Ako si môže človek, ktorý bojuje v prvej línii, zachovať rodinu napriek dvojročnému odlúčeniu a vzdialenosti tisíc kilometrov? Aká je ukrajinská armáda, kto je nepriateľ a ako si môžu Ukrajinci a Poliaci porozumieť? O tom všetkom hovorí Vjačeslav Samojlenko, vojak jednej z brigád Ozbrojených síl Ukrajiny.
Na začiatku ruskej invázie sa vrátil na Ukrajinu zo zahraničia, aby vzal do ruky zbraň. Na fronte pôsobil ako delostrelec, nedávno prešiel k spojárom. Jeho manželka Svitlana a desaťročný syn Oleksandr zostali v poľskom meste Walbrzych pri Vroclavi, kde Samojlenkovci žijú už sedem rokov. Na Ukrajine žili v Dnipre. Stretnutie sme si dohodli počas Vjačeslavovej dovolenky, prvej po dvoch rokoch, kedy prišiel do Poľska navštíviť svoju rodinu.Samojlenkovci bývajú v paneláku v byte na prízemí. K dverám pribehne čierna mačka, za ňou vychádza do spálne Vjačeslav a podáva mi ruku. Všimnem si modro-žltý náramok.
„Uplietol a dal mi ho môj najstarší syn, ktorý žije na Ukrajine, keď som vstúpil do armády. A mám od neho aj túto nádheru, – ukazuje malý kovový trojzubec pripnutý na vojenskú uniformu, ktorú prinesie jeho manželka. - Moji spolubojovníci si ho odo mňa stále pýtajú,“ dodáva s úsmevom. Má blond vlasy a zaružovené okrúhle líca. A dobrácke oči. So Svetlanou sú dnes celý deň doma. Pustili syna hrať sa s kamarátmi von a mňa pozvali do kuchyne. Hostia ma sladkosťami a čajom, sami pijú kávu. „Na Nový rok som manželke daroval kávovar. Bola prekvapená, keď jej kuriér doručil krabicu. Snažím sa, aby bola moja rodina šťastná, aj keď je to iba na diaľku,“ hovorí Vjačeslav a prvý raz si usrkne.
V zákopoch na frontovej línii.
| Foto: © privat
Život pred vojnou
Vjačeslav: Na Ukrajine sme mali dobré zamestnanie aj spoločenské postavenie, Sveta bol manažérkou niekoľkých supermarketov, ja som bol obchodný zástupca vo firme, ktorá predávala ochranné vybavenie, masky, ochranné odevy, respirátory atď. Chceli sme však viac zarábať, tak sme sa to rozhodli skúsiť v Poľsku.Svitlana: Kamarátka mi pomohla nájsť dobrú pracovnú agentúru a vybaviť víza. Jej manžel tiež pracoval v zahraničí, takže sme mali záruku, že všetko bude v poriadku. Našim cieľom bolo šesť mesiacov pracovať a potom sa rozhodnúť, či sa nám život v zahraničí páči. Ak áno, zobrali by sme syna z Ukrajiny a začali život na novom mieste.
Dostali sme sa do továrne vo Walbrzychu, kde sa vyrábali opierky hlavy a rúk na sedadlá v autách. Nechcela som prácu, kde sa šije, ale ona si ma aj tak našla. Šila som poťahy, muž bol na linke, kde sa poťahy navliekali na rámy.
Práca bola ťažká, šila som 1100 poťahov za zmenu. Bývali sme na ubytovni a brali nadčasy, necítili sme si ruky ani nohy, ako keby sme robili v kameňolome. Prinieslo to však výsledok, našetrili sme si slušnú sumu. Podarilo sa nám splatiť dlh za vybavenie zamestnania v zahraničí, zobrať syna z Ukrajiny, ísť na dovolenku k moru, vrátiť sa do Walbrzychu, prenajať si byt. Nastúpili sme do tej istej fabriky a po čase sme si vybavili pobytovú kartu [karta pobytu - doklad, ktorý legalizuje pobyt cudzincov v Poľsku. - pozn. red.] a zobrali hypotéku na byt.
