Rešpektujúce vzdelávanie  Inkluzívne školy: keď myslieť na potreby každého dieťaťa je štandard

Slovensko zaostáva kvalitou vzdelávania za priemerom v krajinách OECD. Inkluzívne vzdelávanie môže byť odpoveďou na mnohé nedostatky školského systému na Slovensku, prináša však vlastné výzvy, ako napríklad zvyšovanie počtov a budovanie kapacít učiteľov. Reportérka Magdaléna Rojo sa pozrela na niekoľko príkladov z praxe v školách a škôlkach na Slovensku.

Trinásťročná Zvolenčanka (na jej želanie neuvádzame meno) ide tento rok do siedmeho ročníka. Od druhého ročníka základnej školy má individuálny študijný plán pre dieťa so špeciálnymi potrebami. „Vníma odlišne, prostredie je pre ňu rušivejšie, často nepochopí otázku alebo kontext tak, ako bolo zamýšľané, a ani si toho nie je vedomá,” vraví jej mama Kristína. Okrem toho dodá, že dcéra má ľahkú formu dysgrafie a grafomotorika je u nej iná. To napríklad spôsobuje problém s odpoveďami na otvorené otázky či s geometriou a slepými mapami. Individuálny plán v tomto prípade znamenal skrátenú dochádzku – dievča chodilo na prvom stupni do školy každý deň iba na štyri hodiny. Má tiež nárok na asistenta, inú formu písomiek aj škálu známkovania. Niektoré z opatrení, ktoré škola spolu s Kristínou nastavili, fungovali, iné nie, ale vo všeobecnosti sa dá povedať, že dievča prvý stupeň zvládlo.

Zmena nastala na druhom stupni, keď sa dostala do triedy s väčším počtom žiakov a dochádzala do školy na rovnaký počet hodín ako ostatní, aj na základe vlastného rozhodnutia. „Zároveň sme museli absolvovať rediagnostiku, ktorá ju veľmi traumatizovala. Odmieta odvtedy absolvovať ďalšie podobné procesy, a preto nie je možná zmena fungovania. Keby sme chceli požiadať o ďalšie výnimky, potrebovali by sme znova posudok, nové žiadosti, schvaľovanie pedagogickou radou,” vraví Kristína. Škola predstavuje pre dievča stres a v poslednom roku bola schopná do nej chodiť vždy len pár dní a potom ochorela aj na dva týždne. Na konci roka jej hrozilo, že prepadne.

V podobnej situácii sa môžu v školskom prostredí ocitnúť deti s poruchou pozornosti, neurodivergentné deti, deti so zdravotným znevýhodnením, deti s problémami s duševným zdravím, ale aj deti zo sociálne znevýhodneného prostredia či napríklad deti s inou národnosťou – každé z nich potrebuje individuálny prístup, za ideálnych podmienok v kolektíve, ktorý je inkluzívny a jeho súčasťou sú aj deti, ktoré špeciálne potreby na prvý pohľad nemajú.

Bezpečné a rešpektujúce prostredie prospieva všetkým deťom

„Inkluzívne vzdelávanie zahŕňa vytvorenie optimálnych podmienok pre všetky deti, jednoducho školu pre všetkých,“ definuje Michaela Babejová, Učiteľka Slovenska z minulého roka, ktorá vyučuje na Základnej škole s materskou školou M.R. Štefánika v Budimíre pri Košiciach. Škola je známa tým, že má skúsenosti s inklúziou.

„Rodičia často nechcú, aby ich dieťa malo v triede Róma, nechcú, aby tam bolo dieťa utečencov, žiak s ADHD alebo s telesným znevýhodnením. Len preto, že majú pocit, že ich dieťa bude brzdené. To je ale veľký omyl. Rozvíjanie empatie, vzájomná pomoc, spolupráca alebo rešpektovanie sú silnými benefitmi, ktoré deťom môžeme dať,“ myslí si Juraj Hipš, zakladateľ novej inkluzívnej školy Alma vo Zvolene. „Veľa sa hovorí o tom, že v škole máme učiť pre skutočný život. To ale znamená, že tam majú byť skutočné deti – s rôznymi príbehmi, radosťami aj starosťami. Pretože takýto je skutočný svet.“

