Zmena rolí   Na fronte. Príbehy ukrajinských žien

Bývalé novinárky, aktivistky a športovkyne sa so zbraňou v rukách bránia pred ruskou agresiou. Podľa ministerstva obrany Ukrajiny slúži v armáde 45 587 žien. Pre porovnanie, v roku 2014 ich bolo 16,5 tisíca. Štatút bojovníkov má viac ako 13 tisíc z nich. Viac ako 4 tisíc žien je priamo na fronte.

Olena. Bojová záchranárka

Bývalá kultúrna novinárka, dnes bojová záchranárka Medzinárodnej légie ozbrojených síl Ukrajiny Olena Šarhovská, prezývaná Jane, pracovala pred vojnou s písaným slovom. Robila žurnalistiku aj PR, venovala sa spravodajstvu, redigovala texty. Zdravotníctvo si v armáde nevybrala náhodou, nemá strach z krvi a je mimoriadne odolná voči stresu.
 
Olenin pracovný deň nemá presný začiatok, ba čo viac, nemá ani koniec. Náplňou jej práce je množstvo vecí: od monitorovania zdravotníckej techniky vojakov pred odchodom do bojových operácií, nácviku prvej pomoci až po evakuáciu ranených zo stabilizačných bodov. Olena sa však bojových operácií priamo nezúčastňuje. Vraví, že nemá dostatok fyzickej sily na vynášanie zranených. Okrem toho, poznamenáva, každý záchranár, ktorý je priamo v boji, je vlastne bojovník, ktorý si rovnako ako ostatní plní bojovú úlohu, no na rozdiel od iných má viac zdravotníckych schopností.

Olena neskrýva, že služba v armáde nie je ľahká úloha. Najmä z psychologického hľadiska. Dobrovoľne mobilizovaná je 11 mesiacov, od septembra 2022 do 23. augusta 2023. Zdravotnícke bojové skúsenosti získala ešte pred ruskou inváziou.

„So slobodou sa lúči ťažko a v súčasnosti, keď nikto nevie, ako a kedy sa vojna skončí, je dobrovoľná mobilizácia vnímaná ako cesta jedným smerom. Návrat do civilu vyzerá ako niečo nereálne. Počas služby v armáde som sa stala oveľa sebavedomejšia. Som veliteľkou družiny, to znamená, že nech sa deje čokoľvek, musím prijímať rozhodnutia, od ktorých závisia životy. Učím našich bojovníkov, pretože je to potrebné, a už teraz vidím, že je to pre mňa oveľa jednoduchšie ako kedysi, predtým som učenie iných neznášala. Teraz som vodca. Zbavila som sa toho ‚slabého ja‘ v sebe, pretože som veľakrát musela rozhodovať a konať sama,“ dodáva Olena.

Okrem toho ju motivujú výsledky jej každodennej práce. „Výsledok novinárskej práce je často iluzórny. A tu je všetko jasné: chlapec, ktorého ste evakuovali, sa už vrátil do služby. Býva to však aj naopak. Všetko ste chlapcov naučili, všetkým je všetko jasné, a potom zrazu nič nevedia. Zasa ich treba všetko učiť od začiatku a všetko im treba vysvetľovať,“ hovorí Olena. Počas vojny pre ňu čas prestal mať zmysel, hovorí. Koncept dní v týždni na fronte nič neznamená. Ani presná hodina. V armáde sa všetko riadi vizuálnymi znakmi. Napríklad, skupiny vychádzajú na bojové misie na noc, keď sa stmieva, a vracajú sa skoro ráno, keď svitá, teda v šedom.

Výučba prebieha v bielom, teda cez deň. „Sme ako zvieratá, je jasno a je tma. Rozhodla som sa, že v armáde po vojne neostanem. Aj keď si neviem presne predstaviť, ako to bude vyzerať. Možno po vojne budem pokračovať v štúdiu na zdravotnú sestru. Chcela som to spraviť pred desiatimi rokmi, ale odložila som to. Teraz je ten správny čas,“ hovorí Olena.

Od začiatku služby v armáde po ruskej invázii jej najviac chýba sloboda cestovania, hovorí. A hneď dodáva, že ide o subjektívnu a sebeckú túžbu. Pretože ak to analyzujete z širšej perspektívy, v skutočnosti všetkým chýba pocit pokoju a bezpečia. Tento pocit však kvôli vojne absentuje všade na Ukrajine, nielen na fronte.

