Moldavská republika medzi EÚ a Ruskom  Stop and go: hrboľatá (cyklo-) cesta z Kišiňova do Európy

Po mimoriadne tesnom referende a znovuzvolení proeurópskej prezidentky Maie Sandu si Moldavská republika drží neistý kurz smerom k EÚ. Nová cyklotrasa v Kišiňove ukazuje, aká hrboľatá môže byť cesta do Európy v každodennom živote.

„Čo je toto za Mortal Kombat?“ pomyslí si Nicu Morozov, keď zrazu leží na studenom asfalte. Jeho holenná kosť groteskne vyčnieva z nohy, kým autá nevšímavo prechádzajú okolo. Ešte pred chvíľou bol na dvoch kolesách, teraz leží jeho bicykel rozbitý vedľa neho. Agresívny taxikár, ako mnoho ďalších šoférov v chronicky nebezpečnej doprave Kišiňova, 32-ročného grafického dizajnéra jednoducho prešiel.

To bolo v roku 2021. Dnes sa Nicu opäť pýta sám seba, či dokáže žiť v krajine, kde sa aj bicyklovanie stáva bojom o prežitie. Po šiestich mesiacoch na barlách, roku rehabilitácie a dvoch operáciách však Nicu znovu nasadol na bicykel. Jeho priatelia, ktorí už dávno odišli do „Európy“, len krútili hlavami: „Zmeň krajinu, ľudia doma sa aj tak nezmenia,“ napísal mu jeden priateľ z Amsterdamu.
  Nicu však zostal. Jeho každodenný boj na dvoch kolesách už dávno nie je iba jeho osobnou záležitosťou. Symbolizuje túžbu mladej generácie po zmene, bezpečnosti a novej ceste: smerom k Európe. V Moldavskej republike sa však pokrok podobá hrboľatému, často brutálnemu pohybu v štýle stop-and-go – presne ako bicyklovanie po uliciach Kišiňova.

Tesný výsledok októbrového referenda, ktoré zakotvilo v ústave cieľ vstupiť do EÚ, to opäť jasne ukázal. Na jednej strane ide o míľnik, na druhej strane o akési zrkadlo odporu – sprevádzané ruskými pokusmi o manipuláciu. Vykresľuje obraz rozdelenej spoločnosti, ktorá si často sama stojí v ceste.

Revolúcia v dvoch pruhoch

„Toto je historický moment,“ hovorí Ana Popa (31) so širokým úsmevom. Nehovorí však o referende, ale ukazuje na dvojpruhový cyklochodník, oddelený čierno-žltými ochrannými stĺpikmi – prvý svojho druhu v Moldavskej republike. Za ňou prechádzajú autá, zatiaľ čo po novej trase sa ležérne pohybuje cyklista.
 
V meste, kde doteraz cyklisti takmer nemali miesto, je to malá revolúcia. „Bojovali sme za to až do krvi, aby sme vedľa pruhu pre autá vytvorili aj pruh pre cyklistov,“ rozpráva Ana Popa, ktorá spolu s aktivistickou skupinou Alianța Biciclete Chișinău pravidelne organizuje akcie ako „Critical Mass“ a neúnavne sa zasadzuje za bezpečné cyklotrasy a lepšiu infraštruktúru.

Pre Anu je nový cyklochodník viac než len kus asfaltu. Symbolizuje, že udržateľná budúcnosť je možná aj v Kišiňove – ak je dostatok ľudí ochotných za ňu bojovať.

Nepravdepodobný úspech

Pôvodné plány mestského zastupiteľstva, veľkolepo ohlásené ako „Zelený koridor“, mali totiž s udržateľnosťou pramálo spoločného. Namiesto vytvorenia priestoru pre cyklistov a chodcov sa mala jednoprúdová cesta rozšíriť na dva jazdné pruhy pre autá. „Boli sme šokovaní,“ spomína Ana. „Čo má na tom, prosím pekne, byť zelené?“

Odpoveď aktivistov na seba nenechala dlho čakať: protestmi, petíciami a hlasnou účasťou na verejnom vypočutí – rituáli, ktorý bol dlhé roky považovaný za číru formalitu – vyjadrili svoju nespokojnosť.

Následne sa však stalo niečo neočakávané: mestské zastupiteľstvo pôvodné plány stiahlo a skutočne zrealizovalo to, čo aktivisti žiadali. Namiesto ďalšieho pruhu pre autá vznikla moderná, dvojpruhová cyklotrasa.

„Boli sme totálne prekvapení, že akceptovali našu verziu projektu,“ hovorí Ana Popa. „Nemám tušenie, odkiaľ sa zobrala tá náhla otvorenosť. Bol to tlak zo strany investorov? Alebo možno zázrak?!“
 

Pragmaticky európske

Roman Guniavyj (44), poradca na ministerstve kultúry, vidí ako kľúčovú úlohu európskych investorov. „Financovanie zo strany Európskej investičnej banky a Európskej banky pre obnovu a rozvoj poskytlo jedinečnú príležitosť,“ vysvetľuje.

