Mobilná klinika neďaleko frontovej línie  Búšiace srdcia

Mobilná klinika zachraňuje životy ľudí na frontovej línii a oslobodených územiach Ukrajiny. Pre lekárov je najťažšie stretávať deti, ktoré prišli o celý detský rozprávkový svet a hrajú sa vonku, kým padajú bomby.

Za oknami je Izium, rozbitý ruskými strelami. Vo vnútri práve skupina zdravotníkov mení priestor, ktorý pred vojnou slúžil ako trhovisko, na improvizované ambulancie. Ďalší ťahajú cez okno k laptopom káble, aby mali k dispozícii internetové spojenie cez starlink. Dvaja všeobecní lekári zdieľajú jednu miestnosť. Majú k dispozícii fonendoskopy a tlakomery. To je všetko. V ďalšej miestnosti je EKG. Na stoloch, kde kedysi trhovníci predávali svoj tovar, sú krabice s liekmi a funguje aj registrácia pacientov. Prví čakajúci ľudia pristúpia a začnú vypĺňať papiere. Mobilná klinika izraelsko-ukrajinskej organizácie Frida je pre nich po dlhej dobe jedinou možnosťou, ako dostať lekársku pomoc a lieky.

Prežívali na vode

Po ukrajinsky síce celkom rozumiem, ale nehovorím. „V tom prípade máme iba jeden spoločný komunikačný jazyk,“ skonštatuje Bogdan Avramenko v angličtine. Má dvadsaťsedem rokov a narodil sa v Donecku. V ruskojazyčnom meste. Odišiel odtiaľ po vypuknutí vojny na východe Ukrajiny v roku 2014. Vyštudoval medicínu, pracoval v súkromnej nemocnici v Kyjeve ako kardiológ. „Vlani po ruskej invázii neboli pacienti a kliniku zatvorili. Zostal som bez práce. Bývalá kolegyňa a riaditeľka Fridy Vladyslava Romanyuk ma zavolala, či by som sa nepridal k lekárom – dobrovoľníkom, ktorí idú do práve oslobodeného Černihivského regiónu.“ Do februára dobrovoľníčil s Fridou. Žil z našetrených peňazí a z platu za čiastočný úväzok, ktorý mal ako prednášajúci na univerzite. Organizácia zatiaľ vyrástla a potrebovala projektového koordinátora. Bogdan po takmer roku dostal konečne prvú výplatu.
 
Frida združuje lekárov, ktorí s mobilnou klinikou vyrážajú do prifrontových alebo nedávno oslobodených obcí, aby poskytli ľuďom zdravotnú starostlivosť a lieky. Nemocnice tam väčšinou nefungujú alebo vôbec neexistujú, lebo ich zničilo ruské ostreľovanie. Lekári odišli a nevrátili sa. Autobusy do najbližších miest, kde by sa pacienti mohli nechať vyšetriť, neexistujú. Cesty sú po bojoch zničené. Ak aj niekde ešte majú lekáreň, väčšina ľudí nemá na lieky. Keďže tu nie je práca, nie sú ani výplaty.

Sedemdesiatnička Valentina sedí a čaká pred provizórnou ambulanciou. Vedľa seba má zložené barle. Pri spomienkach na dva mesiace, počas ktorých cez ruskú okupáciu nemohla vôbec vyjsť z pivnice, nedokáže zastaviť slzy. „Na konci sme už nemali jedlo, prežívali sme na vode. Dodnes ma bolí chrbát a nohy. Nemohla som sa tam poriadne vystrieť.“

Zomrú na svojej zemi

Lekári z Fridy vyrážajú s mobilnou klinikou každý pracovný deň. Provizórne ordinácie si rozkladajú v školských triedach, na obecných úradoch, v domoch kultúry, v priestoroch nemocníc a polikliník, ak ešte stoja, ale aj v pivniciach a krytoch tam, kde nie je kvôli ruskému ostreľovaniu bezpečné motať sa nad zemou. Zvyknú sa vracať. Donesú tak chronicky chorým ľuďom ďalšiu dávku nevyhnutných liekov.

