Kresťania počas koronakrízy  Daniel Pastirčák: „Nútená izolácia posilnila našu vzájomnosť“

Ako koronavírus zasiahol do života kazateľa Cirkvi bratskej?

Pre duchovného správcu je podstatné vnútorné prepojenie s ostatnými ľuďmi v Bohu. To prepojenie sa pre mňa i doteraz dialo v samote modlitby, v ranných meditáciách na petržalskom balkóne. Nútená sociálna izolácia sa mi paradoxne stala situáciou všeobecnej otvorenosti. Pandémia nám bytostným spôsobom predostrela skutočnosť našej globálnej prepojenosti. Veď práve kvôli tomu vzájomnému prepojeniu zostávame v izolácii, aby sme zabránili šíreniu nákazy.

Vzájomná prepojenosť sa v čase pandémie presunula na internetovú sieť. Pripravujem videohomílie z našej obývačky a meditácie k rannej káve. V súkromí obývačky sa tak stávam účastný na verejnom priestore. Hľadám slová, čo prehovoria ku všetkým bez rozdielu, nielen ku komunite Kaplnky, ale i k ľuďom bez viery.

Prihovárať sa ľuďom prostredníctvom internetu môže byť dosť osamelá činnosť. Cítiš v nej ešte ľudskú vzájomnosť?

Je to zvláštne, no o slová evanjelia sa teraz delím s mnohými, ktorí do našej Kaplnky nikdy nechodili. Jedno video má už dokonca holandský dabing. Tie videá sú spoločným dielom. Výtvarníci prispievajú výtvarnými meditáciami, hudobníci hudobnými, niekto to musí zostrihať a vytvoriť celok. Izolácia posilnila vzájomnosť aj iným spôsobom. Hoci osobné rozhovory, ktoré tvoria podstatnú časť môjho poslania, sú znemožnené, cez telefón som dnes s ľuďmi v intenzívnejšom kontakte ako doteraz. Každý deň volám, aby vedeli, že na nich myslím, a navzájom sme sa povzbudili.

Po čase pandémie príde čas hospodárskej krízy, akú sme doteraz nezažili. Tá bude pre nás ešte väčšou výzvou. Slová pápeža Františka o cirkvi ako poľnej nemocnici, zranenej a ušpinenej, sa stanú ešte naliehavejšími.

Čo si myslíš o kresťanoch, ktorí rebelujú voči vládnym opatreniam, odmietajú zákaz zhromažďovania a spoliehajú sa výhradne na Boha-ochrancu?

Vo svojom prostredí sa u veriacich nestretám s takými postojmi. Viera je pre nich motívom k zodpovednosti i vedomím bytostného prepojenia s ostatnými ľuďmi. S odmietaním opatrení som sa stretol u niektorých sekulárnych kamarátov. Ich vzbura je prejavom dôrazu na osobnú slobodu. Živia v sebe podozrenie, že reštriktívne opatrenia vlády smerujú k diktatúre.

Podobný motív by sme azda našli i u tých, čo opatrenia odmietajú v mene viery. Zákaz bohoslužieb u nich vyvolal podozrenie, že v mene pandémie sa tu vedie akýsi skrytý boj proti cirkvi. Nastoľuje sa diktatúra sekularizmu. Istý americký pastor vyhlásil, že jeho veriaci sa neprestanú stretať na bohoslužbách. Ak by sa nakazili, sú pripravení pre Krista i zomrieť. Pastor teda so zázrakom veľmi nepočíta. Vzburu proti reštrikciám chápe ako formu martýria.

Nie je očakávanie zázraku, v tomto prípade zázračnej ochrany pred ochorením, pre veriaceho niečím prirodzeným?

Medzi kresťanmi, samozrejme, nájdeme i magickú podobu viery. Ježiš je pre nich rúškom, vakcínou i účinným liekom. Pre takú vieru je náboženstvo magickým prostriedkom. Božské sily zapriaha do svojich pozemských záležitostí: „Prijmi našu vieru a budeš zdravý, bohatý, šťastný a úspešný.“ Veriť tu znamená mať privilegované postavenie u božského režiséra dejín. Taká viera realitu nákazy neberie vážne. Svet je pre ňu rozdelený: Tí, čo neveria, sú vydaní napospas zlej realite, veriaci však žijú v ríši spravovanej v režime permanentných božích zázrakov.

Evanjelium zhromaždilo mnoho príbehov o zázrakoch. Nie sú práve ony zodpovedné za takúto vieru? V príbehoch evanjelií je zázrak vždy zázrakom – teda tým, čo je zo svojej podstaty výnimočné. O zázraku má zmysel hovoriť až tam, kde najprv prijímame realitu nemenných prírodných zákonov. Iba tam, kde platí pravidlo, možno hovoriť o zázraku ako výnimke. Tá výnimka má zmysel znamenia, poukazuje na to, že Boh konkrétnu realitu sveta presahuje.