Vyvstala vo vás otázka, či sa mestské zastupiteľstvo zámerne snažilo vytvoriť modernejší obraz krajiny, aby na európskych investorov zapôsobilo – a mladí cykloaktivisti so svojimi nápadmi, často inšpirovanými krajinami EÚ, do tohto konceptu dokonale zapadli? Roman Guniavyj necháva odpoveď otvorenú, veľavravne sa však usmieva.

Aj pre neho cyklochodník symbolizuje viac než len bežný infraštruktúrny projekt. „EÚ čoraz viac nalieha na to, aby sa miestne požiadavky brali vážne.“ Verejné konzultácie, ktoré boli pred pár rokmi ešte nemysliteľné, sú dnes už štandardom.

Roman Guniavyj však varuje pred príliš veľkými očakávaniami. „Európska integrácia je obrovská príležitosť, ale zmena musí prísť od nás samotných. Nemôžeme čakať, že nás EÚ alebo vláda zachráni.“

Nová generácia pripravená na štart

Jednou z tých, ktorí sami poháňajú zmenu, je Anetta Dabija. „Nikdy som nemala v úmysle začať politickú kariéru,“ hovorí 34-ročná odborníčka na kultúrne dedičstvo a udržateľný rozvoj miest, sediac na drevenej lavičke pred Národnou knižnicou. Nečakane ju však ako vedúcu predstaviteľku organizácie Zachráňte Kišiňov 2023 oslovili, aby sa stala nezávislou poslankyňou [JS1] mestského zastupiteľstva. A ona povedala áno.

K tomu, že sa rozhodla vstúpiť do politiky, prispela pred niekoľkými rokmi aj študijná cesta do Berlína pre moldavských a rumunských architektov a aktivistov, vysvetľuje Anetta Dabija. Počas nej dostala od zamestnanca oddelenia pre rozvoj mesta zásadnú radu: kto chce niečo zmeniť, musí vstúpiť do politiky. Po návrate do Moldavska si uvedomila, že je naozaj zriedkavé, ak sa vám podarí stretnúť sa s tými, čo rozhodujú. „Vtedy som si povedala: Tak to spravím sama.“
 
„Keď hovoríme o rozvoji miest, je dôležité sledovať rovnaké ciele, aké majú európske mestá,“ hovorí Anetta. „Cyklistická infraštruktúra, zelené priestory, obnova namiesto demolácie starých budov – to všetko k tomu patrí. Mesto musí byť miestom, kde chce a môže človek žiť.“

Presne to však podľa nej Kišiňovu chýba. „Toto mesto bolo v sovietskej ére navrhnuté pre autá, nie pre ľudí. Na Ukrajine je to rovnaké. Často máme podobné problémy.“

Pre Anettu je zmena dávno nevyhnutná – a rozhodujúca pre moldavskú cestu do Európy. „Túto integráciu nie je možné dosiahnuť bez zmeny spôsobu života. Začína sa to v mestách, v ktorých žijeme.“ Kritizuje však, že miestne samosprávy často nechápu, ako túto zmenu v paradigme realizovať.

Plný plyn a prudké brzdenie

To isté zrejme platí aj pre primátora Iona Cebana a jeho kolegov z radnice zodpovedných za plánovanie stavebných prác na novej hlavnej ulici vrátane cyklochodníka – ten mal vlastne pôvodne viesť len desať metrov od miesta, kde sa rozprávame s Anettou pred Národnou knižnicou.

Práve tu sa totiž postup prác na cyklochodníku nečakane zastavil. Hoci západné aj východné úseky štvorkilometrovej ulice sú už dokončené, priamo v centre cesta náhle končí – zatarasená dlažobnými kockami z 19. storočia, ktoré objavili počas stavebných prác.
 
Cyklisti ako Nicu, ktorí nový cyklochodník spočiatku nadšene oslavovali, musia na približne 200 metrovom úseku siahnuť po starých zvykoch: prebojovávajú sa cez prekážkovú dráhu pomedzi výtlky, detské kočíky a chodcov, alebo radšej úplne zosadnú z bicykla, kým sa konečne dostanú na miesto, kde cyklotrasa pokračuje.

Kritici ako Anetta Dabija a Roman Guniavyj obviňujú mestské zastupiteľstvo z toho, že si nevyžiadalo potrebné posudky o ochrane pamiatok, aby mohlo rýchlo vykázať pokrok – a politicky z toho ťažiť.