Tu, v Iziume, prichádzajú skôr starší pacienti a sťažujú sa na chronické choroby. Všetci do jedného hovoria, že na lieky by nemali peniaze. „V Bachmute sme však videli aj veľa detí,“ spomína si Bogdan. „Bol som tam veľakrát. Prvý raz ma to šokovalo. Osemročné deti boli ako dospelí. Mysleli ako dospelí. Nebáli sa ostreľovania a bômb. Hrali sa vonku. V Bachmute, kam každé dve sekundy niečo padlo a my sme tam chodili v prilbách. Žili v pivniciach, bez elektriny, vody, poriadneho jedla. Pohľad na ne ma ako človeka úplne zmenil. Zároveň viem, že táto skúsenosť im môže priniesť veľké problémy v budúcom živote.“
 
V Bachmute a na ďalších prifrontových miestach stretával Bogdan aj tehotné ženy. Tým lekári vždy odporúčali odísť. Väčšina z nich to neurobila. Prečo? „Niektorí chcú zostať vo svojom dome,“ myslí si Bogdan. „Nemajú peniaze, nemajú vnútornú silu, aby sa vysťahovali.“ Majú silu zostať v zničenom, ostreľovanom Bachmute bez tepla, elektriny a vody, ale nemajú silu na to, aby odišli? – ten priam neuveriteľný paradox mi doslova udrie do mozgu. „Hovorím im: zostaň tu a zajtra zomrieš pri bombovom útoku,“ pokračuje Bogdan. „Odpovedajú, že aspoň zomrú na svojej zemi, ale ak sa presťahujú na druhý koniec Ukrajiny, nebudú mať z čoho žiť.“

Niektorí sa adaptovali na humanitárnu pomoc. Vedia, že dobrovoľníci im privezú jedlo, vodu, generátor. Chcú nejako prežiť v pivnici. Podľa Bogdana tak niekedy humanitárne organizácie podporujú ľudí, aby zostávali na nebezpečných miestach a riskovali svoje životy. „V Bachmute som videl novorodenca, ktorý sa narodil v pivnici len za asistencie zdravotnej sestry. Tú rodinu som znovu stretol po troch mesiacoch. Ponúkli sme im, nech odídu, že im zabezpečíme ubytovanie. Odpovedali, že čakajú Rusov,“ pokračuje Bogdan a mňa zarazí, že mu to povedali tak otvorene. Bogdan sa usmeje: „Čím bližšie k frontovej línii, tým sú ľudia otvorenejší.“

Znásilnené

Na deokupovaných teritóriách stretával Bogdan znásilnené ženy. Najviac ich bolo v Buči. Stovky prípadov. Podľa jeho odhadov však lekársku pomoc vyhľadala možno jedna z desiatich. Neprišli za psychológom. „Prišli za gynekológom. Chceli testy infekčných chorôb. HIV, syfilis, hepatitída. Veľa vojakov má syfilis, veľa Rusov je HIV pozitívnych, môj kamarát vojak mi hovoril, že zraneného ruského vojaka sa nikto nedotkne bez rukavíc.“

Gynekológovia z Fridy vedia, že v takýchto prípadoch sa musia pokúsiť nasmerovať ženu za psychológom. Väčšina pacientiek z Buče a Irpiňa to odmietla. Frida nie je permanentná misia a na prácu s tak traumatizovanými ženami treba dlhý čas. Niekedy trvá aj niekoľko týždňov, kým si lekár získa ich dôveru a otvoria sa mu.

Vo Fride si veľmi rýchlo uvedomili, že ambulancie nestačia. Ľudia z frontovej línie a z miest zničených bojmi potrebujú nemocnicu. Lekárov – špecialistov. Preto vyráža tím okolo dvadsiatich lekárov do terénu každý víkend. Systém je približne rovnaký ako pri mobilnej klinike: nájdu čo najvhodnejšie priestory a snažia sa ich upraviť aspoň natoľko sterilne, aby tam mohli vykonávať drobné chirurgické zákroky. „Nie je to sterilné,“ konštatuje Bogdan. „Nie je to tak, ako by sme to robili za normálnych okolností.“ Ale situácia na Ukrajine normálna nie je. Frida má už gynekologickú sanitku a z Fínska dostali lekári špeciálny gynekologický autobus, ktorý vo vnútri pripomína maličké nemocničné oddelenie aj s lôžkami, generátorom a tankom na vodu. Keď na ňom dokončia potrebné úpravy, bude putovať do prifrontových obcí a budú v ňom robiť gynekologické operácie.
 

