Chasidi na Ukrajine  Umaň, Umaň, Roš ha-šana!

Ortodoxní chasidskí Židia z celého sveta už takmer dve storočia oslavujú židovský Nový rok Roš ha-šana vo svojom svätom meste Umaň. Pútnikov nezastavila ani vojna.

Každú jeseň sa malé mestečko Umaň v strednej Ukrajine na niekoľko dní mení na hlavné mesto ortodoxných chasidských Židov. Mnohí veriaci braclavskej odnože chasidizmu považujú za svoju povinnosť aspoň raz v živote navštíviť hrob  spravodlivého Nachmana z Braclavi (1772-1810) počas oslavy židovského Nového roka Roš ha-šana. Veria, že ak strávia tento sviatok pri rabínovom hrobe, prinesie im to v budúcom roku úspech. Tento rok pripadol židovský Nový rok podľa gregoriánskeho kalendára na 3. októbra, kedy Židia privítali rok 5785. Všetky židovské sviatky sa začínajú po západe slnka v predvečer slávnosti, preto sa Roš ha-šana v roku 2024 slávil od večera 2. októbra do večera 4. októbra.

Ako sa dostať do Umaňu

Tento rok navštívilo 80-tisícový Umaň na Roš ha-šana viac ako 30 000 pútnikov. Kvôli uzavretým ukrajinským letiskám bolo treba do Umaňu cestovať vlakmi, autobusmi alebo taxíkom. Tridsaťtriročný Avraham Cohen cestoval na Ukrajinu z USA tri dni. Najprv letel lietadlom do Paríža, kde ho čakal prestup do Budapešti. Odtiaľ sa medzinárodným vlakom dostal na železničnú stanicu v Čope, ktorý je najzápadnejším mestom Ukrajiny.
 
„Cesta bola veľmi, veľmi dlhá. Sotva som spal. Lístky na vlak do Kyjiva alebo do Umaňu sa nedali zohnať. Posledných päťsto kilometrov sme prešli autobusom, ktorý sme si prenajali spolu s ďalšími pútnikmi. V Umani nás skontrolovali (pri vstupe do mesta sú nainštalované bezpečnostné rámy, cez ktoré musia prejsť všetci chasidi – pozn. red.). Všetok alkohol, ktorý sme mali pri sebe, nám zobrali,“ hovorí Cohen.

Chasidi komunikujú len s policajtmi, s ženami sa vôbec nerozprávajú. „Pri vybavovaní dokladov ich nevieme identifikovať, pretože sa nám nepozerajú do očí,“ hovorí pracovníčka kontrolného stanovišťa v Umani. Väčšinu návštevníkov tvoria muži. V niektorých chasidských komunitách zbierajú peniaze celé rodiny, len aby poslali jedného z nich na oslavu Nového roka.
 
„Všetko je tu veľmi drahé. Aby ste sa dostali do Umaňu, musíte zaplatiť takmer päťtisíc dolárov. Obzvlášť drahé sú taxíky – sto dolárov, jedlo – dvadsať dolárov. Miestni si za všetko pýtajú doláre,“ hovorí Avraham Cohen. Na mieste musia pútnici navyše uhradiť turistický poplatok vo výške 1 800 hrivien, bez ktorého nemôžu vstúpiť na územie vyhradené na oslavy. Tento rok na poplatkoch mesto zarobilo 17 miliónov hrivien. Viac ako 14 000 chasidských pútnikov sa do Umaňu nedostalo. Časť z nich kvôli uzavretému vzdušnému priestoru alebo zrušeným letom.
 

Sviatok

Chasidskú štvrť v Umani tvorí asi dvadsať ulíc, ktoré sa nachádzajú pri pavilóne s cadikovým hrobom. V prvý deň slávnosti je všetok voľný priestor okolo neho zaplnený chasidmi. Mnohí z nich sú oblečení v tradičnom oblečení, čiernom kabáte, bielej košeli a klobúku, spod ktorého trčia pajesy, jeden z najcharakteristickejších znakov chasidov.
 
Muži nosia na hlave a rukách tefilin, čierne kožené škatuľky, ktoré obsahujú pergamen s textami z Tóry. „Tieto texty odkazujú na prikázanie nosiť tefilin a obsahujú základy židovskej viery. Počas rannej modlitby si muži jednu škatuľku pripevňujú na hlavu a druhú na ruku. Nosia tiež talit, obdĺžnikovú šatku so štyrmi strapcami na rohoch, ktorú majú prehodenú cez hlavu na znak pokory pred Bohom,“ hovorí tridsaťročný Boruch.​​​​​​​
 
