohé negatívne aspekty, s ktorými sa stretávajú jej kolegovia.

Jedno je však isté: novinári nehovoria o problémoch, s ktorými sa stretávajú, ale všetci o nich vedia, pretože sa s nimi stretáva každý.

Toto povolanie má veľmi vysokú počiatočnú náročnosť, málokto to dokáže, a aj ten sa musí neustále obávať, že príde o prácu, pričom často ani nemá slušný plat. Žiada sa od nich, aby riskovali svoju fyzickú a psychickú bezpečnosť pre „vyššie dobro“, ale toto želanie nie je ani slušne formulované explicitné očakávanie od našej spoločnosti – je to skrytá implicitná podmienka, ktorú môže ľahko odmietnuť alebo poprieť každý, kto nie je novinár. Pri množstve ich pracovného zaťaženia, nepravidelnom alebo nedôstojnom odmeňovaní a zhoršujúcom sa fyzickom a psychickom stave je takmer nemožné všetko zladiť tak, aby dosiahli zdravý a šťastný život.

Kde by sme vôbec mohli požiadať o pomoc? Ja určite neviem – nemám na to peniaze a príbehy, o ktorých píšem, alebo informácie, ktoré čítam, môžu byť také temné, že ani vyškolený terapeut by mi nedokázal povedať nič hodnotné.

Situácia mediálne známych osobností sa môže v jednotlivých krajinách líšiť. V Maďarsku sloboda tlače takmer neexistuje a každý, kto sa odváži vystúpiť proti vládnucej strane (alebo má jednoducho iný názor), je nemilosrdne napadnutý a označený za vlastizradcu. Chápem to – ani ja nedôverujem médiám, pretože vidím, aký neetický prístup môžu mať niektorí kolegovia, ale to nie je dôvod na šikanovanie alebo prenasledovanie.

Ženy by mohli čeliť ešte väčšej hrozbe – sexuálnemu obťažovaniu alebo dokonca zneužívaniu, ale to je v dnešnom svete také normalizované, že to nikoho nezaujíma. Je pravda, že ak chcete pracovať v mediálnom sektore, musíte mať veľmi hrubú kožu.

2. V súčasnosti nie som spokojná s kvalitou a dostatkom etických prístupov, ktoré niektoré typy médií stelesňujú. Celý život som bola osobou, ktorá sa proti niečomu (alebo za niečo) postaví, ak sa situácia stane pre mňa neúnosnou – spôsobom „dobre, urobím to sama“. Musím podotknúť toto: existujú novinári, ktorí stelesňujú hodnoty, o aké sa usilujem aj ja, a robia neuveriteľnú prácu. Sú pre mňa naozaj inšpiráciou a zdrojom sily a viem, že bez ich starostlivosti a pomoci by som toho veľa nedokázala, ak vôbec niečo.

No práve preto sa snažím vstúpiť do tohto povolania. Viem, že svet je dnes veľmi temné a nebezpečné miesto, a ak to môžem pomôcť odhaliť, urobím to, najmä ak pomôžem alebo môžem pomôcť ľuďom, ktorí vykonávajú tento druh práce. Mám veľa záujmov, ale najdôležitejšia je situácia žien – chcela by som o tom rozprúdiť diskusiu, vzbudiť záujem ľudí o túto tému a dosiahnuť zmenu v dlhodobom horizonte. Našťastie, teraz mám možnosť na tom pracovať a od starších novinárov dostávam veľké množstvo kvalitnej pomoci.

Ladislav Zářecký | Revue Prostor (Česká republika)

1. Stres, rizikové a nepríjemné situácie, niekedy aj neistota výsledku. Časové nároky a tak trochu tlak na výkon. Bol som si vedomý výziev, ale zároveň si človek túto prácu spája s určitou slobodou a mobilitou, ktorá sa však ľahko môže zmeniť na rôzne nebezpečenstvá. V mojom prípade je to najmä tendencia riešiť tlak alkoholom.

2. Ako som uviedol v prvej odpovedi, motivuje ma určitá sloboda a mobilita. Možnosť nazrieť do niektorých oblastí, do ktorých by som sa inak nepozrel. Zároveň ma pri tom drží fakt, že môžem odhaliť nejakú neprávosť, niekoho inšpirovať alebo niekomu pomôcť. Nič však nie je isté a uvidím, kde skončím.

Marika Staňková | Revue Prostor (Česká republika)

1. Podľa mňa sú kľúčovými výzvami najmä obrovský stres, ktorému ľudia v médiách denne čelia vzhľadom na charakter tejto profesie, a tiež podfinancovanie. Ako študentka strednej školy a ašpirujúca novinárka vôbec netuším, ako budú médiá vyzerať o šesť rokov, keď skončím vysokú školu a začnem pracovať na plný úväzok, nieto ešte o dvadsať či tridsať... Nedokážeme predvídať budúce trendy, a celé odvetvie tak čelí veľkej nestabilite, pretože redakcie čelia konkurencii nielen medzi sebou navzájom, ale aj zo strany influencerov a internetových tvorcov, ktorí poskytujú podobný obsah ako zavedené médiá a často ďaleko efektívnejšie. Máme tak tendenciu sa oveľa viac porovnávať a makať od nevidím do nevidím, pretože sa snažíme mať čo najväčší dosah. Tiež sa obávam, že v krajine (Česko), kde drvivú väčšinu redakcií založili/vedú štyridsiatnici a päťdesiatnici, nebude ani zďaleka jednoduché presadiť sa a vybudovať si dobré meno ako mladá žurnalistka.