Modlili sa

Mobilnú nemocnicu Fridy rozložili túto nedeľu v škole v dedine Mykahilo – Lukasheve v Záporožskej oblasti. Frontová línia je momentálne vzdialená „až“ tridsať – štyridsať kilometrov. No žije tu veľa presídlencov, miestni im otvorili svoje domy, a tí nemajú žiadneho lekára. V dedine je iba felčiar, teda zdravotník so stredoškolským vzdelaním. Mobilnú nemocnicu so šestnástimi špecialistami preto miestni veľmi potrebujú.

„Vedeli sme, že takýto projekt existuje, a modlili sme sa, aby prišli aj sem. Dcérka totiž veľmi zle vidí. Ale nemáme na okuliare,“ hovorí mama jednej malej pacientky. Očná lekárka z Fridy má so sebou aj okuliarové rámy. Síce nie detské, no niektorý mladej slečne aspoň nejako sadne, a vždy je lepší ako keby mala vidieť zle.

Kaťa Michaiľuk, mladá pediatrička z Kyjeva a vedúca tejto lekárskej misie, mi vysvetľuje, že najviac pacientov má záujem práve o očné vyšetrenie, endokrinológiu kvôli diabetu, neurológa, gastroenterológa a kardiológa. „Mnohí prichádzajú s búšením srdca a bolesťou na hrudi. Myslia si, že majú problém so srdcom. No v skutočnosti ide o prejav stresu kvôli vojne a výstrahám pred vzdušnými útokmi,“ hovorí. „Ďalší presídlenci trpia depresiami, lebo stratili domov a je to pre nich veľmi bolestivé.“

Samozrejme, žiadne veľké operácie, na ktoré treba narkózu, tu urobiť nemôžu. Lekári sú však ochotní bezplatne pomôcť pacientom, ktorí pricestujú za nimi do Kyjeva alebo na iné miesto, kde ordinujú. S ľuďmi zostáva Frida v kontakte aj kvôli liekom pre chronicky chorých. Nemali by si ich za čo kúpiť. Tak sa im lekári snažia vždy poslať novú dávku.

Zostali sami

Kaťa pracuje s Fridou už viac ako rok. Cez týždeň ordinuje v Kyjeve a každý druhý víkend sa zbalí a cestuje na misiu. Z domu odchádza v piatok a vracia sa v pondelok nadránom. Jej prvá cesta bola do Mukačeva, do ubytovní pre presídlencov z Doneckej oblasti. Čakali ju deti, ktoré zakúsili vojnu a museli utekať zo svojich domovov. „Deti aj dospelí stratili domov, kamarátov, všetko, čo celý život poznali. Majú z toho stresy. Naši lekári sa učia rozpoznávať posttraumatickú stresovú poruchu,“ vysvetľuje Kaťa.

Keď sa spýtam, čo je pre ňu najťažšie, len ťažko zadrží slzy. „Že deti nemajú detstvo, že prežívajú strach. Že nemôžu ísť normálne von alebo do školy. Veľmi ma bolí, keď vidím dieťa, rodičia ktorého sa rozhodli zostať niekde v blízkosti bojov a ono tam je bez kamarátov a šťastného detstva. Ale aj keď vidím starých ľudí, ktorí vo svojom dome prežili celý život a teraz sa im nedá odísť. Deti a vnukov poslali preč a oni zostali sami. Je strašné pozerať sa na nich.“ Kaťa si spomína na osemročnú pacientku z dedinky v Sumskej oblasti. „Prišla za mnou s tým, že ju bolí srdiečko, keď strieľajú. Dala som jej rodičom svoje číslo a boli sme v spojení. O pár mesiacov sme tam s Fridou zas prišli, stretli sme sa, objímala ma, bola rada, že ma vidí. Nanešťastie sa necítila lepšie. Pri ostreľovaní alebo sirénach ju srdiečko stále bolí.“

September 2024