Vjačeslav: Všetko išlo podľa plánu. Až do začiatku ruskej invázie.
Je ľahké zlomiť jeden prút, ale celý zväzok nie.“
Ako ste reagovali na informácie o vojne a čo vás motivovalo ísť na front?
Vjačeslav: V ten deň som sa zobudil skoro, lebo som musel ísť na prvú zmenu. Môj ukrajinský kolega Mykyta mi napísal o výbuchoch v Dnipre. Potom som sa dočítal, že vypukla vojna. V továrni sa mi celý deň triasli ruky, prešľapoval som z miesta na miesto. S Mykytom sme sa dohodli, že situáciu preberieme po práci. V tej chvíli som si spomenul na bývalého kolegu, s ktorým som pracoval vo firme na Ukrajine. Bol v ATO a v práci sa nás často pýtal: „Chlapci, prečo nejdete do ATO?“. Raz som mu odvetil, že nie som žiadny vojak, guľomet som držal raz v živote, aj to, keď som skladal vojenskú prísahu. Začal nám vysvetľovať: „Viete, koľko ľudí je potrebných na obsluhu jedného bojovníka v prvej línii? Aspoň tucet. Niekto musí kopať zákopy, čistiť, strážiť, variť, opravovať. Na fronte si vždy nájdeš prácu.“ Táto spomienka mi pomohla dospieť k rozhodnutiu: Musím pomôcť svojim ľuďom. Pretože je ľahké zlomiť jeden prút, ale celý zväzok nie.Z Walbrzychu sme išli na front siedmi. Dodnes sme vďační dievčatám z miestneho spolku Ukrajincov, ktoré nám pomohli s powerbankami, batohmi, spacákmi, oblečením a inými vecami. Dali nám dokonca aj peniaze na cestu. V mojom aute sme išli štyria: ja, Mykyta, náš starší priateľ Valentin a Artur, chlapík, ktorý mal vojenskú skúsenosť, bol v ATO.
Svitlana, ako ste prijali rozhodnutie vášho manžela?
Svitlana: 26. februára ukrajinskí rodáci vo Walbrzychu usporiadali manifestáciu na podporu Ukrajiny. Keď som sa vrátila domov, cítila som, že môj manžel niečo chystá. Vtedy mi oznámil, ako sa rozhodol. Nechcela som, aby odišiel, ale nemala som právo mu v tom brániť. Inak by bol nešťastný, že nesplnil svoju mužskú povinnosť a ja by som si vyčítala, že som mu to nedovolila. Mojou prvoradou úlohou sa stalo podporovať ho a pomáhať všetkým, ako sa len dá.Svitlana si papierovým obrúskom utiera slzy, ktoré tečú pri našom rozhovore veľmi často.
Vjačeslav: Svoju manželku si za to veľmi vážim. Svojím prístupom mi odchod morálne uľahčila.
Vjačeslav s desaťročným synom Oleksandrom.
| Foto: © privat
Cesta na Ukrajinu, výcvik, vojsko
Vjačeslav: Auto, ktorým sme išli na Ukrajinu, nebolo zapísané v konzulárnom registri, nedalo sa s ním odísť z Poľska. S chlapcami sme sa rozhodli, že ho niekde necháme a prejdeme hranice pešo. Colníci však mali pre nás pochopenie, nechali nás vyplniť nejaké tlačivo a mohli sme prejsť. Z poľskej hranice išlo smerom na Ukrajinu len jedno auto. Zato smerom k nej dlhé kolóny. Keď nás poľskí policajti zbadali, boli prekvapení: „Chlapi, kam idete? Akože kam?“ Na front. Popriali nám veľa šťastia: „Poriadne to tým rusákom naložte, kurva!“Po prekročení hranice sme sa chceli dostať do Kyjiva, lebo tam bola zložitá situácia. Arturovi však odporučili, aby sa zapísal do armády na jednom z vojenských komisariátov na západnej Ukrajine. Postavili sme sa spolu všetci štyria do radu, každý z nás sa však dostal do inej jednotky. Pamätám si príbeh dobrovoľníkov, ktorý sa tam vtedy odohral. Mali modré vojenské knižky, ale chceli ísť brániť vlasť. Stálo tam osemdesiatdva mužov s chorobami, ktoré im neumožňovali ísť na front. Vojenské komisariáty v ich oblasti týchto dobrovoľníkov neprijali, preto išli do Kyjiva, ale aj tam ich odmietli. Nakoniec sa dostali na západnú Ukrajinu, kde sa im konečne podarilo vstúpiť do armády.
