Rodičovstvo počas vojny  „Babi, ako sa u nich povie: ‚Nezabíjajte ma‘?“

Neexistuje žiadny presný návod, ako byť rodičom v čase vojny, ako prekonávať výzvy a vychovávať deti napriek všetkým obavám. K dispozícii však už máme skúsenosť s rôznymi prístupmi. Porozpráva nám o nich ukrajinská spisovateľka Kateryna Jehoruškina.

Keby niekto na Ukrajine vydal knihu, ako čo najlepšie vychovávať deti v čase vojny, stala by sa bestsellerom. Napriek tomu, že kníhkupectvá, tlačiarne a knižnice sú pravidelne ostreľované ruskými vojskami, záujem o ukrajinskú kultúru všeobecne a najmä o knihy ukrajinských autorov neustále rastie. Vo svete zmietanom vojnou sa Ukrajinci chcú mať o čo oprieť a aspoň čiastočne prekonať ustavičnú neistotu.

Oplatí sa plánovať počatie dieťaťa počas vojny (keď pôrodnice a detské nemocnice sú terčmi)? Je lepšie zobrať deti do zahraničia alebo zostať doma (ak ešte máte kde)? Ako sa vyrovnať s vlastnou osamelosťou a osamelosťou dieťaťa ďaleko od vlasti? Je lepšie zobrať deti počas nočných náletov do studeného protileteckého krytu alebo ich nechať spať v kúpeľni? Mali by sme pokračovať vo vzdelávaní zameranom na rozvoj dieťaťa alebo sa zamerať na prežitie? Ako pomôcť sebe a deťom vyrovnať sa so stratami? Čo robiť v prípade výbuchu jadrovej elektrárne? Je možné zachovať si duševné zdravie a naďalej zostať dospelý, keď my sami nutne potrebujeme ochranu a potešenie? Od správnych odpovedí na tieto a ďalšie otázky závisí život a zdravie detí. Univerzálne odpovede na tieto otázky však neexistujú.

Na základe výpovedí, ktoré som zozbierala od rodičov detí, ako aj na základe svojich osobných skúseností, sa pokúsim načrtnúť niektoré výzvy, ktoré rodičovstvo v čase vojny dnes prináša. Ak sa predtým mnohí z nás zmietali medzi dvoma ohňami – prácou a domácnosťou, teraz sa k nim pridal aj oheň vojny, ktorý urýchľuje vyhorenie.

Jazyk

Panuje názor, že Ukrajinci hovoria väčšinou po rusky. V skutočnosti na konci roku 2021 po rusky hovorilo len 26% Ukrajincov, na začiatku invázie 18% a každý rok toto percento rapídne klesá. Jedným z hlavných hesiel ruskej propagandy je tvrdenie „Prišli sme chrániť rusky hovoriacich“, hoci ruský jazyk na Ukrajine je chránený viac ako ukrajinský jazyk v Rusku, kde žije najväčšia ukrajinská menšina na svete. Asi dva milióny Ukrajincov v Rusku (podľa neoficiálnych štatistík je ich viac ako 10 miliónov) nemá ani jednu triedu s ukrajinským vyučovacím jazykom. Na druhej strane na Ukrajine sa pred inváziou vyučovalo po rusky v 21 968 triedach a po invázii v 192 triedach. „Tento proces (*pokles výuky v ruštine) nastáva prirodzeným spôsobom na žiadosť rodičov,“ uvádza sa v správe jazykového ombudsmana.

Najviac zničené mestá a najväčší počet civilných obetí je v prevažne rusky hovoriacom Mariupole, Charkive a Bachmute. Väčšina ukrajinských utečencov v zahraničí pochádza z rusky hovoriacich oblastí. Namiesto sľúbenej „ochrany“ ich Rusi oslobodili od ich vlastných miest, majetku, príbuzných a doterajšieho života. Nikoho tak neprekvapí, že pre mnohých sa otázka návratu k ukrajinskému jazyku stala kľúčová. Občas však zmena jazykovej identity nie je taká jednoduchá a stáva sa pre ľudí, ktorí vychovávajú deti v časoch vojny, veľkou výzvou. Ukrajinské deti by sa nemali učiť žiaden cudzí jazyk preto, aby v ňom vedeli povedať „Nezabíjajte ma“.