Po skončení služby v armáde sa Olena neplánuje vrátiť k práci s písaným slovom. Chce niečo robiť vlastnými rukami, napríklad pestovať rastliny alebo farmárčiť, v niečom podnikať alebo pracovať ako zdravotná sestra v nemocnici. „Ale to bude neskôr. Teraz som v armáde a to je najhlavnejšie,“ uzatvára.

Iryna. Tlačová referentka

Tlačová referentka jednej z najbojaschopnejších brigád Ozbrojených síl Ukrajiny, 93. samostatnej mechanizovanej brigády Cholodnyj Jar, Iryna Rybaková (volacia značka Ryba) v mierovom živote, pred vojnou v roku 2014, pracovala v médiách a zaoberala sa komunikáciou protikorupčnej verejnej organizácie. Ako vojenská tlačová referentka začala pracovať v lete 2017. Irynu dlho odmietali prijať do vojenskej brigády kvôli akútnemu nedostatku samostatného ubytovania pre ženy. Na začiatku služby v armáde sa jej zdali hrozné iba dve veci: po prvé nevedomosť, čo je vlastne vojna a ako vyzerá v skutočnosti, a po druhé, rozlúčka so slobodnou vôľou a slobodou rozhodovania.
 
Musela sa rozlúčiť aj s inými vecami. Pred vojnou jazdila na kolieskových korčuliach, robila nočné sto kilometrové jazdy po uliciach ukrajinského hlavného mesta. Venovala sa inlajnovému rýchlokorčuľovaniu [jeden z druhov inlajnových korčuliarskych športov - pozn. red], dokonca sa zúčastnila Berlínskeho maratónu. „A toto všetko bolo treba nechať pri nástupe do armády. Pretože armáda šport naozaj nepodporuje, ak to priamo nesúvisí s vašimi úlohami. Niekedy si musíte čas na behanie doslovne vybojovať. Nájsť vhodné podmienky a potom aj sprchu. Pravidelná športová aktivita mi veľmi chýba,“ priznáva Iryna. Takéto závery Iryna vyvodila po siedmich rokoch služby v armáde. Na začiatku vojenskej kariéry sa bála najmä myšlienok na vojnu, o ktorej nevedela vôbec nič. „Pamätám si, ako som prvýkrát išla do mesta Kurachovo [mesto v Doneckej oblasti – pozn. red.], v ktorom bolo v tom čase pokojne. Nevedela som o tom, strašne som sa bála, kam idem a čo sa tam môže stať... Veľmi ma prekvapilo, keď som videla, že ľudia žijú tak, ako vždy,“ spomína Iryna.

Podobné pocity prežívala, keď prvýkrát išla do dediny Pisky v Doneckej oblasti. Vtedy to bola prakticky frontová línia, prebiehala tam skutočná vojna. „Myslím si, Bože, idem na miesto, kde je vojna. Pokazilo sa nám auto a cestu sme museli o deň odložiť. V duchu som si pomyslela: To je znamenie, že sa mi tam mohlo niečo stať. Ale na druhý deň sme tam predsa len išli, a keď som prvýkrát videla vojnu, nebola taká, ako som si ju predstavovala. Nekonečná streľba, výbuchy... Bolo to veľmi podobné, no môj strach zmizol. A potom som si na to zvykla,“ spomína.

Nebolo pre ňu tiež jednoduché podpísať prvý trojročný kontrakt s ozbrojenými silami (2017-2020) a oficiálne sa stať vojačkou. Opustiť domov a žiť, kde jej prikážu, bolo desivé. Práve kvôli ubytovaniu boli jej prvé mesiace v armáde poriadne drsné. Prvé týždne sa Iryna túlala po kanceláriách a bytoch cudzích ľudí, nebolo sa kde umyť, boli problémy s toaletou. Potom sa jej brigáda presunula do mesta Volnovacha v Doneckej oblasti, kde bývala na podlahe v opustenej nemocnici. Mráz, zima, zohrievalo ju len tepla malého hrnca. Skutočné poľné podmienky. „Časom som si na takéto podmienky zvykla, rozhodnutie vstúpiť do armády som oľutovala iba raz, keď som nastúpila do vojenského výcvikového strediska. Chcela som sa učiť, myslela som si, že budeme mať veľa telesnej výchovy, no namiesto toho sme mali šestnásťkrát denne nástup a zákaz sedieť, okrem prestávky na fajčenie,“ hovorí Iryna.