V Alme sú v prvých dvoch prváckych skupinách deti z rôznych zázemí. „Máme deti, ktoré majú doma moderné technológie a chodia na dovolenku k moru, ale aj také, ktoré žijú bez prístupu k pitnej vode a elektrine. Na škole vytvárame všetkým deťom bez ohľadu na ich socio-ekonomické zázemie také podmienky, aby sa cítili bezpečne a zažili priateľskú atmosféru,“ vraví Hipš. Okrem detí zo sociálne znevýhodneného prostredia, sa prihlásilo aj dieťa z majority so zrakovým postihnutím.
  Syn Ivony Hodášovej, ktorý je škôlkar v inkluzívnej škole a škôlke Rozmanita v Bratislave, nemá žiadne „tabuľkové“ špeciálne potreby. No ako hovorí Hodášová „každé dieťa má špeciálne potreby, len niektoré je vidno viac. Jedno potrebuje dlhšiu adaptáciu, druhému vadí hluk, tretie zaspí len so svojím medvedíkom. Práve v rozmanitých kolektívoch je veľkou výhodou, že myslieť na všetky potreby je štandard.“ Z rozmanitosti napokon benefitujú všetky deti a v rôznych oblastiach svojho života. Niektoré už spomenul Juraj Hipš. Ďalším veľkým benefitom je napríklad dopad inkluzívnych kolektívov, v ktorých sa všetky deti cítia bezpečne, na ich duševné zdravie. Centrum vzdelávacích analýz v nedávnom článku zdôraznilo, že stále viac detí a mladých ľudí má problém s duševným zdravím.

„Skladba detí (v bežných školách) ani zďaleka neodráža skutočnú realitu ako je zložená spoločnosť, ktorá je veľmi rozmanitá. Deti tak nie sú pripravené na skutočný život. V budúcnosti môžu zažívať stres a úzkosti práve preto, že sa v škole so skutočnou realitou nestretnú. Dobre zvládnutá inklúzia znamená, že sa v škole stretávajú deti s rozmanitými príbehmi a potrebami. Škola preto vytvára priestor a podporu na rešpektujúce spolužitie.  To je skutočná príprava na život aj podpora duševného zdravia,“ vraví Hipš.
 

Podporné opatrenia

Hoci sa slovo inklúzia na Slovensku skloňuje častejšie, v socio-ekonomickej segregácii sme na popredných priečkach spomedzi krajín OECD. Podobne nelichotivé je hodnotenie Slovenska pokiaľ ide o začleňovanie detí s inými špeciálnymi potrebami. Čiastočne aj fakt, že mnoho detí nemá v rámci vzdelávacieho systému vytvorené podmienky, ktoré potrebujú, vedie k tomu, že slovenskí žiaci a žiačky dosahujú podpriemerné výsledky. Na základe výsledkov testov PISA z roku 2022, v ktorých sa sledovala úroveň čitateľských, matematických a prírodovedeckých zručností a znalostí, sa viac ako 35 percent detí ocitlo v rizikovej skupine. To znamená, že tieto deti nemajú ani základné čitateľské zručnosti nevyhnutné pre ďalšie vzdelávanie.

V posledných rokoch sa vlády SR snažili na situáciu reagovať schvaľovaním nových zákonov a noviel, aby zabezpečili zvýšenie kvality vzdelávania aj jeho dostupnosť a efektivitu. V roku 2023 zaviedlo ministerstvo školstva pod vedením vtedajšieho ministra Daniela Bútoru v rámci novely školského zákona systém podporných opatrení. Tieto majú zabezpečiť, aby žiaci a žiačky, ktoré potrebujú individuálnu podporu, ju aj dostali. Je teda cestou k inkluzívnejšiemu vzdelávaciemu systému.

Vznikol Katalóg podporných opatrení. Tieto implementuje do praxe ministerstvo v spolupráci so svojimi priamo riadenými organizáciami, a to Národným inštitútom vzdelávania a mládeže a Výskumným ústavom detskej psychológie a patopsychológie. Tieto organizácie by mali participovať aj na metodickom usmerňovaní škôl a školských zariadení.

Odborníci a odborníčky, aj niektorí ľudia, ktorí sa na príprave novely zúčastňovali, v nej aj v jej implementácii vidia viaceré nedostatky a výzvy. „Pred rokom bola živelne spustená a ministerstvo jej rozbeh veľmi nezvládlo. Najmä ak ide o metodické usmerňovanie v tejto téme,“ tvrdí Viktor Križo, koordinátor Inklucentra – Centra pre inkluzívne vzdelávanie. „Ministerstvo nemá k tejto reforme žiadne štatistiky, lebo to zabudlo dať do zákona, takže reformu nevieme po prvom školskom roku nijako vyhodnotiť.“ Križo hovorí tiež o tom, že výzvou je informovať školy o tom, ako môžu čerpať finančné prostriedky, a zjednodušiť žiadanie o ne.  

