Tretie pohlavie na juhu Mexika  Žiadny raj pre muše

U Zapotékov, pôvodných obyvateľov juhu Mexika, vždy existovalo tretie pohlavie. Človek, ktorý sa narodil ako muž, no cíti sa byť ženou a miluje heterosexuálnych mužov bez nádeje, že jeho láska bude opätovaná.

Mnohé tradičné národy neuvažujú o príslušnosti k pohlaviu binárne. Majú tretie, niekde aj štvrté pohlavie, s pevným miestom v rámci spoločnosti. Pohlavie človeka pritom nevnímajú z hľadiska sexuality, ale z hľadiska kultúrnej identity, spirituality a tradícií.

Lukas Avendaño (47) sa narodil ako „chlapec“ na juhu Mexika: „Vždy mi bolo jasné, že to, ako sa pohybujem, ako rozprávam, je odlišné od iných chlapcov. Rád som pomáhal mame v kuchyni a staral sa o bábiku ako o bábätko. Počas detských hier som si prirodzene vyberal ženské úlohy a dával ženské mená. Ostatné deti to považovali za normálne.“ Jeho otec si veľmi skoro uvedomil, že okrem dcéry a synov má doma aj muše. Bol boxer. Boxovať naučil všetky deti. „Trénoval a vzdelával ma ako muža. Veril, že ma tak ochráni pred všetkým zlým, čo ma vo svete ako muše čaká.“

V kultúre, ktorá vyzdvihuje dievčatá ako princezné a kráľovné, Lukas trpel. Krásne oblečené dievča bolo vždy kráľovnou fiesty. On po tom tiež túžil. Po tradičnom pestrom oaxackom kroji, účese, mejkape, výraznom rúži na perách. Keď mala jeho sestra quinceaňeru, veľkú oslavu pätnástich narodenín, a keď si o niekoľko rokov neskôr obliekala svadobné šaty, tešil sa s ňou a zároveň ho bolelo, že nikdy nič také nezažije.
 
Žena v tele muža
Ak chcem pochopiť, čo všetky vytvára Lukasovu osobnosť, musím opustiť západný spôsob myslenia, v rámci ktorého automaticky uvažujeme o ľuďoch a ich dušiach v binárnom kóde muž – žena. Pozorujem, ako si Lukas prehadzuje dlhý vrkoč cez plece, skláňa hlavu, dvíha pohľad a usmieva sa. Je v tom veľa ženského, hoci fyzicky mám pred sebou muža. Stretli sme sa v Mexico City. Lukas bol dnes na úradoch kvôli pátraniu po svojom nezvestnom bratovi Brunovi. Oficiálne je mužom, má to napísané v občianskom preukaze a na fotografii vyzerá ako muž. Do vládnych budov by ho nepustili, keby sa obliekol ako žena a nalíčil si tvár. Preto má na sebe džíny a bielu košeľu. Niekedy nosí mužský odev aj aby sa cítil v bezpečí.

V mexickej spoločnosti, presiaknutej mačizmom a katolicizmom, to muše nemajú jednoduché. Často čelia nielen nepochopeniu a pohŕdaniu, ale aj fyzickým útokom.

No Lukas sa narodil v mestečku Juchitan de Zaragoza v juhomexickom štáte Oaxaca, na mieste, kde bolo pre pôvodných obyvateľov, Zapotékov, tretie pohlavie prirodzenou súčasťou spoločnosti. Muše bol človek, ktorý sa narodil ako muž, no cítil sa byť ženou a miloval heterosexuálnych mužov bez nádeje, že jeho láska bude opätovaná. Zostávala snom, fikciou, lebo aj keď muž muše podľahol, milovať ju mohol v konečnom dôsledku len ako muža... Niektoré muše žili životom žien, iné životom mužov, ďalšie oscilovali medzi týmito dvomi pohlaviami a nikomu to neprišlo zvláštne. „Až španielski kolonizátori nám priniesli vnímanie pohlaví ako mužov a ženy,“ hovorí Lukas.
 
Dve duše
Mexickému sociológovi Alfredovi Mirandé, ktorý fenomén muše v Juchitane de Zaragoza sedem rokov skúmal, vysvetlila mama jedného muše, že je to dar od Boha: „Muše je zapotécky výraz pre človeka, ktorý je fyziologicky mužom, ale jeho sociálne a spoločenské charakteristiky sú ženské“. Zapotékovia zvyknú o muše hovoriť aj ako o človeku, v ktorom sú dve duše. A darom od Boha nazývajú muše preto, lebo muše sa o starého či chorého človeka postará. Nielen lepšie, ako by sa postarala žena, pretože „muše v sebe kombinuje ženskú láskavosť a mužskú silu.“ Postará sa lepšie aj preto, lebo syn sa ožení, dcéra vydá, a na staré kolená zostane rodičom na pomoc muše. „Zapotécka identita muše ako človeka s dvomi dušami vytvorila osobitnú rodovú kategóriu s vlastným životným štýlom a miestom v spoločnosti,“ tvrdí Alfredo Mirandé.