Križovatka, na ktorej stavebné práce stoja už viac ako rok, sotva môže byť symbolickejšia: stretáva sa tu Puškinova ulica, pomenovaná po ruskom básnikovi a symbole imperialistickej kultúry, a ulica 31. augusta 1989 – dátum pripomínajúci zavedenie rumunčiny ako úradného jazyka.

Trhlina uprostred

Pre Pavla Brăilu, medzinárodne uznávaného umelca z Kišiňova, je táto trhlina viac než len stavebnou chybou. „Moldavsko stále niečo hľadá,“ hovorí. „Máme túto nádhernú zelenú líniu, znak pokroku – a zrazu, uprostred trate, je trhlina. Ako sa to mohlo stať?“

Pavel Brăila, narodený v roku 1971, sa už viac ako dve desaťročia zaoberá otázkami identity svojej krajiny, ktorá je podľa neho stále rozpoltená medzi Východom a Západom.

Už v roku 2002 vo svojom filme Shoes for Europe tematizoval náročnosť „preraďovania“ medzi týmito dvoma svetmi. Film dokumentuje, ako sa vlaky na hranici medzi Moldavskom a Rumunskom musia celé hodiny prestavovať, aby mohli pokračovať na Západ, pretože sovietska širokorozchodná trať nie je kompatibilná s koľajami v západnej Európe.
 
„Po rozpade Sovietskeho zväzu hľadalo mnoho Moldavcov prácu a lepší život – často v Rusku, pretože Európa sa vtedy zdala nedosiahnuteľná,“ vysvetľuje Brăila.

Cesta na Západ bola často namáhavá a mnohí Moldavci sa vo svojich cieľových krajinách ocitli v neistých alebo vykorisťujúcich, niekedy aj ilegálnych podmienkach. Až v posledných rokoch sa Európa postupne otvorila, no staré väzby s Ruskom sú stále silné.

„Moldavsko je rozdelené,“ hovorí Pavel Brăila. „Aj keď súčasná vláda sleduje európsky kurz, krajina je stále pod ruským vplyvom.“

Túžba po konci dejín

„Každá dlažobná kocka na tejto ulici symbolizuje konflikt,“ hovorí Mihaela Cebotari (37) a nahnevane hľadí na stavenisko. „Ale mňa história nezaujíma. Mám deti. To, čo je dôležité, je tu a teraz.”

Mihaela Cebotari, zakladateľka IT startupu, ktorý učí deti programovanie, patrí ku generácii, ktorá je neustálym ťahaním sa medzi minulosťou a budúcnosťou unavená. Namiesto toho, aby sa zamotávala v historických debatách, zameriava sa na to, aby v budúcej generácii rozvíjala zručnosti, ktoré mladí potrebujú, aby zostali v Moldavsku – a neopustili krajinu tak ako mnohí pred nimi.

Ešte pred októbrovým referendom o EÚ Mihaela povedala: „Ak vyhrajú proruské strany, emigrácia sa stane veľmi reálnou možnosťou. Ale ak vyhrá EÚ, bude to, zdá sa, prvá skutočná šanca pre našu budúcnosť.“

A cyklochodník? „Kým ten bude hotový, budeme už dávno v EÚ,“ hovorí a srdečne sa zasmeje.

Stačí naliať betón a hotovo?

Čo bude s nedokončeným staveniskom v srdci Kišiňova? Pravdepodobne najdiskutovanejší projekt v meste naďalej zamestnáva mysle ľudí. Plán primátora je všetko zabetónovať a úsek sprístupniť autám. Pre Anettu Dabija ako aj mnohých aktivistov a urbanistov je to však absolútne neprípustné. Namiesto toho volajú po ďalšej „revolúcii“: zóne bez áut so zeleňou.

Už takmer dva roky si vedenie mesta a ministerstvo kultúry navzájom posúvajú čierneho petra. Stále nie je jasné, kto je zodpovedný za obnovu historickej časti cesty – a kto by mal znášať náklady.

Zápas o správnu cestu bude ešte dlho pokračovať. Odráža hlbší konflikt, ktorému čelí Moldavsko: náročné lavírovanie medzi postsovietskym „pragmatizmom“ a náročným prechodom k trvalo udržateľnej – európskej? – budúcnosti.
 
Dovtedy bude Nicu Morozov vytrvalo pokračovať v šliapaní do pedálov. V marci ho opäť zrazilo auto. Tentoraz vyviazol s niekoľkými škrabancami a aj jeho bicykel zostal nepoškodený. Vodič mu ako kompenzáciu ponúkol desať eur. Nicu sa len zasmial, vysadol naspäť na bicykel a pokračoval v jazde.

Teraz vždy nosí prilbu a krikľavo žltú vestu. „Prilba by mi vtedy nepomohla,“ povie sucho. „Vďaka nej sa však cítim bezpečnejšie.” Po krátkej pauze dodáva: „Aj keď tu nikdy nie je naozaj bezpečne.“

február 2025