2. Mojou motiváciou je možnosť sprostredkovávať verejnosti rozmanité ľudské príbehy. Láka ma diverzita tém a intelektuálne stimulujúca práca. Páči sa mi, že žurnalistika (a to hlavne publicistika) mi umožňuje kombinovať kreatívne a analytické schopnosti. Pri tejto práci sa človeku otvárajú obzory ako pri žiadnej inej. Páči sa mi, že novinári a novinárky môžu zmeniť verejnú mienku a dať priestor opomínaným témam.

András Aczél |  Eper Rádió (Maďarsko)

1. Hlavné výzvy sú prítomné predovšetkým v samotnej redakcii. Neprimerané rozdelenie pracovného zaťaženia, nadčasy, neustále napätie a rešerše sa môžu rýchlo podpísať na duševnom zdraví jednotlivca. Navyše politické a investigatívne novinárstvo je pre duševné zdravie obzvlášť škodlivé. Politickí novinári sa stretávajú s množstvom nenávisti a vyhrážok, zatiaľ čo investigatívni novinári riskujú svoj život, aby napísali článok a odkryli príbeh.

2. Motivuje ma, že napísaním článku môžem ovplyvniť čitateľa a prinútiť ho, aby sa zamyslel nad danou témou. Motivuje ma aj možnosť bojovať proti nespravodlivosti systému a informovať ľudí o hrozných alebo dobrých veciach, ktoré sa vo svete dejú.

Daryna Melashenko | JÁDU (Ukrajina)

1. Novinári a novinárky čelia vo svojej profesii mnohým výzvam. Sú vždy na očiach verejnosti, ale skutočnosť, že ich práca je dôležitá, sa v spoločnosti často neuznáva. Novinári sú vystavení verejnej kritike, cancel culture, často sa ocitajú pod tlakom ideológií a agiend, sú zakliesnení medzi politickými, sociálnymi a komerčnými záujmami. Sú to práve oni, ktorí čelia kríze, aby prinášali informácie a rozprávali príbehy. To všetko si vyberá vážnu daň na ich duševnom zdraví, spôsobuje vyhorenie, úzkosť a emocionálne preťaženie.

Uvedomovala som si tieto ťažkosti, ale moju novinársku kariéru to neuľahčilo. Ako publicistka z Ukrajiny, ktorá veľa píše o ruskej agresívnej vojne proti Ukrajine, som stála pred mnohými výzvami. Najväčšou z nich bolo čeliť vojne a prežívať ju, stretávať sa s utrpením a tragédiami a dať sa opäť dokopy, aby som o nich mohla priniesť článok. Spomínam si na dni, keď som bola po dokončení textu o ruských vojnových zločinoch totálne a úplne zdrvená.

Tiež som vynaložila veľa úsilia na balansovanie na hrane medzi etikou a novinárskymi potrebami. Často som musela robiť rozhovory s ľuďmi, ktorí prišli o svoje domovy, o svojich blízkych, o svoj doterajší život. Usilovala som sa byť opatrná k ich zraneniam, ešte takým čerstvým, a dbať na ich emócie. Zároveň som si potrebovala vypočuť ich príbehy a zozbierať fakty. Jediný dobrý pocit som mala z toho, že som poskytla hlas ich príbehu a dala svetu vedieť o nespravodlivosti. Zvyšok boli úzkosť, zničenie, hlboký smútok, občas pocit bezmocnosti a zúfalstva. Napriek tomu rozhovory museli ďalej pokračovať.

2. Okrem bystrej mysle a pera potrebuje novinár v časoch, ako sú naše, aj veľa empatie. Iba empatia umožňuje pravdivé a úplné pochopenie ľudských príbehov. Niekedy je to spojené s trpkou cenou dočasnej straty emocionálnej integrity, pohltenej bolesťou iných. Pomaly som rozvíjala schopnosti, ktoré mi pomohli nájsť rovnováhu.

Novinári sa musia o svoje duševné zdravie starať do hĺbky a pravidelne. Sme tu na to, aby sme zaznamenali, spracovali a podali ťažko stráviteľné informácie. Pracujeme mysľou, ale aj dušou. A každý profesionálny nástroj si vyžaduje dôkladnú starostlivosť, aby sa nezničil a nepokazil.

Nakoniec sme však len ľudia. Budujeme vzťahy, chodíme na prechádzky, varíme. Môže sa zdať lákavé obetovať súkromný život v prospech kariérneho rastu, veľkých ideálov a v záujme publicity. Práve náš súkromný život nám však dáva priestor na odpočinok po všetkých výzvach. Nemožno preceňovať dobrý spánok, prechádzku v prírode, objatie od blízkeho. Prosté veci pomáhajú robiť ťažké veci. Pre mňa je to takéto jednoduché.