Fenomén muše teda nie je v prvom rade o sexualite. Vo fungovaní zapotéckej spoločnosti mali muše svoje pevné miesto. Ženy tu boli tradične emancipované. Nezostávali doma s deťmi, mali vlastnú prácu a aktivity. Mnohí muži zas odchádzali na oceán loviť ryby. Rodičia vedeli, že ak majú doma okrem synov a dcér aj muše, tá sa o ostatné deti postará. Úlohou muše v Juchitane de Zaragoza je dnes aj organizovať pouličné fiesty, takzvané vely, a zdobiť kostoly kvetmi.
 
Svet podľa kolonizátorov
Lukas mi vysvetľuje, že muše nedefinuje ani povinnosť vyzerať navonok ako žena. Veľa muše nosí ženské šaty, dokonca mejkap a ženské účesy. No mnohé nie. „Keď si oblečiem ženské šaty, nie je to súčasné oblečenie, ale tradičný oaxacký kroj,“ hovorí Lukas. „Je to pre mňa zároveň politický manifest slobody a udržania našich tradícií.“ Presne o to sa snaží aj svojimi tanečnými vystúpeniami. Vyštudoval antropológiu a súčasný tanec. Tancuje v nariasených sukniach a výrazne sa líči. Prezentuje nekonečný smútok a zmätok, ktoré v duši cíti každá muše, keď sa v sebe nevyzná a okolie ju odmieta.

V novembri majú muše v Juchitane de Zaragoza vlastnú velu. „Bol som tam dvakrát, ale necítim sa tam dobre,“ pokračuje Lukas. „Presne z toho dôvodu, že nemám rád nútené obliekanie ženských šiat kvôli paráde a zábave.“ Vďaka tomu, že si uvedomil svoju identitu ako muše, začal Lukas viac uvažovať aj o svojej identite pôvodného Američana z národa Zapotékov. Jeden z jeho starých otcov bol Španiel. No on v sebe viac cíti zapotécku krv. „Španieli nám priniesli nové náboženstvo aj koncept monogamie. No v našej tradícii nemáme monogamné vzťahy. Tak ako u nás prirodzene existuje tretie pohlavie, prirodzená je aj polygamia.“

Lukas žil dlho mimo oaxackého regiónu Tehuantepec, kde sú k muše predsa len tolerantnejší ako inde. „V porovnaní s inými časťami Mexika je to tam otvorenejšie. Ale nie je to žiadny raj. Možno poloraj.“
 
Aj tu na nás pľujú
V Juchitáne de Zaragoza sa muše neskrývajú. Vidno ich v uliciach. Je ich tu toľko, lebo keď Boh (alebo svätý Vincent, patrón mesta) niesol vrece s muše a chcel ich rovnomerne porozhadzovať po celom Mexiku a svete, roztrhlo sa mu nad Juchitánom a väčšina vypadla práve sem, rozprávajú miestni populárnu povesť. Iní hovoria, že sú tu preto, lebo oproti iným miestam sú akceptované. „Nemýľ sa, toto nie je bezpečný raj pre muše. Aj tu na nás pľujú. Ešte pred päťdesiatimi rokmi skrývali rodičia svoje muše doma, aby im niekto neublížil. Muše mali zakázané vstúpiť do baru,“ upozorňuje ma Naomy Mendez Romero (33).

Naomy sa narodila ako Ivan. Vlastne podľa dokladov je Ivanom dodnes. Nosí však dlhé vlasy, zafarbené tmavočerveným odtieňom, a výrazný mejkap. Má spravené prsia. Tam dole je ešte stále chlap. Ako dieťa sa najradšej hrala s bábikami alebo na nevestu. Mala viac kamarátok než kamarátov. Bola iná ako ostatní chlapci z ulice. „Muše,“ uvedomili si jej rodičia, keď mala asi päť rokov.

