Slovenský syndróm obete  Náš národ trpí tak, ako nikto iný! Kto je viac?

„My sme národ holubičí,
nikto nám nič nedožičí.
Každý na nás iba kričí,
jedným slovom je to …
… o nás.
Je to o nás známe.“

Snáď žiadne dielo nevystihuje tak dokonale a pritom na tak malej ploche pocit slovenskej ublíženosti, ako text piesne „My“ od Jara Filipa, ktorý napísal Milan Lasica. My, Slováci, sme seba-viktimizáciu dokázali povýšiť na národnú stratégiu, ktorou čelíme nielen výzvam komplikovaného sveta, ale aj hlasu kolektívneho svedomia
 

Do témy victimhood sme sa v rozhovore ponorili so sociológom Michalom Vašečkom, ktorý tvrdí, že dokonca ani v tomto nie sme nijako výnimoční.

Aktuálne politické dianie na Slovensku vyzerá ako pomsta vládnej strany, ktorá rozoberá demokratické inštitúcie za potlesku svojich voličov. Celý čas pred voľbami sa tvárili ako obete, ktoré čelia obriemu sprisahaniu. S týmto naratívom ich aj vyhrali.

Áno, predstieranie obete je súčasťou stratégií mnohých, na individuálnej i skupinovej úrovni. Keď sa stávate obeťou, dostávate možnosť robiť niečo, čo by vám za normálnych okolností neprešlo. Keďže sa len bránite, ste zahnaný do kúta, máte právo správať sa aj agresívne, byť násilný. My ako obeť môžeme, nikto iný nie!   

Slováci sami seba často vnímajú ako „národ holubičí“ a zároveň ako tých, ktorí „trpeli pod tisícročným útlakom“. Túto predstavu sme si osvojili tak, že u mnohých Slovákov sa stala súčasťou národnej identity.

To je jeden z kľúčových autostereotypov Slovákov. Patrí sem aj mýtus, že Slováci nikdy nikoho nenapadli. To však nie je pravda. Napríklad 1. septembra 1939 vtrhla slovenská armáda do Poľska spolu s nemeckou armádou a Slováci tak boli pri začiatku Druhej svetovej vojny ako jediný spojenecký štát nacistického Nemecka. Alebo v júni 1941 armáda Slovenského štátu spolu s Wehrmachtom vtrhla do Sovietskeho zväzu, slovenské letectvo bombardovalo pozície na Ukrajine, okupovali Mariupol a dobýjali Rostov na Done.

Na vyrábanie obete zo seba samého často slúžia lži, však?

Lži, polopravdy i rôzne mytológie. A pritom by sa stačilo nad niektorými mýtmi zamyslieť. Veď ako mohli Slovákov tisíc rokov utláčať Maďari, keď oni ešte niekedy v 18. storočí sami nevedeli o tom, že sú Maďari? Dovtedy sa neudial proces sociálnej konštrukcie moderného maďarského národa, alebo ako by povedali nacionalisti – národné obrodenie. Šľachta v Uhorsku až do 18. storočia rozprávala väčšinou latinsky. Im bolo srdečne jedno, kto sú ich poddaní a akým jazykom rozprávajú. Hlavne mali dobre pracovať na poli, boli to nevoľníci. Útlak tu iste bol, ale triedny, rozhodne nie etnický. To sa radikálne zmenilo až v 19. storočí, počas posledných 50 rokov existencie Uhorska. Dovtedy je legitímne hovoriť o podriadenom postavení nevoľníkov v Uhorsku.

Čo ďalšie vytesňujú Slováci zo svojej historickej pamäte, pretože to odporuje obrazu neustále nespravodlivo utláčaného národa?

Vytvoril sa tu mýtus o Jánošíkovi, zlodejovi, ktorý sa dokonca stal symbolom krajiny. V skutočnosti bol žoldnierom. Najprv bojoval na strane Rákocziho proti Viedni. Potom, čo padol do zajatia, zmenil stranu a bojoval proti Rákoczimu. Keď prestal bojovať, začal kradnúť. Ukazuje sa, že ani z toho „zbojníckeho lupu“ chudobnému ľudu veľa nerozdával. Podľa záznamov zrejme daroval len prstienok nejakej žene, pretože mal o ňu záujem. Takže pamätáme si mýtus, že bol zbojník, ktorý bohatým bral a chudobným dával, ale to, že povstania Bocskaya, Tökölyho, či oboch Rákócziovcov sú aj našou slovenskou históriou, to už nie.
 