Po mobilizácii sa začala delostrelecká príprava. Rozdelili nás do tímov, v ktorých mal každý svoju úlohu. Raz náš vojenský útvar a strelnicu zasiahla silná raketová paľba. Počas poplachu sa nám podarilo evakuovať z kasární. Nie každý však mal také šťastie. V jednej budove mína zasiahla schody, po ktorých vychádzal von vojaci.
Front
Vjačeslav: Celý čas bojujeme pri Záporoží. Prežívali sme ťažké útoky. Veliteľ čaty zomrel pred mojimi očami: pri obrane pozície ho zasiahla guľka. Dobyli sme nepriateľský zákop, z ktorého sa ešte občas strieľalo, nepriateľ sa z neho úplne nestiahol. Dva mesiace sme nemohli vyniesť jeho telo von. Bolo to neskutočné, každú minútu na nás leteli dva-tri projektily.Počas tej zmeny na prvej línii zahynuli dvaja ľudia a štyria boli zranení. Evakuácia bola náročná, nepriateľ niekoľkokrát zasiahol riadenými protitankovými strelami autá, ktoré mali pozbierať zranených a priviesť náhradných vojakov. „Podarilo sa mi z mínového poľa vytiahnuť spolubojovníka, ktorému odtrhlo chodidlo. V tráve sa mi podarilo nájsť chlapca s ťažkým otrasom mozgu“ a s ďalším, ktorý mal zranený chrbát a nemohol sa hýbať, som presedel pol noci a čakal na pomoc.
Nepriateľ mínoval všetko naokolo plastovými mínami [PMN – protipechotné nášľapné míny – pozn. redaktora]. Detektor kovov na ne nereaguje a v tme nemôžete nič robiť. Našťastie sme našli asfaltku, ktorou sa nám podarilo odtiaľ dostať preč. Okrem svojich vecí som niesol tri útočné pušky a tri ruksaky, ktoré patrili mojim mŕtvym a zraneným spolubojovníkom. Raz sme vynášali z bojového poľa mladého chlapca. Pozrel som sa mu do očí, beleli, odchádzal z nich život. Evakuačné vozidlo na ceste k nám spadlo do priekopy a prevrátilo sa na strechu, nemohlo ho zobrať. Prišlo ďalšie, ktoré ho odviezlo do stabilizačného centra. Neskôr som sa dozvedel, že neprežil.
Čo je na vojne najťažšie?
Vjačeslav: Keď namiesto dvoch-troch dní zmeny v prvej línii (na nule) musíte ostať dlhšie. Najmä v zime, keď chlad nedovoľuje ani trochu spánku. Po skončení zmeny chalani väčšinou spia. Zobudia sa – a opäť idú na nulu. A ešte tanky s vysoko rýchlostnými projektilmi. Ak letia priamo, cítiš ako bleskurýchlo prichádzajú a odchádzajú. To znamená, že nestihneš ani spadnúť. Projektily, ktoré ohlušujú a trhajú uši. Jeden spadol päť metrov odo mňa, dostal som otras mozgu a nadýchal sa spáleného strelného prachu.Raz sa dvaja chlapi z inej jednotky vracali zo zmeny, my sme sa práve vymieňali. Chystali sme sa prejsť k nim. Vtom z tanku vyletel projektil, jednému odtrhlo nohu a druhého zabilo.
Máte dostatok zbraní?