Ako žena sa prvýkrát obliekla, keď mala sedemnásť. Bolo to jednoduché. V ten deň bola v Juchitáne novembrová vela muše komunity. Muše sa vtedy bez obáv oblečú do tradičného oaxacského ženského kroja, vyšívaného farebnými kvetmi, ktorý po celom svete spopularizovala maliarka Frida Kahlo. U kaderníka si nechajú zapliesť ťažké vrkoče, obtočiť ich okolo temena a ozdobiť kvetmi. Nalíčia sa. Používajú výrazný mejkap, veľa očných tieňov, rúžu a umelé mihalnice. Potom tancujú a oslavujú v uliciach spolu s ostatnými obyvateľmi mesta, ktorí ich inokedy nechcú pustiť ani na verejný záchod. Nevedia sa totiž zhodnúť na tom, či by mali používať mužský alebo ženský.

„Pre okolie to bola drastická zmena. Ale ako išiel čas, akceptovali ma,“ rozpráva Naomy o svojej premene „z muža na ženu“. Jej tichý, jemný hlas ťažko prisúdiť len mužovi a len žene. Presnejšie, keď zavriete oči, viete si za ním predstaviť muža aj ženu. „Občas som počula komentáre od ľudí na ulici. Ale našťastie som nikdy nezažila agresivitu. Zmena na ženu bola pre mňa veľmi dôležitá. Našla som svoju identitu. Zahŕňa aj určitú mieru extravagancie.“

Právnik v sukni?
Muše v Juchitáne držia spolu. Ak sa niekto rozhodne pre tento osud, skúsenejšia muše z komunity ho postupne zasväcuje do všetkého, čo sa potrebuje naučiť. Gestá, líčenie, obliekanie... Odvaha nájsť samého seba. Naomy takto pomáha v transformácii Victorovi Franciscovi Ruizovi (25). Keď vystupujeme z motorikše pred domom jeho rodičov v chudobnej štvrti, niekde nablízku sa ozve streľba. Naomy pokrčí plecami. Tu je to normálne.

„Že som muše som si uvedomil ešte keď som bol maličký. Prejaviť to navonok je však veľmi ťažké. Spoločnosť neakceptuje to, ako chceme žiť,“ hovorí mi o chvíľu vo vnútri mladý... muž?. Ešte si len necháva rásť vlasy. „Otec nechcel mať syna – muše. Vyrastal som vo veľmi komplikovanom prostredí. Našťastie, matka sa s tým zmierila a vždy mi pomáhala.“

Ako dieťa miništroval v kostole. Všetci tam vedia, že je muše. Nevadí im to. Je rád, že sa mu neotočili chrbtom. V škole a v práci je to iné. Victor študuje právo a brigáduje v kaviarni. „Nemôžem prísť na univerzitu a do práce v ženských šatách. Ani v právnickom povolaní by to nikto neakceptoval. Na formálne oblečenie sa u právnikov kladie obrovský dôraz. Veľmi rád by som sa obliekal ako žena, ale nejde to. Ženské šaty si dávam akurát počas vely.“
 
Láska za dverami
Lukas, ktorého otec naučil boxovať, hovorí, že za seba musí bojovať často. „Mám kamaráta geja. Keď ho na ulici napadnú, nikdy sa nebráni. Vraj preto, lebo vie, že by to nepomohlo a prehral by. Ja rozdávam rany za každých okolností. Aj keď dopredu viem, že je to prehratý boj. Pre ľudí mimo môjho regiónu som sodomista, perverzák, degenerovaný, sexuálny deviant, špinavý prostitút, HIV pozitívny... Takto ma v Mexiku bežne vnímajú.“

Ale nikdy by neklamal a nežil život muža len preto, aby zakryl svoju skutočnú identitu a ochránil sa tak pred útokmi. Nechce si nechať vziať svoju slobodu. Hoci rovnako ako mnoho iných muše musí často žiť aj životom muža.

„Muše priťahujú heterosexuálni muži. Túžia po vzťahu s takým mužom. Ale to je logicky nemožné. Lebo heterosexuálnych mužov priťahujú ženy. Zostávajú nám teda bisexuáli a gejovia.“ Vraj také vzťahy skutočne existujú. Ale odohrávajú sa za dverami domov a spální. Muž svoju muše nevezme na ulici za ruku, nepritúli si ju, nepobozká. Obvykle má doma priateľku, manželku, rodinu, deti, a vždy ich uprednostní pred muše.

Niektoré muše natoľko túžia byť ženami, že si šetria alebo prostitúciou zarábajú na zmenu pohlavia. Je to pomerne nová vec a naberá na popularite. „Je to lákavé, pretože to muše dáva možnosť vydať sa za muža,“ vysvetľuje Lukas. „Lenže úplne to popiera koncept muše v našej tradičnej zapotéckej kultúre. Pretože keď si niekto dá urobiť prsia, odrezať penis a vymodelovať vagínu, stane sa ženou.“ Nie je už viac muše.

September 2024