Boh však nie je rozmarný bábkar, ktorý sa so svetom hrá a spravuje ho iracionálnym výronom zázrakov. Postavil svet na princípoch, ktoré platia. Iba v takom svete môže byť človek slobodný, iba taký svet možno poznávať rozumom, pretvárať ho a konať v ňom zodpovedne. Iba v takom svete sa človek môže stať človekom. Viera, ktorá so zázrakom počíta ako s každodennou realitou, nie je vierou evanjelií.

Upieraš teda viere úplne právo očakávať zázrak?

V Evanjeliu je jedna postava, ktorá Ježišovi takú vieru predkladá ako pokušenie – Diabol na púšti. „Ak si Boží Syn, rozkáž, aby sa z týchto kameňov stali chleby. Ak si Boží Syn, vrhni sa dolu zo strechy chrámu. Veď je napísané: Svojim anjelom prikáže o tebe a vezmú ťa za ruky, aby si si neudrel nohu o kameň.“ Nie, nie, nie! Odpovie Ježiš Diablovi. Ježiš vieru chápe inak. Nejde o to, aby viera menila vonkajšie okolnosti, ale o to, aby uprostred daných okolností menila osobnosť veriaceho. Viera premieňa svet zvnútra von. Tým že mení mňa, mení napokon i prostredie, v ktorom žijem.

„Boh je Duch,“ povie Ježiš žene zo Samárie, „a ten kto ho chce uctievať, musí ho uctievať v duchu a pravde.“ Viera nehľadá materiálnu, ale duchovnú premenu. Chce vo mne utvoriť pravdivejšieho, slobodnejšieho, láskavejšieho človeka. Ježiš vieru nerozlučne spájal s pravdou. „Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí.“ Pilátovi povie: „Narodil som sa na svet, aby som vydal svedectvo o pravde. Každý, kto je z pravdy, počuje môj hlas.“

Pravdu poznanú rozumom kresťanská viera nemôže ignorovať. Zradila by Krista. Či teda viere upieram právo očakávať na zázrak? Otvorenosť zázraku, samozrejme, patrí k viere. To, čo je ľudsky nemožné, zostáva pre vieru stále otvorenou možnosťou, lebo všetko je možné v Bohu. Zázraky sú však zázrakmi práve preto, že sú zriedkavé. Viera v Boha zázrakov mnohým dodala odvahu vstúpiť do extrémneho ohrozenia. Niektorí pri tom zažili zázrak, iní nie.

Môže byť magická forma viery nejako škodlivá?

Magická forma viery je znepokojujúcim javom. Zatvrdzuje srdce voči tým, čo nie sú naši. Taký veriaci je v istom zmysle horším človekom, než by bol, keby bol bez viery. Namiesto toho, aby ho viera vyslobodzovala z egoizmu a prepojila ho s ostatnými v láske, izoluje ho v nábožnej nadradenosti.

Karanténne opatrenia sú výzvou na zodpovednosť voči ostatným. Každý z nás môže byť nositeľom nákazy. Svojou zodpovednosťou ťa chránim, moja nezodpovednosť ťa ohrozuje. Vo svete magickej viery sa taká zodpovednosť ruší: Mňa Kristus ochráni lepšie ako rúško a tebe, keďže nemáš Krista, ani rúško nepomôže. Tu sa dostávame k najtemnejšej stránke tohto fenoménu. Takto prežívaná viera implicitne vyhlasuje súd. Z úst niektorých sa ozýva i nahlas. Pandémia je božím trestom za skazenosť liberálnej civilizácie. Na vine sú homosexuáli. Nič nie je Ježišovmu chápaniu Boha viac vzdialené než toto. Jeho učeníci sú znepokojení pri pohľade na muža, ktorý sa narodil ako slepý. Kto je na vine? Pýtajú sa Ježiša. Zhrešil on alebo jeho rodičia? Ježiš tú krutú detinskú hru na súd neprijme. Zmysel utrpenia slepého odmieta hľadať vo fiktívnej histórii rodu; nachádza ho v prítomnej situácii: „Aby sa na ňom zjavili Božie skutky.“

Ako by teda mali kresťania uchopiť súčasnú situáciu? Nielen veriaci majú predsa sklon hľadať nejaký zmysel v životných okolnostiach. Kde je miesto veriaceho v tejto pandémii?

Viktor Frankl hovoril o „vôli k zmyslu“. Zmysel životnej situácie podľa neho nie je daný zvonku, ale zvnútra. Zakladá sa v slobode, v ktorej človek k prítomnej situácii pristúpi. Zmysel netreba vysvetľovať – je potrebné rozhodnúť sa preň za podmienok daných realitou. Už samotné stretnutie slepca s človekom ochotným vstúpiť do odcudzeného sveta jeho tmy, pocítiť v sebe jeho bolesť a objať ju láskou, je činom Božím.

Aj keď nám naše podmienky neumožnia priniesť trpiacemu uzdravenie, svojou láskavou starostlivosťou – tým, že vstúpime do jeho sveta a naplníme ho blízkosťou – konáme skutok Boží. Koľko krásy som už videl práve v takýchto trpezlivých bezmocných činoch lásky. To je spôsob, akým evanjeliová viera číta znamenia časov. To je spôsob, akým by mala kresťanská viera pristupovať i k súčasnej pandémii.
 

máj 2020