Hlad

V správach sa z času na čas objavujú správy o ukrajinských deťoch na fronte a na okupovanom území, ktoré umreli od hladu alebo smädu. Tí, ktorí boli svedkami takýchto príbehov, väčšinou mlčia. Niektorí cítia vinu tých, ktorí prežili, iní si myslia, že mlčanie vymazáva pamäť. Toto si dlhé roky myslela aj moja stará mama Taňa, ktorej dve mladšie sestry zomreli počas hladomoru – umelo vyvolaného hladomoru, ktorý v rokoch 1932-33 nariadil Stalin. Krátko pred smrťou o tom začala rozprávať a jej bledozelené oči zrazu zvlhli a hľadeli kamsi do prázdna. Ten príbeh vo mne žil, po čase som sa rozhodla napísať o hladomore knihu pre deti. Prvá prezentácia knihy sa uskutočnila v Mariupole pol roka pred ruskou inváziou. No už začiatkom apríla 2022, ani nie dva mesiace po celoplošnej ruskej invázii, som videla výtlačok mojej knihy v srdce drásajúcom kontexte. V meste Tulčyn vo Vinnyckej oblasti sa knihovníci rozhodli uctiť si pamiatku ukrajinských detí, ktoré zabili Rusi. Bolo ich stošesťdesiatpäť. Na námestí vystavili rovnaký počet detských kníh a zapálili vedľa nich kahance. Moja kniha Truhlica stála medzi nimi ako malý náhrobný kameň. Bolelo ma uvedomenie, že poznatky o genocíde minulosti nezachránili deti pred genocídou súčasnosti.

Hladomor je považovaný za jednu z najväčších ukrajinských kolektívnych tráum a mnohé krajiny ho uznávajú za genocídu ukrajinského národa. Videla som dopad tejto traumy na život mojej starej mamy, ktorá si vždy robila veľké zásoby jedla a trpela poruchou príjmu potravy. Videla som jej dopad na život mojej mamy, ktorá sa hladomoru bála, hoci sa narodila dvadsať rokov po ňom. Aj ja som cítila v sebe ten strach, hoci som sa snažila príbuzným dokázať, že žijeme v inej dobe a toto sa už nikdy nezopakuje. Žiaľ, pre mnohých dnešných rodičov sa tento strach stal opäť realitou.

Šťastie

Koncept šťastia sa zmenil. Je to teraz veľmi jednoduché: ak sú vaše deti živé a zdravé, ste šťastný človek. Môžete si priať viac?

Raz som išla do Charkiva nahrať rozhovor so svedkom okupácie. V Charkive bývajú dlhé vzdušné poplachy a niekedy rakety padajú ešte pred ohlásením nebezpečenstva. Na chvíľu som sa prichytila, ako rozmýšľam: „Ak ma teraz zabijú, kto napíše knihu o všetkých tých svedectvách?“. A zároveň som sa cítila vinná, pretože som uvažovala z perspektívy svojej občianskej a literárnej identity, a nie z materinskej. Keď som sa vrátila k deťom, práve sa začalo ostreľovanie Charkiva. Moja dcéra radostne oznámila: „Mami, mala si veľké šťastie!“. Keď som bola s dcérkou na rezidenčnom pobyte v Poľsku, ostreľovanie zasiahlo domy neďaleko nášho dočasného domova v Prykarpatskej oblasti. Môj štvorročný syn v tom čase raňajkoval a pozeral rozprávky. V blízkosti miesta dopadu ruskej rakety zomrel jeden malý chlapec. Všetky ostatné deti v okolí mali v ten deň veľké šťastie.

Trauma

Napriek tomu, že všetci obyvatelia Ukrajiny majú skúsenosti s vojnou, nie všetci trpia psychickou traumou. Závisí to od mnohých faktorov: intenzity stresovej udalosti, miery ohrozenia života a zdravia, adaptability konkrétneho človeka, kvality vzťahov s blízkymi, miery psychickej podpory a množstva ďalších. Ľudia pod vplyvom silného stresu často stíchnu: nevedia nájsť slová ani pre svoje skúsenosti, ani pre novú realitu. "Rozprávať svoj príbeh je spôsob, ako znížiť psychické napätie, spôsob uzdravenia." Aj keď ten príbeh nie je vyrozprávaný v slovách, ale vo farbách, pohyboch, hudbe.

Jednou z najväčších výziev pre dospelých, ktorí sa v čase vojny starajú o deti, je pomôcť im vyrozprávať sa, dostať veci zo seba von, a po čase prehodnotiť svoje zážitky. Malé deti možno ani nevedia, ako sa ich pocity volajú a tak sa pozornosť dospelých stáva poistkou, aby sa stres nepremenil na traumu. Tým, že deťom pomáhame správne pomenovať pocity, staviame mosty medzi tým, čo vidíme a čo prežívame, vraciame im pocit kontroly.