Všetky tieto veci muži nosia počas prvého dňa sviatku, tento rok 2. októbra, kedy sa modlitby začínajú presne o 12:00. Slávnosť sa začína, keď všetci prítomní nahlas odrieknu modlitbu s názvom Tikkun HaKlali, teda hromadnú modlitbu, počas ktorej sa číta zbierka desiatich žalmov kráľa Dávida, ktorých čítanie slúži ako tešuva, pokánie za všetky hriechy, pretože tak to prikázal rabín Nachman. Potom zaznie ešte jedna modlitba, tentoraz venovaná Ukrajine. „Modlíme sa k Bohu, lebo veríme, že Boh nás chráni. Modlitba tu, pri hrobe rabína Nachmana, prináša ochranu a bezpečie nielen nám, ale aj Ukrajincom,“ vysvetľuje Boruch. Modlitba sa končí zatrúbením na roh, ktorý oznamuje príchod Roš ha-šana. Volá sa šofar a je vyrobený z baranieho rohu. Jeho zvuk pripomína Abrahámovu obetu a vyzýva na pokánie.​​​​​​​
 
„Pri takomto zvuku bol stvorený svet. Počas Roš ha-šana do rohu fúkneme stojeden krát. Zvuk je vždy iný. Každý človek vytvára inú melódiu, pretože má iný dych,“ vysvetľujú pútnici.

Podľa tradície sa ženy na oslavách nezúčastňujú. Stretnúť ich na uliciach pri hrobe cadika Nachmana bolo predtým nemožné. Iba ak personál, väčšinou miestne ženy, ktoré sa pohybovali po židovskej štvrti v sprievode strážcov zákona. V súčasnosti sa počet pútničiek zvýšil, čo priznávajú aj samotní chasidi. Pútničky sa však stále neobjavujú na ulici počas modlitby, ale až večer, keď prichádza novoročný sabat. Ženy sú oslobodené od niektorých povinností, ktoré musia vykonávať muži a nemusia sa toľko modliť.

Desaťtisíce chasidov sa modlia za ukončenie vojny, aby ľudia nezomierali, za mier na celom svete. Potom sa zdravia, spievajú, tancujú, jedia, rozprávajú. Zatiaľ čo na hlavnej ulici znie tradičná hudba, v bočných uličkách sú v plnom prúde diskotéky s tou elektronickou. A medzi tým všetkým ľudia chodia hore dole a modlia sa.​​​​​​​
 
Ďalšou dôležitou súčasťou mystéria Roš ha-šana v Umani je kúpeľ v miestnom rybníku. Táto tradícia sa nazýva Tašlich. Najodvážnejší chasidi sa vyzlečú a nahí vchádzajú do vody, modlia sa a vyzývajú iných, aby „odhodili“ svoje hriechy do „morských hlbín.“ Potom idú k holičovi, kde si strihajú pajesy. „Do budúceho Nového roka im narastú nové. Kúpanie nie je ničím iným, ako „zmývaním“ hriechov a očistou,“ dodáva tridsaťročný Boruch. Večer, keď vychádza prvé zore, sa začína sabat. Väčšina pútnikov sa prezlečie do bielych šiat a spoločne sa modlí priamo na ulici, potom sa opäť tancuje a spieva. Náboženské presvedčenie káže chasidom po západe slnka ukončiť každú činnosť a odpočívať. Sabat trvá až do západu slnka posledného sviatočného dňa.
 

Židovská štvrť

Ulice pri hrobe Rabiho Nachmana pripomínajú malé ortodoxné mestečko. Všetky vývesné štíty sú v hebrejčine. Kolorit miestu dodávajú chasidi, ktorí sa zabávajú a neustále niekam chodia.

Obyvateľka Umaňu Arina Nikonorenko je od 90. rokov úzko spojená s chasidskou štvrťou. Najskôr tu obchodovala a teraz pracuje pre jedného z miestnych chasidov, ktorý tu vlastní niekoľko hotelov.​​​​​​​
 
„Pracujeme na všetky židovské sviatky, sú tu obchody, niekoľko kaviarní a reštaurácií. Takmer všetky domy a pozemky patria chasidom. Predtým ich vlastnili Ukrajinci, ale teraz sú už všetky vykúpené. V roku 2000 som mala byt v jednej z neďalekých budov. Prenajímala som ho na chasidské sviatky a potom som z toho celý rok žila. Dokázala som si za to dokonca postaviť za Umaňom dom,“ hovorí. Neskôr byt predala a presťahovala sa do inej časti mesta. Izba pre jednu osobu v hoteli, kde pracuje, stojí 40 000 hrivien týždenne vrátane stravy a mikvy (nádrž s vodou určená na rituálnu očistu). Často si ju prenajíma viacero ľudí, len aby mali kde prenocovať. „Niektoré naše izby sú rezervované rok vopred, dá sa v nich modliť na balkóne s výhľadom na hlavnú ulicu a hrob rabína Nachmana. Čím ďalej od štvrte a hrobu, tým je cena izieb nižšia. Väčšina pútnikov však chce bývať čo najbližšie pri cadikovi, preto sú pripravení platiť neskutočné peniaze. Snaží sa na nich zarobiť celý Umaň, taxikári, predajcovia suvenírov, kaviarne aj hotely. Ich príchod sa stal súčasťou ekonomiky mesta,“ dodáva Arina.
 
