Riziká psychedelík  Letieť, či neletieť?

Paralely medzi fenoménom psychedelík a slávnou antickou povesťou o Daidalovi a Ikarovi sa ponúkajú samé. A nielen v zmysle, že aj také LSD je opradené rôznymi mýtmi.

Podobne ako Daidalove krídla, psychedelické látky môžu byť užitočným nástrojom s potenciálom „oslobodzovať“ ich užívateľov. V tomto prípade oslobodzovať zo zajatia skostnatelých spôsobov myslenia, závislostí, depresie alebo tráum – ako naznačujú mnohé štúdie. Ale priznajme, často sú aj prostriedkom zábavy a dobrodružstva.

Najväčší grécky vynálezca Daidalos mohol uniknúť zo zajatia len pomocou krídel, ktoré zostrojil pre seba a svojho syna. Ikarovi dal pred cestou rady, aby nestratil otca z očí, aby neletel príliš nízko, ale ani príliš vysoko. Neskúsený mladý Ikaros sa však nechal strhnúť očarujúcim letom, vyletel vyššie ako bolo bezpečné. Slnko rozpustilo vosk, ktorý držal konštrukciu jeho krídel a mladučký experimentátor sa zrútil do mora.

Aj používanie psychedelík má svoje limity. Nepoučení psychonauti sa môžu zrútiť ako bájny Ikaros. Bez toho, aby sme tieto substancie démonizovali – ako sa to často robí v medziach protidrogovej propagandy – platí, že s nimi skutočne súvisia viaceré nebezpečenstvá. Niektoré dokážu otriasť životom radikálne.

Paradoxne, najvážnejšie riziká nevychádzajú z objektívnej zdravotnej a spoločenskej nebezpečnosti samotnej látky. Problémom číslo jeden je prohibícia a jej dôsledky.

Substancie zo skupiny klasických psychedelík sú zakázané vo väčšine krajín sveta. Psilocybín z lysohlávok, LSD, meskalín z kaktusu Lophophora Williamsii alebo DMT nachádzajúce sa v ayahuaske sú z pohľadu zákona na tom rovnako ako heroín, pervitín alebo kokaín. Zákon v týchto látkach nevidí žiaden potenciálny úžitok. Sú pre značnú časť spoločnosti jednoducho zlom, proti ktorému treba bojovať.

Ako inak, padlými v tejto vojne sú predovšetkým užívatelia, ktorým nepoškodila život samotná látka. Vlastný štát im pod zámienkou ochrany vytvoril prostredie, v ktorom im hrozí niekoľkoročná basa a s tým súvisiace nekonečné problémy.

„Dôležité je nezamieňať si nezákonnosť s nebezpečnosťou,“ hovorí emeritný profesor Michiganskej Univerzity Mark J. Perry. „Dôvody, prečo sú drogám pridelené konkrétne právne statusy, sú predovšetkým kultúrne a politické, nie vedecké.“
 
Ďalším zdrojom závažných problémov je neznalosť. Osveta sa totiž nesie v duchu Just say NO (to drugs) / Povedz NIE (drogám). Tabuizácia však vedie k nezodpovednému užívaniu. Kto prekročí zákaz – hlavnú oficiálnu informáciu k tejto téme – tak už často nedisponuje ďalšími užitočnými informáciami. Navyše sa už pohybuje na šikmej ploche, čo zvyšuje rizikovosť ďalšieho správania. Nelegálny trh napríklad nemôže zaručiť čistotu substancií. Prináša preto riziká kontaminácie škodlivými látkami.

Podobne ako pri tabuizovaní sexuálnych tém, zákazy nepomáhajú. Rizikovému správaniu tu dokáže predchádzať kvalitná sexuálna výchova. Destigmácia umožní predchádzať mnohým problémom. Postoj, ktorý vyjadruje heslo Just say KNOW / Povedz VIEM, vyzbrojuje potenciálnych užívateľov relevantnými vedomosťami od základov na úrovni harm reduction až po využitie liečebného potenciálu.

Pozrime sa ešte raz na báj o prvom leteckom nešťastí, tentoraz vyzbrojení vedomosťami. Vďaka nim napríklad vieme, že keby Ikaros vyletel vyššie, vosk z krídel by sa mu neroztopil. Určite nie kvôli vyššej teplote, pretože so stúpajúcou nadmorskou výškou teplota vzduchu samozrejme klesá. Výstraha „nelietaj vysoko“ sa v prípade tejto báje ukazuje byť založená na nepravdivom tvrdení.

Podobne je to aj s niektorými všeobecne rozšírenými výstrahami pred psychedelikami. Sú to mýty.