Takže nie je ani tak dôležité čo sa naozaj stalo, ako to, čo sa pripomína a ako sa k tomu národ vracia?

Presne tak. Realita nebýva tak dôležitá ako percepcia reality. Dôležité sú spôsoby spomínania, pripomínania, oslovovania, či naopak zabúdania, alebo rovno kolektívnej amnézie. Partikulárne veci, ktoré sa hodia, sú vynášané do nebies. A čo sa nehodí, je zabudnuté. Dám príklad.

Mnoho ľudí na Slovensku a ani v Bratislave samotnej netuší, že budova Univerzitnej knižnice na Michalskej v Bratislave, bola do roku 1848 miestom Uhorského parlamentu. Maďarskí turisti o tom samozrejme vedia. Na tejto budove je pamätná tabuľa pripomínajúca, ako tu Ľudovít Štúr ako poslanec prehovoril v prospech slovenského národa. Ide o partikulárnu informáciu z jedného dňa, keď na pôde parlamentu oponoval poslancovi Lajosovi Kossuthovi. Čo je v poriadku. Avšak krátko na to, v tomto istom meste, teda v Pozsonyi, cestou z tohto parlamentu, práve Kossuth vyhlásil republiku a oficiálne ukončil feudalizmus v Uhorsku. Absolútne kľúčová udalosť viazaná na tento priestor: končí sa feudalizmus, prichádza čas slobodnej spoločnosti! Fraternité, Égalité, Liberté! Revolúcia nezačala v Budapešti, ale v Požoni. Príslušnú tabuľku by sme však nenašli. Bola demontovaná v roku 1919. Tento širší kontext Slováci nepoznajú, inak rámcujú svoju históriu.

Náš vlastný príbeh teda odvíjame na základe veľmi selektívneho a upraveného vnímania faktov.

A je to veľmi nebezpečné. Slováci však nie sú jediní kto verí v to, že je permanentne obeťou. Klasickým prípadom sú Srbi. Oni dokonca svoju štátnosť odvodzujú od prehratej bitky s osmanským vojskom na Kosovom poli. Odvtedy si tradujú, že tam kde je srdce srbského národa, tam kde sa podľa mytológie začína srbský príbeh, tam boli Srbi zradení a porazení. Tam bol srbský vlk zranený! A zranený vlk môže všetko, veď sa iba bráni.

Dôležitou súčasťou ich príbehu je vysvetlenie, prečo prehrali. Dôvodom mala byť zrada časti srbskej šľachty, ich vlastných. Od toho sa odvíja hľadanie vnútorného nepriateľa, ktorého vlastne hľadajú doteraz. Úpadok, v ktorom sa dnes Srbsko nachádza, je priamym dôsledkom permanentného vydávania sa za niekoho obeť. Utopili sa v tom.
 

Poďme k susedným Poliakom.

Pohnuté dejiny Poľska vyústili do utrpiteľského mýtu, ktorý zašiel ad absurdum: Poľsko ako Kristus národov. Len si to predstavme! Národ, ktorý kolektívne trpí tak, ako Kristus trpel na kríži. Ako on si to odtrpel za všetkých, čo prišli po ňom, Poliaci uverili, že oni trpeli za celú Európu. A to už nie je obyčajná obeť! Je to nebezpečné, pretože keď sa pasujete za niečo takéto, dovolené je všetko. Žiaľ, aj objektívne udalosti 20. storočia ich utvrdzovali v pocite, že nikto nebol obeťou tak veľmi ako oni. K tomu začali mať pocit, že nikto im to utrpenie nechce uznať. Takéto postoje potom logicky spejú k presvedčeniu, že voči vašej skupine existuje nejaký typ konšpirácie. Celý svet sa spojil na to, aby vás porazil.

Tento pocit žije aj medzi slovenskými nacionalistami.

