Existujú slovné spojenia alebo formulácie, ktoré lezú na nervy, sú bezvýznamné alebo zmanipulované avšak stále ich môžeme počuť v rádiách alebo vidieť v textoch prípadne v televízii. Ako napríklad slovo „xenofóbny“.
V otázkach snahy nájsť jeden všeobecný a neocenený pojem sa spravodajstvo viacerých médií zhodlo na jednom slove, ktoré posun vpravo nebagatelizuje, ale ho aktívne podporuje.
Správy v nemeckom rozhlase hlásia v súvislosti s Chemnitzom od 27. Augusta 2018 denne o „xenofóbnych“ zásahoch a „xenofóbnom“ násilí. V televíznych správach sa pred koncertom v Chemnitzi hovorilo o „jasnom geste voči xenofóbii“. Ak aj existujú jednotliví autori, ktorí sa spomínanému slovu vyhýbajú, ťažko by sme však našli nemecké médium, v ktorom by sa nevyskytovalo v súvislosti s pravicovým extrémizmom počas posledných týždňov – od Süddeutsche až po FAZ, cez taz až po Spiegel online.
„Wolfgang Schäuble kritizuje xenofóbiu“, je názov článku v „Zeit Online“.
Kto o tom vlastne rozhodol?
Tými, ktorí sú napádaní zo strany pravicových extrémistov sú utečenci a prisťahovalci, židovskí majitelia reštaurácií a ľudia s inou farbou pleti ako bielou. Je pochopiteľné, že nemajú veľa spoločného, napriek tomu sú všetci označovaní slovom cudzinec. Ale kto vlastne rozhodol o tom, že sú v Nemecku cudzincami? Veľké množstvo ľudí, ktorí nemajú bielu pokožku ani nie sú kresťanského vierovyznania sa narodilo v Nemecku a sú v Chemnitzi alebo iných mestách doma. A aj tí, ktorí nie sú Nemci a žijú v Nemecku iba krátko sa môžu udomácniť. Malo by sa dbať na to, aby sa tu necítili cudzo.V slove xenofóbia však rezonuje, že nie je možné odložiť tento odstup, je jedno, či ste Nemec alebo nie alebo či máte v pláne zariadiť si v tejto krajine život alebo nie. Cudzosť sa viaže na vonkajšie znaky. To je rasizmus a musí byť tak aj pomenovaný.
Správne to urobil Zeit Online v jednom článku z 27. Augusta 2018, ktorý hlása: „Stovky pravicových extrémistov [...] napadli ľudí, o ktorých si pravdepodobne mysleli, že nie sú Nemci.“ Aj televízne správy hlásali najskôr: „Pravicoví extrémisti napadli ľudí, ktorých považovali za cudzincov“.
Tu môžeme jasne vidieť, že rozdelenie na „my“ a „cudzinci“ nebolo prebrané, ale prezentované ako domnienka a to rasistická domnienka a síce, že Nemci sú na prvý pohľad identifikovateľní podľa výzoru. Na vysvetlenie je potrebných viac slov.
Výber slov má práve pri aktuálnej téme akou je situácia v Chemnitzi kurióznu účinnosť. Oprávňuje alebo delegitimizuje skutočnosti skrz jedno alebo druhé označenie. Vieme si predstaviť reakciu verejnosti, keby sa v spravodajstve objavila jednotná správa: „Pravicoví extrémisti poľujú na obyvateľky a obyvateľov Chemnitzu.“
Cudzosť ako osobná domnienka
Namiesto toho, aby sa obmedzili označenia ako „my“ a „cudzinci“ alebo „tí iní“, boli rasovo diskriminovaní ľudia zatiahnutí do označenia „my“ a pravicových extrémistov sa to odrazu netýka. Reakcia ľudí, ale aj politikov by bola určite ostrejšia. Pravicové násilie by sa tak nenasmerovalo voči niečomu nekonkrétne „cudziemu“, ale voči nám všetkým. Práve to aj robí – s predpokladom, že sa budeme ako ľudia navzájom vnímať, ako navrhuje poslanec za SPD Karamba Diaby.Aj tu platí: ak sa budú rasistické násilné činy označovať ako „nenávisť voči cudzincom“ bude aj naďalej platiť, že existuje nemecký výzor a to prispieva k rasizmu. Aspoň slovo „zahraničný“ opisuje jasne definované okolnosti, a síce skutočnosť, že osoba označovaná ako „zahraničná“ nemá nemecké občianstvo. Vo výstižnom kontexte plne použiteľné.
„Slovo „cudzí“ naproti tomu poslúži ako difúzny strach pred niečím neznámym. Ako slovo, ktorým chceme pomenovať určité časti obyvateľstva je to osobné. Podľa Dudena môže slovo „cudzí“ znamenať tak „zahraničný“ ako aj „neznámy“, „nedôveryhodný“ alebo tiež jednoducho „nezvyčajný“.
Kto si však ešte stále nezvykol na moje tmavé vlasy alebo farbu pleti mojej susedy, mal by tak čo najskôr urobiť, odstránil by sa tým ďalší problém. A to sám od seba.
„„Cudzinci sú priatelia, ktorých sme ešte nespoznali“, hovorí jedno príslovie a upozorňuje na úzkoprsosť tých, ktorí označujú ľudí slovom cudzinec.
Komentár: Lea Fauth, uebermedien.de
September 2018