Všedné dni v Charkove a Ľvove  Mier (len) na prvý pohľad

Slnko svieti, kvety kvitnú, vtáky štebotajú. Sirény kvília, rakety lietajú, správy sa valia. Prichádza leto. No vojna neskončila. Ako teraz funguje každodenný život na Ukrajine? Dojmy z Kyjeva a Ľvova, kde vojna nie je taká vzdialená, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať.

Už viac ako 100 dní sa Rusko zo všetkých síl snaží zničiť Ukrajinu a jej obyvateľov. Sú to už viac ako tri mesiace, viac ako štvrť roka. Od ruského útoku ráno 24. februára je na Ukrajine cenný každý nový deň, ktorý sa Ukrajina dokáže ubrániť svojmu agresívnemu susedovi. Každý z týchto dní však môžu ľudia voľne disponovať maximálne 18 hodinami. Dokonca aj v pokojnejších oblastiach platí od 23:00 do 5:00 zákaz vychádzania - každý, kto zostane v tomto čase vonku, riskuje, že bude  ako potenciálny nepriateľský sabotér zatknutý. Tam, kde sa aktívne bojuje, môže miestna vojenská správa predĺžiť zákaz vychádzania až na niekoľko dní. Tvárou v tvár vojne si treba vychutnať každý kúsok voľného času.

Kyjevská bledá túžba po živote

Koncom mája terorizujú ruské jednotky najmä regióny na juhu a východe krajiny. V hlavnom meste Kyjev už tri týždne nedošlo k žiadnym raketovým útokom. Keď siréna ohlási letecký poplach, sotva niekto ešte beží do všadeprítomných označených krytov. Metropola a jej obyvatelia si postupne získavajú späť to, čo im ukradol ruský útok z konca februára: mestský život a jeho živosť. Káva v kaviarni, pivo v bare, prechádzka s priateľmi po brehu Dnepra. Vlastenecké žlto-modré kombinácie či maskáčové obleky sú teraz súčasťou letnej módy.

Vedľa koktailového baru v centre mesta sa hromadia vrecia s pieskom a barikády a tvoria kontrolný bod. Vojaci v uniformách, polícia a príslušníci domobrany odtiaľto sledujú mestský život. Niektoré cesty sú uzavreté. Hlavné križovatky lemujú zákopy, pred ktorými sa pred tromi mesiacmi zastavili ruské tanky. Niekoľko veľkých parkov je stále uzavretých, až kým sa ich nepodarí odmínovať. V centre mesta ostala zničená ruská vojenská technika rozostavená do akejsi pouličnej výstavy. Niektoré tanky stále zapáchajú spáleninou a benzínom. Rodiny na precházke, mladí aj starší ľudia strkajú zvedavé nosy do vrakov vojenskej techniky. Vojna je tu, v každom okamihu. Na druhý pohľad ju už vidno a je ešte ťažšie stráviteľná.
  V meste sú teraz asi dve tretiny obyvateľov Kyjeva, po vypuknutí vojny to bolo v prvých týždňoch len asi 15 percent. Hodinové zápchy, ktoré boli v čase mieru bežné, sa v metropole ešte stále netvoria. Mnoho ľudí sa vracia naspäť napriek tomu, že sa im to neodporúča. Práce totiž stále nie je dosť, je málo benzínu, chýbajú zásoby potravín a všade vládnu veľmi vysoké ceny. A k tomu všetkému veľký strach, že ruské rakety môžu čoskoro opäť zasiahnuť centrum hlavného mesta.

Mnohé tváre sú bledé, zmeškali skorú jar - na staniciach metra, v pivničných priestoroch alebo evakuačných vlakoch a provizórnych utečeneckých ubytovacích zariadeniach. Všetky rozhovory sa točia len okolo jednej veci: vojny. Ako sa majú známi a príbuzní v zahraničí, na východe, na okupovaných územiach? Čo treba teraz robiť, ako najlepšie pomôcť či niekoho podporiť? Odísť či zostať? Či už v ukrajinčine, angličtine alebo ruštine – posolstvo znie: chceme žiť a za to bojujeme. Chceme sa brániť, preto žiadame ťažké zbrane. Teraz trpíme, ale zvládneme to. A chceme vyhrať. A všetko znova vybudovať. A sami si určiť svoju budúcnosť.

Ľvovské skryté váhanie medzi životom a smrťou

Na Aleji slobody vo Ľvove, pod pamätníkom ukrajinského romantického básnika Tarasa Ševčenka, hrá pouličný hudobník hymnu Eurovízie Stefania od ukrajinskej skupiny Kalush Orchestra: „Mama Stefania! Pole kvitne, ale jej vlasy sú sivé.“ O pár minút neskôr hrá džezová kapela a zbiera príspevky pre ukrajinskú armádu. Tento víkend sú v starom meste stovky ľudí. Sotva menej ako v časoch mieru, pretože namiesto turistov dnes ulice mesta, ktoré patrí do svetového dedičstva UNESCO, zapĺňajú utečenci z východných oblastí. Sú pre nich dokonca pripravené špeciálne prehliadky mesta.
  Obchody so suvenírmi predávajú protivojnový tovar. Niektoré obchody na letákoch nalepených na dverách žiadajú, aby sa namiesto jazyka okupantov, ruštiny, hovorilo po ukrajinsky. Bary sú slušne zaplnené až do večera, no pri každej runde piva sa konverzácia presúva z ukrajinčiny do ruštiny. Stále tu ešte sedí dosť mladých mužov, zďaleka nie všetci sú už na fronte.

Ľvov bol zatiaľ terčom ruských útočníkov len zriedka. Kvílenie sirén si už ľudia všímajú sotva viac ako ruch ulice či štebot vtákov. Kryty sú označené tabuľkami rovnako ako v Kyjeve. Plagáty, ktoré povzbudzujú k vytrvalosti, lemujú dopravné osi – ako v Kyjeve. Najcennejšie sochy a múry budov sú ukryté pod priedušnou fóliou, drevenými či kovovými doskami. Kultúrne bohatstvo a architektonické pamiatky boli naskenované 3D-skenerom, aby ich v prípade zničenia bolo možné po vojne znovu postaviť. Kľukatými uličkami historického starého mesta sa šíri futuristická atmosféra staveniska.
  Počasie vo Ľvove kolíše medzi slnečnými horúčavami a dlhotrvajúcim dažďom. Ľudia oscilujú medzi túžbou po živote a spomienkou na zosnulých. Stovky ľudí sa zhromažďujú na početných bohoslužbách, na podporu ukrajinskej armády, aj na pamiatku obetí vojny. Stáročný Ličakovský cintorín ukrýva okrem rakúsko-uhorských, poľských a ukrajinských honosných hrobiek, čestných radov vojakov prenasledovaných stalinským režimom a bojovníkov na Donbase od roku 2014 už aj hroby takmer 50 padlých vojakov od začiatku ruskej invázie na Ukrajinu vo februári 2022. Aj ich hroby sú teraz obľúbeným miestom na prechádzky – ľudia tu vyjadrujú svoj plač, hnev, smútok. Medzičasom totiž už každý pozná nejaké obete, každý pozná niekoho, kto bojuje alebo uteká. Vojna je totiž tu − 24 hodín denne, no najmä počas zákazu vychádzania. Vojna sprevádza ľudí všade, aj keď možno až na druhý pohľad. Na vojnu sa nedá zvyknúť.

A skoro ráno 5. júna dopadlo na Kyjev ďalších päť rakiet.

jún 2022