Vjačeslav: Niečo máme, niečo nemáme, ale vždy dačo potrebujeme. Nie je to vojna guľometov, ale dronov a delostrelectva. Letecký prieskum je veľká vec. Naše delostrelectvo funguje dobre, presnejšie ako nepriateľské, ale je menej početné.
Kto sú ukrajinskí vojaci?
Vjačeslav: Kozáci, ktorí počúvli hlas srdca a išli bránili vlasť.
Kto sú nepriatelia?
Vjačeslav: Zajatci sú väčšinou mobikovia [mobilizovaní Rusi. – pozn. red.], ktorí už majú dosť vojny a prosia nás, aby sme ich zobrali k sebe. Z dronov vidíme, ako sa túlajú po poliach, pretože sa nemôžu vrátiť, strieľajú do nich vlastní ľudia. Niektorí priznávajú, že vojna je pre nich zárobok, napríklad na splatenie hypotéky. Alebo našim veliteľom, hovoria, že len prišli kopať zákopy. Prečo klameš, „kamarát“? Strieľal si do nás, až kým si nepochopil, že máme navrch.Boli tam aj wagnerovci. Naši chlapci obsadili ich pozície, bola tam hromada jedla: guláš, čaj, cukor, káva vo veľkých balíkoch. Chlapci z toho žili dva mesiace. V podzemných skrýšach sme našli množstvo projektilov. Keď wagnerovci utekali, rozrezali nádoby s vodou, aby sme sa k nej nedostali.
Čo vás drží pri živote?
Vjačeslav: To, že na mňa čaká rodina a musím sa k nej vrátiť. Moja žena je mojou oporou. Urobila zbierku na naše auto. Ľudia jej poslali 50 000 hrivien, ja som do toho vložil 150 000 hrivien, auto nám a chlapcom verne slúži. Prednedávnom manželka a ďalší dobrovoľníci vyzbierali 200-tisíc hrivien na dron. Na fronte sú drony veľmi cenné a potrebné. So Sveťou som v kontakte každý deň, tak isto s mamou.Okrem toho mám skvelých spolubojovníkov. Sú medzi nimi unikáty, ktoré vám dávajú silu žiť. Raz pri ostreľovaní môj kolega v našom provizórnom ubytovaní vyprážal zemiaky. Nasadil si na hlavu prilbu, obliekol vestu, a keď počul, že niečo letí – čupol si, a keď to spadlo – postavil sa a miešal ďalej.
Keď nemáme zmenu, vedieme takmer normálny život. Môžeme si vyzdvihnúť na pošte alebo na štábe balíky, chodíme si do obchodu kupovať sladkosti. Z oblátkovej torty, ktorú milujem, som už dokonca aj trochu pribral [ukazuje na brucho].
Nepriateľ šliape po tvojej zemi, aký budeš Ukrajinec bez Ukrajiny?“
Zmenili ste sa počas vojny?
Vjačeslav: Myslím, že nie. Presnejšie, nie zásadne.Svitlana: Bála som sa, kto sa ku mne vráti po dvoch rokoch. Ale, chvalabohu, prišiel môj obvyklý Slavik. Je to dobrý chlapec s otvorenou dušou. Odkedy je spojárom, trpí však oveľa viac, napríklad, keď vidí z dronu zraneného vojaka na poli alebo na stanovisku a nedokáže ho odtiaľ vytiahnuť.
Rodinný život sa, samozrejme, zmenil. Aby som po odchode manžela neprišla o rozum, začala som sa venovať rôznym veciam. Privalil sa šialený prúd utečencov, bolo treba pomôcť neznámym, priateľom aj príbuzným. Brala som ľudí domov a sama som chodila spať k susedom. Pomáhala som utečencom s dokladmi, bývaním, prácou. Synovi otec veľmi chýba, čoraz viac ho to ťahá ku mne. Raz prišiel z ulice v slzách, lebo deti ho začali podpichovať, že nemá otca. Hovorím: synček, nie ty by si mal plakať, ale oni, pretože tvoj otec je hrdina, ale kde sú ich otcovia?