Po roku 2020 Iryna podpísala druhú ročnú zmluvu, ktorú potom predĺžila o ďalší rok. Po štvrtýkrát, v roku 2022, podpísala už päťročnú dôstojnícku zmluvu. Teraz má hodnosť poručíka. K jej povinnostiam tlačovej referentky 93. brigády patrí predovšetkým práca s novinármi. Sprevádza ich na miesta nepriateľských akcií a vysvetľuje im činnosť 93. brigády.

V súčasnosti brigáda plní bojové misie v okolí Bachmutu. „Budem v armáde do konca vojny, a keď sa skončí, odslúžim si zmluvu a vrátim sa do civilu. Keby sa vojna náhle skončila, bude veľa práce pri obnove miest, odmínovaní a dokumentovaní ruských zločinov. Viem, že nechcem byť súčasťou armády, ktorá nebojuje. Nie som rodenou vojačkou, nemám rada obmedzenie pohybu. Teraz, v čase vojny, je hranica medzi armádou a civilistami nejasná. Byť v armáde blízko frontu je jednoduchšie ako byť v armáde s tými všetkými nástupmi, uniformami, pochodovaním. Klasická mierová armáda s prísnymi zákonmi a predpismi mi rozhodne nevyhovuje,“ uzatvára Iryna.

Olena. Ostreľovačka

Mnoho žien na Ukrajine má bojové skúsenosti z predchádzajúcich rokov, z vojny v roku 2014. Olena Bilozerská, dôstojníčka ukrajinských ozbrojených síl, predtým strelkyňa, čo v preklade znamená ostreľovačka, je jednou z nich. Jej kariéra v ukrajinskej armáde sa začala v roku 2014, hoci svoju prvú oficiálnu zmluvu podpísala o štyri roky neskôr, v roku 2018, po získaní hodnosti podporučíčky.
 

Pred vojnou bola Olena desať rokov novinárka (od roku 2004 do roku 2014). Na fronte je s ňou od začiatku jej manžel. Deti nemajú, nemali čas, pretože vojna sa začala už v roku 2014. A o osem rokov neskôr sa začal celoplošný útok Ruska na Ukrajinu.

Olena má už len otca, matka zomrela vo februári 2024. Bola to pre ňu bolestivá rana aj napriek silnému vojenskému backgroundu. „Cítim sa vinná za smrť matky. Bola chorá, nemala silu sa liečiť, ja som bola dlhé roky som v armáde a nezaujímala som sa o jej zdravie. Po jej smrti navždy odišla časť mňa. Mamičkine dievčatko. Už nemám mamu, nemám nikoho, kto by sa o mňa postaral. Keď odišla, náhle som hrozne dospela,“ hovorí.

Oleninou hlavnou úlohou v armáde bolo kryť bojovú alebo prieskumnú skupinu, s ktorou odchádzala na bojové misie. Počas vojny absolvovala stovky bojových misií. Ale aj napriek takejto skúsenosti tvrdí, že pred bojom cíti vždy strach. Nemôže sa ho zbaviť.

Pri vážnom ohrození života, poznamenáva, sa boja všetci. „Vojna nie je strašná, strašná je iba pre duševne chorých ľudí. Strach je normálny. Hlavná vec je naučiť sa ho ovládať. Napríklad, ja pred bojovou misiou zle spím, strach sa ma zmocňuje už deň pred odchodom na misiu. Ale priamo v boji, teda v momente ohrozenia života, strach už necítite. To isté, mimochodom, hovoria aj iní bojovníci. Možno je to spôsobené veľkým množstvom adrenalínu, ktorý čiastočne ovplyvňuje vedomie človeka. V boji je určité vzrušenie,“ hovorí Olena.

V rokoch 2018 - 2020 sa Olena stiahla z ostreľovania a dva roky velila čate námornej pechoty. Neskôr, koncom roka 2020, sa z armády dobrovoľne demobilizovala. Po odchode zo služby v armáde sa začala zaoberať vlastným zdravím, ktoré sa jej zhoršilo počas šiestich rokov na fronte. Napísala knihu, nakrúcala dokumentárne filmy, žila obyčajným civilným životom. Do služby sa opäť vrátila 24. februára 2022. Najprv sa pridala k jednotke zodpovednej za obranu Kyjiva, no po niekoľkých mesiacoch bola prevelená do jednej zo špeciálnych jednotiek ozbrojených síl, kde slúži doteraz. Pre zhoršenie zdravotného stavu je momentálne postavená mimo bojovej služby, no dúfa, že ešte vyrazí na bojové misie. Hovorí, že bez nich je to pre ňu psychicky ťažké. „Mám pomerne stabilnú psychiku, chápem svoju prácu. Nestriehneme na mierumilovných a neozbrojených ľudí. Nie je to safari! Predo mnou je nepriateľ, ktorý prišiel do mojej krajiny so zbraňou v rukách. Má dve možnosti, buď sa vzdá, alebo dostane guľku. Ak ho nezlikvidujem, zabije mňa alebo môjho brata. Preto nemám žiadny psychický problém streliť prvá,“ hovorí Olena.