Zároveň zostávam v tejto profesii, pretože ma baví robiť správne a ťažké veci.

Barbara Vojtašáková | Kapitál (Slovensko)

1. Žurnalistiku zatiaľ iba skúšam, mám skôr skúsenosti z dokumentárneho filmu ako režisérka. Tieto dve profesie sa však v mnohom prelínajú. Myslím si, že je veľmi náročné spracovávať osobné témy. Diela odhaľujúce vnútorný svet autora majú často najsilnejšiu emočnú výpoveď, no exponovanie súkromia si môže vyžiadať aj svoju daň, keďže autor či autorka odhaľuje svoje slabé miesta. Okrem toho, akékoľvek verejné vyjadrenie názoru so sebou prináša zodpovednosť a je ťažké sa od tejto práce odosobniť.

Špeciálne náročnú prácu vykonávajú novinári, ktorí sa venujúci politickým a angažovaným témam. Musia zvládať obrovský tlak na výkon a zároveň sú neustále nútení spracovávať obrovské množstvo informácií. Myslím si, že informačný smog a dezinformácie sú výzva pre mnohých žurnalistov. Okrem všeobecného prebytku informácií sa však musia vyrovnávať aj s nepríjemnými komentármi a nenávisťou, ktorá je často namierená priamo voči nim.

Pri tejto téme si zároveň vždy spomeniem na vojnového reportéra Andreja Bána – respektíve na dokumentárny portrét, ktorý o ňom natočil Jaro Vojtek. Myslím, že Andrej Bán je exemplárnym príkladom toho, ako môže novinárska práca človeka pohltiť, ako autor v záujme vyššieho dobra niekedy stráca svoje osobné hranice.

2. Je to príjemná výzva, neustále vychádzanie z komfortnej zóny. Pre mňa osobne je táto práca zaujímavá aj z dôvodu, že som nútená byť citlivejšou na svoje okolie a na ľudí, s ktorými sa stretávam. Získavam vhľad do tém, ku ktorým by som sa bežne nedostala, stretávam ľudí, ktorí žijú v iných bublinách, než je moja. Rada sa konfrontujem s iným pohľadom na svet a podstatnou je pre mňa aj morálna stránka tejto profesie. Na jednej strane ide o rýchle informovanie verejnosti o najaktuálnejšom dianí, na druhej strane je dôležité prepožičať priestor ľuďom a témam, ktoré sú bežne na okraji verejného záujmu. Myslím si, že dobrá novinárska práca prepája ľudí medzi sebou, čitateľov s respondentmi a autormi, a naopak.

Anna Luňáková | Revue Prostor (Česká republika)

1. Myslím, že keď človek začína publikovať, sústredí sa najmä na to, ako zviditeľniť veci, na ktorých mu záleží. Má radosť, keď sa objavia prvé články, pretože má pocit, že „je to možné“, vlastne celkom jednoduché: dá si s tým prácu, podrobí sám seba dostatočnej kritike, získa prvé redakčné korektúry a je to vonku. Časom toto nadšenie opadne, zvlášť keď človek viac a viac preniká do kolektívov, najmä v prípade kultúrnej publicistiky, a začne si uvedomovať možné riziká, akými sú ohováranie, jednoduchosť negatívnych reakcií, najmä na sociálnych sieťach. Nebola som si vedomá, že okrem publikovania je v novinárskej činnosti ešte ďalší krok, a to je prijatie predkladaného textu. Nemusí byť pozitívny, ale nesmie byť nenávistný. Priznám, že už nejaký čas píšem na bezpečnú nôtu, spoločenský tlak by ma zničil. Nie som „hrdinka“ ako iní, povedala by som „skutoční“ novinári, ktorí riskujú aj život, aby reportovali. Pre mňa je ľahké vytvoriť si bezpečný priestor a zostať v ňom. Dnes sa sústreďujem na to, aby som dokázala vytvoriť tento priestor pre nových autorov, ktorých editujem alebo privádzam k publikovaniu.

2. Novinárčina pre mňa nie je povolaním, na to je ťažké odpovedať. Som človek bez profesie, pracujem v kultúre, v oblasti vzdelávania. Mojou najväčšou slabosťou a výhrou je, že sa novinárčinou neživím na sto percent, takže nemusím písať desiatky článkov, môžem si vyberať, postupovať pomaly a „živiť sa“ skôr editovaním a organizovaním, takpovediac dohliadaním na riziká iných. V budúcnosti by som chcela publikovať knihu literárnych reportáží, a tam by boli riziká pre mňa znesiteľné, najmä preto, že na hranici s umením je už možné všeličo.

Tento článok bol uverejnený v rámci PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. JÁDU realizuje tento projekt, spolufinancovaný EÚ, spolu s ďalšími šiestimi redakčnými tímami zo Stredo-východnej Európy pod vedením Goetheho inštitútu. >>> Viac informácií o projekte PERSPECTIVES