Preto sa pokúsime konfrontovať alarmistické postoje skryté za otázkami o údajnom nebezpečenstve užívania týchto látok. Vychádzať budeme z aktuálneho poznania a predovšetkým z tvrdení popredných odborníkov a vedcov na poli experimentálnej psychofarmakológie.

 

• Matthew W. Johnson, profesor psychiatrie  a behaviorálnych vied na univerzite Johns Hopkins. Pracuje s psychedelikami už dvadsať rokov.
• Filip Tylš, psychiater, psychoterapeut a neurovedec. Počas celej svojej profesijnej dráhy sa zameriava na psychedelikami-asistovanú psychoterapiu.

Psychedeliká sú veľmi silné drogy, to je fakt. Ako veľmi sú toxické?
Keď hovoríme, že sú silné, znamená to, že na dosiahnutie ich účinku je potrebné veľmi malé množstvo látky. Tzv. aktívna dávka dietylamidu kyseliny lysergovej obsahuje extrémne malé množstvo látky, približne 50 mikrogramov. Jeden gram LSD by teda stačil na ľahké ztripovanie väčšiny návštevníkov stredne veľkého festivalu, čo je zhruba 20-tisíc ľudí.

Možno ešte udivujúcejšia než sila psychedelík, je miera ich toxicity. A tá je taká nízka, že prakticky sa dá považovať za nulovú. Oficiálne zdroje hovoria, že v súčasnosti nie je známa žiadna smrteľná dávka LSD. Predávkovanie je možné, ale s najväčšou pravdepodobnosťou nevedie k smrti[3] .

Podobné je to pri psilocybíne. Aké sú odhady? Filip Tylš tvrdí, že ak by sme si mali privodiť smrť predávkovaním psilocybínom, museli by sme ho zjesť v množstve, ktoré sa nachádza v hubách rovnakej hmotnosti, ako sme my sami. Keďže aktívnu dávku tvorí približne jeden gram húb, dokážeme z toho vyvodiť, že smrteľná by mala byť približne 80-tisícnásobná dávka psilocybínu. (Pre porovnanie, pri alkohole je smrteľná dávka u každého iná, ale ak za účinné množstvo považujeme poldeci 50-percentnej pálenky, tak smrteľná dávka začína niekde pri dvadsaťnásobku.)

Zároveň treba mať na pamäti, že nízka toxicita sa týka výhradne klasických psychedelík. Napríklad MDMA (extáza) je z hľadiska pomeru účinnej a letálnej dávky oveľa nebezpečnejšia. Pri extáze je možné predávkovanie, ktoré spôsobí aj smrť. 

Poškodzujú psychedeliká telo?
Fakty aj v tomto prípade kontrastujú so všeobecnou mienkou. Matthew Johnson tvrdí, že v porovnaní s inými psychoaktívnymi látkami sú psychedeliká až neuveriteľne telesne bezpečné. To neznamená, že by ste na LSD alebo hríboch nemohli urobiť niečo hlúpe a ublížiť si. Vystaviť by ste sa mohli nebezpečnej situácii, napríklad spôsobiť dopravnú nehodu, alebo spadnúť zo skaly.

„Ale pokiaľ ide o to, že si zničíte pečeň, dostanete mozgovú príhodu, alebo prestanete dýchať keď si vezmete príliš veľa drogy, nič také vám nehrozí. Psychedeliká nespôsobujú poškodenie orgánov,“ ubezpečuje Johnson.

Bezpečie človeka pod vplyvom týchto drog sa radikálne zvyšuje prítomnosťou takzvaného sprievodcu – blízkeho, dôveryhodného a triezveho človeka.

Spôsobujú psychedeliká závislosť?
Klasické psychedeliká ako psilocybín a LSD nespôsobujú závislosť. Je to preto, hovorí Tylš, že „neaktivujú dráhu dopamínu v oblasti nucleus accumbens, čo je centrum v mozgu, ktoré je aktívne pri všetkých závislostiach“. Nespôsobujú charakteristickú down-reguláciu ako ostatné drogy. Keď sa po užití dostane k bunkám v mozgu napríklad kokaín, tak mozog bude mať po tom kokaíne hlad. A keď mu ho doprajete, budete na zasýtenie tohto hladu potrebovať viac. Naopak, na druhý deň po užití LSD vám látka nebude účinkovať. Toto je unikátna vlastnosť klasických psychedelík oproti iným psychoaktívnym látkam.

To však neznamená, že by psychedeliká nebolo možné zneužívať. Keď si partička tínedžerov dá lysohlávky a ide sa zabávať jazdením autom, je to jasné zneužívanie, pretože svojím správaním ohrozujú seba aj ďalších ľudí. Nikto z nich však nebude pociťovať potrebu na ďalšiu porciu hríbikov.  