Nie je to tak s každým, kto je v armáde a dokonca ani s tými, čo sú v bojovej skupine, pokračuje: „Raz sme ustupovali z boja a jeden chlapík strieľal zo samopalu do vzduchu celé dva kilometre. Po boji som sa ho spýtala, prečo to robil. A on hovorí: ‚Zabíjanie ľudí je hriech.‘ Neskôr ho poslali do zázemia. Bolo to na začiatku vojny v roku 2014. Teraz tu takí ľudia nie sú, nie je to možné,“ dodala.

Olena tvrdí, že po úmrtiach a pohreboch spolubojovníkov neupadla do dlhodobej depresie, napriek všetkej psychickej náročnosti rozlúčky s nimi. Vraví, že motivovaní dobrovoľníci, ktorí idú do vojny z vlastnej vôle, vedia, že smrť na fronte je veľmi reálna vec, ktorá sa môže pritrafiť aj im. Rovnako ženy, ktoré sa dostanú do prvej línie, sú pripravené na rôzne skúšky. Koniec koncov, vynaložili neuveriteľné úsilie, aby sa tam dostali. Ženám v armáde spravidla ponúkajú prácu s papiermi, v sklade alebo v kuchyni, hovorí Olena. A ak chcú bojovať, musia dokázať, že nie sú psychicky a morálne slabšie ako muži. A tu začínajú problémy, pretože každá priemerná žena je podľa Oleny fyzicky slabšia ako priemerný muž. Tak to zariadila príroda. Sú ženy, ktoré sú fyzicky na rovnakej úrovni ako muži, ale tých je málo. Väčšinou sú to tie, ktoré sa venujú od detstva športu. Rýchlo si medzi mužmi získajú autoritu.

„Môj prípad je iný. Nikdy som nebola výnimočne zdravá ani fyzicky silná. Na front som neprišla zo športoviska, ale od počítača. Bolo to pre mňa fyzicky náročné. Všetky bojové misie som si musela vydriapať nechtami. Ale ani raz skupina nepocítila moju slabosť. Nikdy som nezaostávala, nikto mi nikdy nenosil veci a nedajbože mňa. Ale vždy mám strach, že sa to môže stať a ja sa stanem pre chlapcov príťažou,“ hovorí Olena.

A aby jedno neprekážalo druhému, Olena nepodporuje rozhodnutie o povinnej mobilizácii žien bez ohľadu na to, či majú alebo nemajú deti. U žien je možná len pracovná mobilizácia. V armáde sú však podľa nej aj ženy, ktoré nechcú slúžiť rovnocenne s mužmi a kazia ženám povesť bojovníčok. „Ak žena potrebuje pre seba nejaké špeciálne podmienky, ak musí manželovi každý večer doma navariť boršč alebo chodiť každý týždeň na manikúru, ak nemá s kým nechať malé deti atď., takáto žena nemá v armáde miesto,“ poznamenáva.

Nakoniec sa jej pýtam, či je pripravená zostať po vojne v armáde. Olena odpovedá, že skôr by na túto otázku odpovedala jednoznačne - nie. Pred pár mesiacmi si ale prvýkrát uvedomila, že už nie je taká kategorická a zvažuje možnosť pokračovať vo vojenskej službe aj po víťazstve Ukrajiny, ak ju bude armáda potrebovať. „Služba v armáde počas vojny je privilégium, prináša možnosť brániť krajinu. Je mi veľkou cťou byť pri tom. Hoci si nemožno plánovať vlastný život, ako to robia civilisti. Po vojne sa určite vrátim k predvojnovému životu. Budem novinárka, autorka reportážnych kníh, chcem sa naučiť, ako robiť dokumentárny film. Ale momentálne som vojačka a to je moja identita, ktorá presahuje všetko ostatné.“

júl 2024