V roku 2023 sa Slovensko prijatím novely zaviazalo, že do roku 2026 vyčlení na implementáciu podporných opatrení financie zo štátneho rozpočtu. „Pretavenie reformy do praxe závisí od peňazí. Financie od EÚ v tomto prípade končia a od septembra 2026 už bude musieť ísť podpora výlučne zo štátneho rozpočtu. To vyžaduje politické rozhodnutie, že inklúzia je naozaj dôležitá a mám obavy, či táto vláda bude konať skutočne pro-sociálne,“ vraví poslankyňa za Progresívne Slovensko Tina Gažovičová, ktorá dva roky spolupracovala na príprave reformy. Na druhej strane Križo si myslí, že peňazí nie je málo: „Finančné prostriedky sa postupne navyšujú. Žiaľ, informovanosť škôl o tom je veľmi nízka a tak sa v praxi stáva, že si školy produkujú byrokraciu a skutočná podpora sa deťom dostáva stále skôr v menšej miere.“

Zavádzanie opatrení v praxi

Niektoré školy sa v podporných opatreniach zatiaľ strácajú, iné menej. „Informácie o podporných opatreniach máme a sú ľahko dohľadateľné – na stránke ministerstva školstva, regionálnych úradov školskej správy, centier poradenstva a prevencie,” vraví Jana Bavoľárová, riaditeľka Základnej školy s materskou školou M.R. Štefánika v Budimíre. Bavoľárová si myslí, že sa k téme realizovalo dostatok webinárov, prezenčné aj online vzdelávanie. „Chýba nám zatiaľ väčšia praktická skúsenosť a finančné krytie podporných opatrení, ktoré bude prichádzať postupne.“

Financie zo štátneho rozpočtu sú v tejto chvíli vyčlenené napríklad aj na celoplošné budovanie podporných tímov a asistentov, ktorí sú vo vyučovaní k dispozícii pre deti so špeciálnymi potrebami. Od septembra 2024 sa podľa Križa zavádza nárokovateľnosť podporných profesií a asistentov. „Zatiaľ ale iba v menšej miere, ako je potrebné. Okrem navyšovania je dôležité prácu týchto ľudí kvalitne koordinovať, rozdeliť. Nie každý asistent musí byť s deťmi so špeciálnymi potrebami počas celého vyučovania, niekde je dôležitejšie, aby bol skôr v školskom klube poobede či počas prestávok,“ vraví Križo. Financie už sú pridelené aj na jazykovú podporu cudzincov či na doučovanie, ale tieto podporné opatrenia sa podľa Križa nevyužívajú dostatočne. „Školy to buď nevedia poskytovať, nemajú kapacity, nerozumejú tejto podpore.“

Slová Križa potvrdzuje napríklad aj analýza Centra vzdelávacích analýz o tom, ako sa na deviatich bratislavských školách darí začleňovať ukrajinské deti. „Ako vyplynulo z našich analýz, potreby škôl sú najmä personálne – v školách chýbajú odborníci a odborníčky, ktorí by ovládali ukrajinčinu – napríklad stále pretrváva problém s identifikáciou špeciálnych výchovno-vzdelávacích potrieb v prípade detí z Ukrajiny, najmä kvôli jazykovej bariére. Chýbajú aj učiteľky slovenčiny ako cudzieho jazyka a niektoré deti, ktoré sú už na Slovensku dlhší čas, stále neovládajú slovenčinu dostatočne na to, aby sa vedeli v slovenčine vzdelávať,“ vraví analytik centra Michal Rehuš. „Školám chýbajú aj dvojjazyčné materiály, ktoré by im mohli pomôcť prekonať jazykovú bariéru počas výučby. Problém je aj v tom, že učiteľky a učitelia zväčša nemajú špecifické zručnosti na prácu s deťmi z iného jazykového alebo kultúrneho prostredia“.
 

Práca s učiteľmi

Inkluzívne vzdelávanie kladie isté nároky na všetky zúčastnené strany. Pred začiatkom školského roka chýbalo na slovenských školách viac ako 1400 pedagogických zamestnancov. Pritom ak chce škola reagovať na potreby detí individuálne, učiteľstvo by malo vyučovať malé skupiny. „Uvítali by sme určite nižší počet žiakov v triedach, predovšetkým na 2. stupni. Príprava učiteľa na hodinu je veľmi náročná, ak má zohľadňovať individuálne potreby každého žiaka, preto by iste pomohli nižšie úväzky,“ navrhuje Bavoľárová.