Keď sa raz počas literárneho podujatia v Kyjive istý malý chlapec chcel podeliť o svoje zážitky z vojny, jeho mama mu hrubo vyčítala: „Čo také si tam zažil? Chvíľu si sedel v pivnici a to bolo všetko. Sme v Kyjive, nebuď smiešny!“ Bolo mi ľúto matky aj chlapca, pretože vojna si aj v Kyjive vyžiadala ľudské životy a devalvácia citov môže mať nebezpečné následky, môže sa zmeniť na symptóm.

Pamätám si, ako ma na jar 2022 požiadali, aby som zorganizovala arteterapeutické stretnutie s deťmi, ktoré práve evakuovali z miest, ktoré ostreľovali. Deti vymýšľali príbehy a kreslili komiksy podľa techniky, ktorú som sama vypracovala, a ja som pozorovala, ako sa „osmeľujú“. Z ticha sa začal vynárať hnev, strach, zmätok, láska a nádej... Jeden chlapec vytvoril super hrdinu menom Ežar, ktorý sa veľmi bál rakiet, ale naučil sa na nich lietať a odkláňať ich od cieľov. Druhý chlapec nakreslil na výkres rôzne zbrane a svoj hnev voči okupantom vyjadroval vulgarizmami. Pred inváziou by som ho požiadala, aby nepoužíval takúto lexiku, ale teraz to bolo nevhodné: zdalo sa, že od napätia jednoducho vybuchne. Takto deti pomaly nadväzovali spojenie so svojimi pocitmi, pretože ich niekto vnímal ako dôležité.

Umenie

Pri tvorbe umenia pre deti v časoch vojny musíme byť mimoriadne empatickí a opatrní. Spúšťačom sa môže stať čokoľvek: biela látka, zvuk prievanu, plastové lietadlo alebo plyšový zajačik, ktorého brat-dvojča nechal v troskách bývalej škôlky. Ešte pred inváziou som napísala rukopis knihy pre deti – Piecka. Venuje sa druhej svetovej vojne a povojnovej obnove. Kniha vyšla koncom roka 2023, časť s otázkami a úlohami sme sa rozhodli zmeniť a odstrániť z neho slovo „domov“, ktoré mnohým deťom môže znieť prázdno.

Raz mi okolo polnoci prišla správa plná hnevu a nadávok od neznámej čitateľky. Ukázalo sa, že jej dieťa nedávno prišlo vo vojne o otca, a keď prišla do školy, triedna učiteľka im v učebnici čítala jeden môj príbeh o strate. Téma smrti sa na jednej strane nedá stigmatizovať, no na druhej strane v akútnej fáze smútku môžu takéto texty spôsobiť retraumatizáciu. Vyjadrila som čitateľke úprimnú sústrasť a ona sa mi napokon ospravedlnila za neslušnú formu správy. Nezranili ma nadávky zúfalej ženy, ale tragédia jej rodiny a oveľa širší problém: umelci, učitelia a rodičia teraz kráčajú mínovým poľom slov a obrazov a bude trvať roky, kým sa vyjasnia.

Strach

Dospelí, ktorí žili s deťmi na okupovanom území alebo prešli filtráciou, opakovane spomínajú strach, že deti „povedia priveľa“, teda vyjadria svoj proukrajinský postoj. Ukrajinská pieseň môže byť príčinou súdneho sporu. Napríklad organizátori jednej svadby na okupovanom Kryme boli stíhaní za to, že hrali Oj, na lúke červená kalina... Reštauráciu zatvorili a majiteľov preverovali.

Ukrajinské deti vychované v demokratických hodnotách žijúce pod okupáciou sú nútené vrátiť sa k hodnotám prežitia, pretože životy a bezpečnosť ich príbuzných teraz závisia od ich schopnosti mlčať, klamať a prispôsobiť sa.

Dobrovoľníctvo

Samostatným fenoménom je dobrovoľníctvo detí. Moja dcéra vyrobila prírodnú limonádu z čerstvej mäty, citrónu a prírodného medu, nakreslila a nalepila etikety na fľaše a poprosila dedka, aby ich predal. Niektorí pletú a predávajú náramky, dávajú svoje vreckové na drony, alebo vďaka svojmu nadaniu vyzbierajú veľké sumy. Napriek zákonným obmedzeniam mnohé deti začali pomáhať armáde a takýmto spôsobom sa vyrovnávajú s pocitom bezmocnosti. Rodičia alebo iní dospelí sú k dobrovoľníctvu detí niekedy kritický, ale väčšinou ho podporujú, pretože chápu psychologický aspekt takejto činnosti. Spomedzi veľkého množstva detských dobrovoľníkov na mňa najviac zapôsobilo jedno nevidiace dievčatko, Anna-Marija Herman, ktoré svojím spevom a hrou na bandure vyzbieralo vyše dva milióny hrivien na pomoc armáde, v ktorej slúži jej starší brat. „Mama ma v tom podporovala,“ povedalo dievča v jednom rozhovore.