Ako vnímate mužov, ktorým sa podarilo odísť z Ukrajiny?
Vjačeslav: Ukrajinská futbalová reprezentácia hrala v marci vo Vroclavi proti Islandu o postup na Euro 2024. Jeden Ukrajinec napísal na miestnej facebookovej skupine, že má na predaj ukrajinskú vlajku, ak by sme chceli ísť na zápas. Cítil som sa znechutený, napísal som komentár, v ktorom som mu povedal, aby sa tej vlajky nedotýkal, pretože si to nezaslúži. Niekto mi odpísal, že nemám ľuďom rozkazovať. Ale som presvedčený, že je hanba vziať do rúk vlajku štátu, pred ktorým sa skrývate. Nepriateľ šliape po tvojej zemi, aký budeš Ukrajinec bez Ukrajiny?Do Poľska ste sa presťahovali pred vojnou, máte tu veľa známych. Čo hovoria na vojnu na Ukrajine? Čoraz častejšie totiž od Poliakov počuť nasledujúcu vetu: „To nie jest nasza wojna, to jest wasza wojna“ („Toto nie je naša vojna, to je vaša vojna.“).
Vjačeslav: Mali sme šťastie na susedov a obyvateľov paneláku. Sú to vzdelaní ľudia, väčšinou profesori a učitelia, ktorí podporujú Ukrajinu a chápu, kde je dobro a kde zlo. Pri vchode som stretol staršiu pani. Hovorí, že rétorika, ktorá vychádza z televízorov, robí z Poliakov a Ukrajincov nepriateľov.Svitlana: Sú takí, ktorí Ukrajincom závidia, pretože im miestne úrady poskytujú podporu a prístrešie. Nedávno som sa rozprávala s kolegyňou, navrhla som jej, aby si so mnou vymenila miesto, povedal som: poď, ja dostanem minimálne peniaze, ale môj manžel sa vráti z vojny, ty dostaneš trochu viac peňazí, ale pošleš toho svojho na front. Čo si vyberieš? Až vtedy im začína svitať.
Vysvetľujem im aj postoj ruska, ktorému prospieva, keď sa hádame. Vysvetľujem im, že ak padne Ukrajina, Poľsko, ktoré má momentálne zlé vzťahy s celou Európou kvôli blokáde ukrajinských hraníc, sa automaticky stane ľahkou korisťou. Rusko zabije dve muchy jednou ranou. To na Poliakov funguje, začínajú premýšľať. Hlavná vec je hovoriť pokojne a vedieť argumentovať.
Čo bude pre vás víťazstvo Ukrajiny?
Vjačeslav: Len oslobodenie celého územia. Celé to rozprávanie o dohodách a obetovaní časti územia je hlúpe. Prvú fázu vojny sme vydržali – odrazili sme nepriateľa, ktorý obsadzoval celé regióny. To, že sme ich zastavili, je už malé víťazstvo. Druhá fáza je oslobodiť zvyšok územia, aby víťazstvo bolo veľké.Nakoniec mi Samojlenkovci ukazujú na stene v detskej izbe veľkú vlajku Ukrajiny. Vjačeslav ju priviedol z vlasti pre syna. Podarujú mi vlajočku s nápisom: Sláva Ukrajine! Sláva hrdinom! Vzhľadom na meno hrdinu článku sa darček zdá byť symbolický a zároveň dojemný. Vjačeslav ma odprevadí ku vchodu, ďakujem mu za obranu vlasti a prajem veľa šťastia, o dva dni sa vracia na front. Dohodneme sa, že sa opäť stretneme – na Ukrajine alebo v Poľsku.
Tento článok bol uverejnený v rámci PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. JÁDU realizuje tento projekt, spolufinancovaný EÚ, spolu s ďalšími šiestimi redakčnými tímami zo Stredo-východnej Európy pod vedením Goetheho inštitútu. >>> Viac informácií o projekte PERSPECTIVES
máj 2024