Škola v Budimíre podporuje svoje zamestnanectvo rôznymi spôsobmi, od toho, že ich zapája do hľadania riešení a prijímania rozhodnutí, cez vzdelávanie a podporu osobnostného rozvoja. Učitelia majú k dispozícii mentorov, ktorí ich v tomto raste sprevádzajú. Raz mesačne mávajú workshop na zlepšovanie učiteľských kompetencií a robia tiež aktivity na spoznávanie svojich talentov, ktoré tiež slúžia na spoznanie ostatných členov tímu.
  Riaditeľka zároveň vníma, že mnohí učitelia nie sú pripravení na vytváranie inkluzívneho prostredia. Podobne to vnímajú aj riaditelia iných škôl, kde sa pokúšajú vytvárať zmiešané kolektívy. „Nie je to len problém začínajúcich učiteľov, ale aj mnohých s dlhoročnou praxou. V inklúzii neraz vidia problém a odmietajú ju,“ vraví Juraj Hipš. S Bavoľárovou sa zhodujú v tom, že už na vysokých školách treba budúce učiteľstvo pripravovať inak. „Potrebujeme pripravovať učiteľky a učiteľov pre skutočnú prax a prácu s rozmanitými deťmi. To sa ale nedá cez skriptá a prednášky, potrebujeme oveľa viac praxe a kvalitného mentoringu. Učitelia na školách nepotrebujú ďalšie brožúrky, ale kvalitné školenia, mentoring aj spoluprácu so školským podporným tímom,“ vraví Hipš.

Keď som sa mamy Kristíny, ktorej dcére so špeciálnymi potrebami hrozilo prepadnutie spýtala, čo zo všetkých opatrení zafungovalo najlepšie, povedala, že mať asistenta u nej nefunguje, lebo dcéra odmieta pozornosť z jeho strany. Nešťastné sa jej zdalo aj to, ako neflexibilne sa schvaľujú zmeny v individuálnom pláne dcéry. Zato však vyzdvihla ľudskosť učiteľov a učiteliek. „Majú skutočný záujem dieťa do hĺbky poznať a sprevádzať ho vzdelávaním, nech je akékoľvek a nech sú jeho silné a slabé stránky akékoľvek.”

Inklúzia tak do istej miery odhaľuje, akí sme ľudia, aké máme schopnosti a zručnosti na to spolu-žiť. „Na to, aby mohli učitelia vytvárať v triedach inkluzívne prostredie, potrebujú otvorenú myseľ, odbornosť, schopnosť byť ľudský a zároveň schopnosť s človečinou pracovať, schopnosť vytvoriť v škole také prostredie, kde sa deti cítia bezpečne a dobre,“ vraví Michaela Babejová, učiteľka v Budimíre.

Ako na to?

Na to, aby bola škola inkluzívna, je potrebné vytvoriť prostredie, ktoré bude pre všetky deti – napríklad s ohľadom na bezbariérovosť. Ďalej je dôležité zvoliť správne metódy práce s ohľadom na potreby detí a tiež im prispôsobiť trvanie aktivít či spôsob hodnotenia.

„Keďže medzi našimi žiakmi a žiačkami sú niekedy v rámci jedného ročníku veľké rozdiely napríklad v úrovni čítania, využívame diferencované vyučovanie, rovesnícke vzdelávanie ako aj digitálne technológie. Silným nástrojom je aj systém doučovania a organizovanej mimoškolskej činnosti,“ vraví Hipš. O čítaní hovorí aj Babejová: „Ako u všetkých detí, podporujeme aj u detí so špeciálnymi potrebami predovšetkým pozitívny vzťah k čítaniu, knihám a literatúre ako takej. Používame čítacie tabuľky či čítacie okienka a vytvárame cielene podmienky a príležitosti pre to, aby zažívali v súvislosti s čítaním úspech, aby mali zo seba dobrý pocit, aby rástla ich sebadôvera a aby i sami vnímali svoj progres.“

Do experimentálnej inkluzívnej škôlky a školy Rozmanita v Bratislave chodí aj päťročný Julko. Julkova mama popisuje, že v porovnaní so štátnou škôlkou, ktorú navštevoval predtým, je toto prostredie komornejšie čo do počtu detí, aj rešpektujúcejšie. „Rozmanitý detský kolektív je tiež veľké plus,” hodnotí jeho mama Tereza Križková. „Môj syn má africký pôvod po otcovi a bolo skvelé, že si hneď našiel najlepšieho kamoša, ktorého rodičia pochádzajú z Etiópie. Keďže vyrastá v čisto bielej rodine, je to pre neho veľmi dôležité.” Tereza sa v Rozmanite zdôverila učiteľke s tým, že Julko „bojuje” so svojou identitou. „Často mi hovoril, že by chcel byť biely, dokonca sa vyjadril v zmysle, že byť biely je lepšie. Julkova triedna učiteľka sa ihneď poradila s detskou psychologičkou, ktorá v Rozmanite pracuje s deťmi na dennej báze, a pripravili pre Julka aj pre celý kolektív aktivity, ktoré by mu mohli pomôcť.”

Napokon, inkluzívna škola v spolupráci s rodičmi pomáha deťom okrem iného aj rásť a objavovať pritom svoju jedinečnosť, ktorou môžu obohatiť svet.

September 2024