Kým sa vojaci protivzdušnej obrany snažia učiniť naše deti neviditeľnými pre nepriateľa zostreľovaním jeho dronov a rakiet nad ukrajinskými domami, deti sa starajú o neviditeľnosť vojakov tým, že im pletú maskovacie siete a maskovacie oblečenie.

Bezpečnosť

Keď sme sa kvôli vojne presťahovali na západ Ukrajiny, musela som svojim deťom nájsť novú školu a škôlku. Pred inváziou som si mohla dlho vyberať, pozorovať a pýtať sa. Teraz sa môj dlhokánsky zoznam požiadaviek zredukoval na dve hlavné: citliví učitelia a dobrý protiletecký kryt. Citová a fyzická bezpečnosť detí prevažuje nad požiadavkami na výchovné metódy.

Kým píšem tieto riadky o bezpečnosti, hasič Ivan z Charkivskej oblasti išiel po ruskom ostreľovaní hasiť vlastný dom. Čupí pri čiernej prikrývke, pod ktorou leží jeho mŕtva tridsaťsedemročná manželka. Všade naokolo sú rozhádzané hromady tehál zmiešaných s detskými hračkami. Jeho syn s mnohopočetnými zraneniami leží v nemocnici. Ivan zachránil veľa ľudí, no o toho najvzácnejšieho prišiel. Nevedel, že dnešným cieľom Rusov bude práve jeho dom.

Parentifikácia

Niekedy rodičia zmobilizujú všetky svoje rezervy na záchranu a prežitie, sú v neustálom napätí. Môže to trvať niekoľko dní, týždňov, mesiacov... Alebo sa to môže stať trvalým stavom, ktorý vyčerpáva nielen samotných dospelých, ale aj ich deti. Je prirodzené, že deti chcú rodičov „opraviť“, vrátiť im schopnosť hrať sa, usmievať, nezaťažovať ich vlastnými strachmi a problémami. Začína prebiehať parentifikácia: deti slúžia emocionálnym potrebám svojich rodičov, stávajú sa malými „nádobami“ na problémy dospelých, strácajú spontánnosť, cítia sa osamelé a potláčané napätie sa mení na symptóm.

Najznámejší ukrajinský spisovateľ pre deti a mládež Vsevolod Nestajko bol tiež vojnovým dieťaťom, ale počas druhej svetovej vojny. Keď mal tri roky, NKVD zastrelilo jeho otca. Chlapec bol často chorý, matka ho nechávala doma. Sám Nestajko spomína: „V roku 1941 som mal jedenásť rokov a odvtedy som dospelý... Už som nemal žiadne detstvo.“ Literárna kritička Nataľa Marčenková píše: „Neviem ako dlho bude s nami súčasná vojna, ale Nestajko, ako aj všetci spisovatelia detskej literatúry, ktorí prežili druhú svetovú vojnu ako deti či tínedžeri a ktorých denníky a spomienky pamätníky som čítala alebo s ktorými som komunikovala, žili naplno až do poslednej chvíle. Mnohí nikdy nenapísali „o vojne“ nič pre deti a celý svoj tvorivý život sa ich snažili rozosmiať, pobaviť, potešiť, rozveseliť...“. Takto si predlžovali svoje vlastné krátke detstvo.

„Je normálne byť smutnými, unavenými a úzkostlivými rodičmi v čase vojny.“ Je v poriadku požiadať o pomoc iných dospelých alebo odborníkov na duševné zdravie, dobiť si vnútorné batérie, aby deti nemuseli vybíjať tie svoje.

Pamäť

Nevieme, aké spomienky budú mať na túto vojnu naše deti. Niekto si spomenie na dúhu nad troskami, hry v protileteckom kryte, chuť čerstvého chleba po dňoch hladu. Niekto na smrť rodičov, ktorí boli počas ostreľovania vo vedľajšej izbe. Niekomu sa obrazy vymažú z pamäti, namiesto nich sa objavia zvuky náletov, Šáhidov a nepriateľských bombardérov, zápach vlhkej pivnice, horiaceho domova či pocit strachu, hnevu a bezmocnosti.