Obchod na uliciach je v plnom prúde. Ceny sú vo všeobecnosti uvádzané v dolároch a šekeloch a v porovnaní s trhovými cenami sú zvyčajne veľmi nadsadené. Existuje niekoľko bezplatných jedální pre pútnikov, ktoré sponzoruje chasidská komunita z New Yorku. Variť tam môžu len muži, ženy pomáhajú, krájajú jedlo, upratujú. Tradičným problémom chasidskej štvrte v Umani sú odpadky, ktoré tam ostávajú po oslavách Nového roku. Obaly, obrúsky, papierové poháre, krabice od pizze chasidi hádžu rovno pod nohy, pretože je sabat. Smetiarske autá a pracovníci komunálnych služieb niekoľkokrát denne zbierajú obsah štyroch kontajnerov a čistia ulice, no v priebehu niekoľkých hodín sú ulice opäť zaplnené hromadou vriec s odpadkami.

Susedia

Chasidi a cadikovia boli súčasťou ukrajinskej spoločnosti až do začiatku 20. storočia. Židia žili na celom území dnešnej Ukrajiny v malých mestečkách, kde sa živili remeslom alebo požičiavaním peňazí. Cadikovia riadili všetky duchovné a svetské aspekty života chasidskej komunity.
 
„V čase, keď vznikol chasidizmus boli Ukrajinci a Židia susedia, žili v prostredí s množstvom kultúrnych priesečníkov. Ale v dôsledku dvoch svetových vojen, rozpadu impérií a všemožných katastrof sa veľké množstvo chasidov presťahovalo do iných krajín. Vzdialili sa od Ukrajincov, ktorí žili za „zatvorenými dverami“ Sovietskeho zväzu. V súčasnosti sa Ukrajinci znovu učia koexistovať s vyznávačmi tohto náboženského smeru,“ hovorí umaňský historik Viktor Furkalo.

V ukrajinskom aj židovskom folklóre sa spomína legendárne stretnutie vodcu opryškov [zbojníkov – pozn. prekladateľa] Oleksa Dovbuša s chasidským vodcom Ba'al Šem Tovom. V jednej legende sa hovorilo, že Ba’al pomohol zbojníkom ukryť sa pred nebezpečenstvom a Oleksa mu za to podaroval svoju fajku. Ďalším zaujímavým historickým fenoménom sú spoločné ukrajinsko-židovské hudobné skupiny. Klezmeri sú židovskí hudobníci, ktorí zvyčajne hrávali na svadbách. Často sa spájali s ukrajinskými hudobníkmi a hrali v spoločných kapelách. Ich repertoár zahŕňal ľudové piesne v ukrajinčine aj hebrejčine. V súčasnosti na Ukrajinu prichádzajú chasidi, ktorí už veľmi dlho žijú vo vlastných štvrtiach v Amerike, Izraeli alebo v rôznych štátoch Afriky. Kontakty medzi Ukrajincami a chasidmi sú preto dosť obmedzené.

„Ľudia sem prichádzajú z celého sveta, žijú v malých miestnostiach, aby mohli stráviť čas pri hrobe svätého muža,“ vysvetľuje Michael, chasid z Južnej Afriky. Na Ukrajine je už druhýkrát. Prvý raz sem pricestoval pred šiestimi rokmi. Bol tu s otcom, ktorý minulý rok zomrel. „Prišiel som sa za neho pomodliť. Rád sem chodím. U nás sa v správach hovorí, že tu stále niečo vybuchuje a žijú tu zlí ľudia. V Kapskom Meste sa toho o Ukrajincoch veľa nevie, skôr sa hovorí o Rusku a Putinovi. Ale chasidi, samozrejme, Ukrajinu dobre poznajú,“ hovorí Michael.
Michael má v pláne navštíviť ešte niekoľko ukrajinských miest na západe Ukrajiny, kde sú pochovaní iní chasidskí rabíni. „Na Ukrajine sa cestuje ľahko, autobusy aj vlaky chodia načas, autom sa dá ísť kamkoľvek. Samozrejme, všade je veľa polície a vojska, ale chápem, že tu je stále vojna. Po ceste som videl pohreb ukrajinského vojaka, bolo to veľmi smutné,“ hovorí Michael. „Ľudia sa tu ku mne správali normálne pred šiestimi rokmi aj teraz. Ukrajinci sú otvorení, často chcú pomôcť. Polícia ma dokonca na hraniciach varovala pred možnými ruskými raketami a dronmi. Ale ja sa nebojím. Verím, že Boh nás ochráni.“

Väčšina pútnikov nechodí počas protileteckých poplachov do krytov. Oslavy neutíchajú ani počas zákazu vychádzania, ktorý aj v chasidskej štvrti platí od polnoci do štvrtej ráno. Celý Umaň je prázdny, ale v pútnickej štvrti sa o polnoci takmer nič nemení. „Umaň, Umaň, Roš ha-šana!“, dav radostne prekrikuje sirény a tancuje ďalej. Chasidi sa úplne spoliehajú na Boha, veria, že ich ochráni pred všetkými nebezpečenstvami.

november 2024