Psychedeliká nespôsobujú craving, chorobnú túžbu po substancii. Na druhú stranu, túžba po zážitkoch aké dokážu sprostredkovať psychedeliká, je reálna. Ide však o úplne inú kategóriu, pretože tá sa týka všeobecnej ľudskej potreby zažívať náboženské a transcendentálne skúsenosti. Tie zohrávajú dôležitú úlohu v našej evolúcii.

Podľa Jamesa Carneyho, psychológa z Lancaster University, tu ide predovšetkým o spojenie a následnú spoluprácu. „Ak si myslím, že som zajedno s mojím kmeňom, cirkvou alebo samotným vesmírom, je ľahšie akceptovať, že ostatní využívajú výhody mojej tvrdej práce,“ vysvetľuje britský psychológ. „Spojenie je dôležité, pretože robí ľudí ochotnejšími spolupracovať, keď výsledky takejto spolupráce nie sú prospešné okamžite.“ Preto je možné, že by sme mohli byť evolučne nastavení na hľadanie skúseností, ktoré nás dostanú do týchto stavov mysle.  

Ktoré sú teda najvážnejšie komplikácie, ktoré môžu spôsobiť psychedeliká?
Stále je možné stretnúť sa s názorom, že stačí jedno užitie LSD a na mozgu sa vytvorí ryha, ktorá nenávratne poškodí psychiku. Táto informácia je však len na úrovni urban legend, alebo spomínaného roztopeniu vosku na Ikarovych krídlach, lebo sa priblížil k slnku. Aká je skutočnosť?

Psychické komplikácie sú reálnym rizikom, ale ako hovorí Tylš, prakticky nie sú psychosomatického charakteru. Súvisia s tým, že vyvolávajú zmenený stav vedomia a narušujú kontakt s konsenzuálnou realitou. Zhrňme si najvýznamnejšie komplikácie.

Psychóza!
Tu musíme rozlíšiť psychózu akútnu a psychózu v zmysle procesuálnych chorobných stavov či poškodení. To je, podľa Tylša, keď sa rozvinie niečo, čo sa už nedá vrátiť alebo zastaviť, napríklad schizofrénia, bipolárna porucha, afektívna porucha. Tieto poruchy vyžadujú trvalé užívanie liekov, antipsychotík. „My však nemáme žiadny dôkaz, že by psychedeliká spôsobovali takýto druh porúch,“ hovorí. „Zatiaľ však nikto vlastne nevie, čo ich spôsobuje. Je pravda, že pri ľuďoch, ktorí majú nejakú genetickú predispozíciu, je zvýšené riziko spustenia do 25 roku života, dokedy sa mozog vyvíja a dozrieva. Keď sa v tomto období stretnú predispozície s ťažkými podmienkami ako je rozvod rodičov, alebo užívanie pervitínu či cannabisu, môže sa takáto porucha rozvinúť. Nevieme presne ako sú na tom psychedeliká. Zistilo sa však, že takmer všetci, ktorým sa spustila porucha po užití psychedelika, užili pred ním cannabis.“
 
Môže sa teda stať, že ľudia idú na trip – a nikdy sa z neho nevrátia?
Podobné tvrdenia sú prehnané, aj keď majú reálny základ, pretože psychedelickým zážitkom sa môžu užívatelia destabilizovať. Elegantné vysvetlenie poskytuje Matthew Johnson, ktorý uznáva, že ide o najvýraznejšie riziko spojené s užitím psychedelík. Dodáva však, že sa týka len „veľmi malého podielu ľudí, ktorí majú aktívnu psychózu ako je schizofrénia alebo bipolárna porucha.“ Táto destabilizácia – spôsobená výhradne psychedelikami – je podľa neho rovnako destabilizujúca, ako náročná životná udalosť. Ľudia s predispozíciou môžu rovnako byť vyvedení z rovnováhy, keď sa stanú bezdomovcami, sú napadnutí, znásilnení, alebo zažijú inú traumatickú udalosť. „Aj silný psychedelický zážitok môže túto osobu destabilizovať,“ hovorí Johnson.

Podľa neho sa v medziach psychedelikami asistovanej terapie spomínané nebezpečenstvo minimalizuje pomocou štruktúrovaných psychiatrických rozhovorov, ktoré dokážu spoľahlivo identifikovať ľudí, ktorí nie rizikoví. Potom môžu bezpečne absolvovať spomínanú terapiu.