Keď ukrajinská armáda oslobodila Kyjivskú oblasť, spýtala som sa svojich detí: „Ktoré hračky vám mám priniesť?“. Dcéra odpovedala: „Už si na ne nepamätám...“. Doma som našla pod vankúšmi pyžamá, z ktorých deti už vyrástli, zložila som ozdobený vianočný stromček a cez kameru som začala deťom ukazovať ich izbu, obľúbené veci a knihy... Deti si radostne spomínali na svojich hračkárskych kamarátov! Prešli len tri mesiace a spomienky mojich deti boli tak naplnené vojnou, že na ich obľúbené hračky v nich nezostalo žiadne miesto.

Šediny

Ukrajinské detí občas ošedivejú v dôsledku silných stresových udalostí  skôr ako ich rodičia. Známa výtvarníčka Bohdana Bondar si spomína na rodinu, s ktorou žila v prvých mesiacoch invázie v suteréne kyjivského činžiaku. Dievčatko malo štyri roky, na výbuchy reagovalo veľmi emotívne a starší desaťročný brat ju celý čas utešoval. Pôsobil veľmi pokojne, veľa si písal do zošita, hovoril o pivnici ako o Noemovej arche, pretože sa tam pred vojnou okrem ľudí ukryli aj psy, mačky, škrečky, papagáje a akváriové rybičky. O dva mesiace matka zobrala deti do Portugálska a tam chlapec náhle celkom zošedivel. Bohdana udržiava s tou rodinou kontakt a hovorí, že ani po dvoch rokoch sa chlapcovi nevrátila prirodzená farba vlasov. Rodina sníva o možnosti vrátiť sa na Ukrajinu.

Nenarodení

Nosiť dieťa počas vojny je úloha s premennou. A tá premenná sa môže kedykoľvek zmeniť na projektil alebo silné napätie, ktoré premení nádej na prázdnotu. Niekoľko mojich blízkych priateľov zažilo prenatálne straty v prvých mesiacoch ruskej invázie. Telo tehotnej ženy je veľmi zraniteľné, takže náhle zmeny hormonálneho pozadia spôsobené stresom, nedostatkom jedla alebo potrebnej liečby môžu viesť k abnormalitám vo vývoji plodu alebo k jeho strate.

Gynekologička a pôrodná asistentka Nataľa Džyhar vraví, že „sa v súčasnosti zaznamenáva nárast počtu samovoľných potratov, predčasných pôrodov, predčasne narodených detí alebo detí s nízkou pôrodnou hmotnosťou, mŕtvo narodených detí a predčasného pretrhnutia plodových blán. V mieri mohli lekári týmto problémom včas zabrániť a poskytnúť pacientkám adekvátnu pomoc. Ale kvôli zničenej infraštruktúre, keď sa pacientky nachádzajú v pivniciach alebo na cestách v zápchach, sú takéto prípady oveľa častejšie.“ Poznamenáva, že v dôsledku vojny sa často zastavuje ovulácia, takže veľa žien, ktoré by chceli otehotnieť, nemôže.

Tieto nenarodené deti sú tiež deťmi vojny. Malí bezmenní Ukrajinci, ktorým svet povedal nie. Zostávajú v poli toho, čo je neviditeľné.

Láska

Keď je smrť blízko, lásky je viac. Neukrýva sa, neodkladá na niekedy „neskôr“, ale znásobuje sa. Aj napriek tomu, že si uvedomovali aké to je riskantné, mnohí moji známi sa počas vojny rozhodli mať deti. Pre niektorých to bolo ich prvé dieťa, kedy o rodičovstve ešte nič neviete a všetkým sa trápite, pre niektorých štvrté, kedy už nepochybujete o svojich rodičovských kompetenciách, no vojnová realita ich koriguje. „Chceli by sme druhé dieťa, ale manžel je v armáde. Vidíme sa len zriedka, a toto je ďalšia výzva...“ hovorí mi Teťana z Ivano-Frankivska. Nemá žiadne záruky, že sa jej manžel z frontu vráti, ale chcela by znásobiť ich lásku. Cestujeme vlakom, oči jej žiaria, čoskoro uvidí svojho milého.

Mnohí ukrajinskí rodičia a deti si na vojnu jednoducho zvykli. Niektorí z nás nemajú na výber a niektorí jednoducho nechcú opustiť svoju vlasť. Pravdepodobne sa všetky naše skúsenosti z vojny a nútenej emigrácie stanú kolektívnou traumou, ktorá sa bude prejavovať aj v generácii našich potomkov. Ale to ešte len bude. Teraz chcú rodičia svojim deťom dať čo najviac lásky, chrániť ich právo na radosť a mať k dispozícií presnú mapu ruského ostreľovania na najbližší mesiac, aby im mohli zachrániť život.

September 2024