Slovensko pred Európskymi voľbami  Dávajme si pozor, čo si želáme

Po rokoch pasivity dorazila európska diskusia aj na Slovensko. Pred piatymi eurovoľbami, na ktorých sa zúčastnia Slováci, sa očakáva výrazne vyššia volebná účasť. Z toho by mohli profitovať euroskeptické sily.

Povedať, že slovenskí občania dosial javili o voľby do Európskeho parlamentu nezáujem sa dá považovať až za eufemizmus – Slováci si štyrikrát po sebe pripísali rekord v podobe najnižšej účasti, pričom pri číslach pod dvadsať percent môžeme hovoriť až o opovrhnutí fenoménom európskej politiky.

Všetko inak ako doteraz

Dôvodov bude viacero, ale najvypuklejšie sú asi dva: Po prvé, Slováci dosiaľ v skutočnosti nevnímali potrebu a azda ani možnosti vstupovať do celoeurópskej diskusie. To však neznamenalo odmietanie EÚ, naopak, dlhodobo patrili medzi silne eurooptimistické národy, nebránili sa strate suverenity v oblasti hraničných kontrol (Schengen), menovej politiky (euro), ani skresaniu práva veta (Lisabonská zmluva).

K „zachraňovaniu Grécka“ prostredníctvom európskych pôžičiek mali síce negatívny postoj, ten však v skutočnosti nebol intenzívny a keďže Robert Fico ho nechcel „politicky monetizovať“, ale naopak ho ako premiér bagatelizoval, ako zručný a pragmatický mechanik politiky ho dokázal vytesniť na okraj politiky.

Druhým dôvodom je, že európske témy neboli reálnou frontovou líniou domácej politickej diskusie. Či už pre ideologické alebo rýdzo pragmatické dôvody panovala zhoda, že EÚ je „dobrá“ (či už v zmysle politickej a hospodárskej vyspelosti alebo jednoducho ako zdroj peňazí) a Slovensko navyše príliš bezvýznamné, aby sa jeho postojmi mal niekto zaoberať.

Význam volieb do Európskeho parlamentu bol preto obmedzený – sociológom či novinárom slúžili ako barometer nálad a námet na komentáre, pre politické strany zasa ako dodatočný zdroj funkcií pre stranícke kádre, čo osobitne platilo pre „proeurópske“ strany, ktoré v nich dokázali narúšať dlhodobú hegemóniu Smeru (v roku 2004 ich vyhrala umiernene ľudovecká SDKÚ Mikuláša Dzurindu a v roku 2019 zasa liberálne Progresívne Slovensko).

Pred piatymi slovenskými eurovoľbami môžeme skonštatovať, že sa zmenilo úplne všetko.

Radikalizácia politického prostredia

Pre zmenu slovenskej, ale napokon aj európskej politickej reality je azda príznačné, že ani jeden z pretendentov na víťazstvo nepatrí k najväčším a tradičným európskym straníckym rodinám v podobe ľudovcov na jednej a socialistov na druhej strane. Kým Smer sa svojou radikalizáciou vyčlenil z S&D, PS zasa patrí k liberálno-progresívne skupine Renew Europe.

Nie je náročné pomenovať ťažiskovú udalosť a aktéra tejto zmeny: tou udalosťou je vojna na Ukrajine a aktérom Smer pod vedením zradikalizovaného Roberta Fica.

Vojna na Ukrajine a teda susednom štáte po dvadsiatich rokoch logicky vrátila zahraničnú politiku do centra domácej diskusie a Smer v nej zaujal nevídane vyhrotené protieurópske postoje.

Robert Fico síce vždy používal euroskeptické motívy, ale v uplynulých rokoch ich vyhrotil do otvoreného protizápadného ťaženia, v ktorom EÚ, jej inštitúcie a popredné členské štáty vykresľuje ako kolonizačné a vojnychtivé elementy ohrozujúce suverenitu a bezpečnosť Slovenskej republiky.

Neprekvapuje potom, že ťažiskovými témami jeho európskej kampane je „mier“ (ktorého sa nedožaduje od Moskvy, ktorá ho narušila a môže ho kedykoľvek jednostranne nastoliť, ale od tajomného „Bruselu“) a ochranu práva veta ako symbolu suverenity. Rámcovanie oponentov týchto postojov ako vojnových štváčov a vlastizradcov je už len logickým dovŕšením zvolenej stratégie.

Na opačnej strane stojí PS, ktoré zasa inštrumentalizuje radikálnu rétoriku Smeru ako ohrozenie postavenia Slovenska v euroatlantickom priestore, či už pre autoritatívne domáce ambície (rušenie špeciálnej prokuratúry, ovládnutie verejnoprávnej televízie zmenou zákona sú len najvypuklejšie zmeny) alebo búraním spojeneckých zväzkov a útokmi na najbližších spojencov.

Zmienené postoje sú síce protichodné, ale spája ich vtiahnutie zahraničnej, respektíve európskej politiky do domáceho zápasu. Zatiaľ čo Smer robí zo „Západu“ zdroj nestability, ohrozenia bezpečnosti a suverenity, pre PS je rizikom slovenská vláda a európske inštitúcie vníma ako piliere a garantov demokracie. Svojím spôsobom možno vnímať tieto postoje ako komplementárne a vzájomne sa povzbudzujúce.

Pochybnosti ovíťazstve progresívcov

Voľby do EP na Slovensku zároveň završujú trojicu volieb, pričom v tých parlamentných zvíťazil Smer, ktorý zložil vládu a prezidentských koaličný kandidát Peter Pellegrini. Progresívci sa preto usilujú mobilizovať voličov snahou vyhrať „aspoň niečo“ a aj vďaka tradične vyššej účasti „prozápadných voličov“ boli donedávna jednoznačnými favoritmi eurovolieb.

Vonkoncom však nemali istotu.

Pochybnosti o víťazstve progresívcov už pred atentátom pramenili z dvoch zdrojov. Prvým bol komentátormi aj odborníkmi predpokladaný výrazný nárast účasti k tridsiatim či štyridsiatim percentám. To by v iných krajinách boli priemerné až nízke čísla, na Slovensku znamenajú v porovnaní s minulosťou až niekoľkonásobný nárast.

Druhým sú skrytí zradikalizovaní koaliční voliči žijúci v ťažko dostupnom svete konšpiračných stránok a kanálov na sociálnych sieťach, ktorých prieskumy nedokážu zachytiť. Sú ich státisíce, v parlamentných aj prezidentských voľbách výrazne posunuli očakávané výsledky a eurovoľby môžu úplne otočiť.

Všetko uvedené platilo už pred atentátom na R. Fica, po ňom to môžeme vynásobiť dvoma.

Vďaka reakciám predstaviteľov Smeru, ale aj vnútropolitickým okolnostiam šance Smeru na víťazstvo dramaticky stúpli. Atentát by jeho elektorát mobilizoval za každých okolností, za týchto treba prirátať aj slabých koaličných partnerov v podobe sociálno-demokratického Hlasu a nacionalisticko-konšpiračnej SNS, od ktorých môže čerpať ďalšiu podporu.

Okolnosti sprevádzajúce tohtoročné slovenské eurovoľby sú tak ilustráciou, že si treba dávať pozor, čo si želáme. Nízka účasť a takmer neexistujúca debata o európskych témach boli roky predmetom verejnej kritiky, zmena tohto stavu však nateraz nesľubuje kvalitatívne zlepšenie.

máj 2024