A čo psychotické príznaky, ktoré sú akútne?
Z pohľadu bežného psychiatra je akútnou psychózou vlastne každá mystická skúsenosť, tvrdí trošku provokatívne Tylš a dodáva, že „pre psychológov je dôležité nazerať na tieto stavy terapeutickým okom, pretože niektoré, ktoré môžu vyzerať ako psychóza, môžu byť sebarozvojové a terapeutické.“

Čo však, keď človek na nejakom psychedeliku zažije hororový stav známy ako bad trip?
Bad trip sú intenzívne emócie strachu, úzkosti, paranoje, či paniky – ktoré by potenciálne mohli viesť k nebezpečnému správaniu. Práve v rizikovom správaní spočíva nebezpečenstvo bad tripu. To sa však môže stať len v nevhodnom prostredí, v nevhodných podmienkach. „Riziko bad tripu v kontexte s psychedelikami asistovanej terapie prakticky nie je, pretože set a setting sú v terapii dobre kontrolované. Ale aj tak nemusí tá skúsenosť byť prechádzkou ružovou záhradou! To najmä pri ľuďoch, ktorí sú traumatizovaní. Avšak vďaka tomu, že sa počas zážitku dotýkajú tých svojich vecí, ich stav sa mení k lepšiemu. Vyžaduje to však skúseného terapeuta,“ vysvetľuje Filip Tylš.

V súlade s ním aj Johnson rozpráva o dôležitosti prípravy ľudí na začiatku terapie na to, že zážitok môže byť desivý. Terapeut im dokonca popíše všemožné druhy týchto skúseností. Kľúčové však podľa neho je, aby sa rozvíjal vzťah a dôvera medzi účastníkom (klientom) a sprievodcom (terapeutom, resp. osobou prítomnou počas zážitku). Keď sa účastník začína báť, sprievodca ho potom môže upokojiť slovami, ktoré vyjadrujú postoj v zmysle „Som tu s vami, neodchádzam. Ste úplne v bezpečí. Cítiť tento strach je úplne normálne, poďte do toho.“

Siahnu si niekedy ľudia po užití psychedelika na vlastný život?
Ojedinele sa to vyskytuje – podobne ako pri iných silných skúsenostiach, ktoré otrasú s vašimi hodnotami. Štatisticky je podľa Tylša preukázané, že sa riziko suicidálneho správania znižuje pri užívateľoch psychedelík v porovnaní s neužívateľmi. „Dokonca vieme, že niektoré psychedeliká znižujú suicidalitu u pacientov s depresiou, ktorí sú chronicky samovražední.“

Môže psychedelický zážitok spôsobiť traumu?
Napriek tomu, že psychedeliká pomáhajú traumy liečiť, v zlom kontexte alebo v zlej terapeutickej intervencii môžu naopak traumu spôsobiť. Ako je to možné, vysvetľuje Filip Tylš: „(Po užití) Dochádza k zníženiu obrán, spoločne s narušením hraníc ega. Preto sa môže stať, že človek sa vo chvíľach keď je vulnerabilný, vystaví situáciám, ktoré prekonajú jeho momentálnu kapacitu. Je to podobné, ako keď sa stane nejaké hromadné nešťastie a my sa prežívaním odstrihneme od toho, čo sa deje – a vznikne posttraumatická stresová porucha. Počas psychedelickej skúsenosti môže byť spúšťač traumy z vonkajšieho pohľadu omnoho menší. Môže to byť trauma z toho, že sa nám niekto stratí na festivale – a to môže viesť k retraumatizácii, k vzniku novej traumy, alebo rozbaleniu nejakej traumy z detstva, napríklad keď nás nechali rodičia v nemocnici.“ Tento mechanizmus podľa neho nie je nič zvláštne, bežne sa s tým stretáva na festivaloch, kde s kolegami robí „psy-care“, teda harm-reduction intervenciu.

Psychedelické látky majú obrovský liečebný potenciál. V tejto oblasti prebieha intenzívny výskum, niektoré látky (napríklad ketamín) sú už súčasťou oficiálnych liečebných postupov. Práve pre ich silu je potrebné pristupovať k nim zodpovedne a s veľkým rešpektom.

Matt Johnson hovorí o ľuďoch, ktorí po týždňoch intenzívnej prípravy konečne prišli na svoje psychedelické sedenie. „Keď sa s nimi ráno stretnem a oni hovoria niečo v zmysle, že „Och, cítim sa skvele, poďme na to, niet sa čoho báť!,“ tak to sa musíme na chvíľu zastaviť. Pretože ak nemáte vôbec žiadne obavy, tak sme neodviedli poriadne našu domácu úlohu, pretože ide o veľkú vec. Cítiť by ste mali minimálne nervozitu, čo je znakom toho, že si uvedomujete závažnosť situácie, do ktorej sa chystáte vstúpiť.“

Pomáhajú fakty, nie mýty
Pomocou v znižovaní miery rizikového zaobchádzania s psychedelickými látkami sú rôzne semináre a prednášky na túto tému. Významnú osvetu v tomto smere robí napríklad aj spomínaný Filip Tylš, psychiater a neurovedec z Národného ústavu duševného zdravia.

September 2024