Áno. Aj oni sa utvrdzujú v tom, že vo svete pôsobia hegemonistické sily, ktoré robia všetko pre to, aby naše mladé Slovensko nebolo úspešné. Tu sa ukazuje, že viktimológia je výborná, aby ste si vysvetlili a obhájili vlastné zlyhania.

V nasledujúcich rokoch sa Slovensku podľa mňa nijako zásadne dariť nebude a vzhľadom na vnútorné politiky bude Slovensko kritizované mnohými. Budeme teda môcť sledovať, ako zase prídu podobné vysvetlenia. Chcú nás potrestať za náš názor!

Nevidíme to v náznakoch už teraz?

Samozrejme, veď neustále hovoria: My máme svoj názor na vojnu na Ukrajine, im sa to nepáči a uvidíte, ako nás za to budú trestať! A bude to pribúdať. Typickým javom u týchto skupín je utvrdzovanie sa v tom, že chyba nie je u nich.

Aké to má dôsledky?

Nebezpečenstvo tohto postoja tkvie v tom, že keď sa utvrdíte, že u vás chyba nie je, tak samozrejme nebudete nič meniť. Robíte niečo objektívne zle a nedarí sa vám. Zo svojho neúspechu však obviníte externé faktory.

Je to o tom, ako odlišne ľudia vidia svet. Podľa toho ako skladáme atribučné rovnice, ako si vysvetľujeme svet okolo seba, rozlišuje sociálna psychológia dve skupiny – internalistov a externalistov. Keď zlyhajú ľudia z prvej skupiny, vysvetlia si to tak, že zlyhali oni sami a nabudúce by mali nejako pridať. Externalisti vidia príčiny mimo seba. A takéto vnímanie majú vo všetkom. V osobnom živote, aj vo väčších spoločenských témach.

Mali sme tu premiéra a neskôr ministra financií, ktorý svojím prístupom traumatizoval väčšinu obyvateľov.

Áno. Všetci robili všetko proti nemu, on robil všetko dobre – takto to prezentuje doteraz. Matovič je klasický príklad externalistu.

Akým spôsobom pracujú politici s fenoménom victimhood? Dokážu v spoločnosti premyslene podporovať identitu obete na dosahovanie svojich cieľov?

Tu by som to rozdelil. Určite existujú ľudia s dobrými znalosťami marketingovej komunikácie, ktorí konajú na základe psychologických výskumov a podobne. Avšak nie za všetkým treba vidieť vedomý manipulatívny zámer. Niektorí ľudia sú jednoducho autenticky zakonšpirovaní, externalisti, ktorí úprimne považujú seba a svoje okolie za obeť. Sami manipulovaní vlastným vedomím ďalej manipulujú svoje okolie. Ale nemusí to byť vždy vedomé.

Takže môžeme sa u každého dostať k miestu v jeho živote, kde zažil nejaký útlak? Kde sa mu napríklad v rannom detstve vytvorilo duševné zranenie, ktoré sa v dospelosti prejavuje podvedomým presvedčením, že iní ľudia a možno aj celá realita sú pre neho ohrozením?

Tieto psychologické vysvetlenia považujem za úplne platné. O mnohých svojich traumách ani nemusíme vedieť, či ich máme vytesnené. Tí šťastnejší z nás sa o nej dozvedajú rokmi, naozaj až v neskorej dospelosti. Niekedy môžeme byť veľmi prekvapení, že čo všetko mohlo mať na nás vplyv.

Môžeme nájsť skupiny, ktoré reálne zažili reálny útlak, ale svoju skúsenosť uchopili konštruktívne, resp. internalisticky?

Po ťažkých, traumatických skúsenostiach je to skôr o nadhľade a o reflexivite. Tu sa dostávame k téme zmierenia, v tomto prípade zmierenia sa so sebou samým, so svojou minulosťou. V Európe sú toho najlepším príkladom Nemci po druhej svetovej vojne. Trvalo im to dlho, a je to úplne pochopiteľné, ale dnes sa však Nemci nielenže vyrovnali so všetkým tým strašným, čo za pár rokov v celej Európe vykonali; oni dokázali odpustiť aj sami sebe. Pritom prekonali aj obdobie sebabičovania. Koncom 60. rokov 20. storočia sa mladí Nemci pýtali svojich rodičov, čo vlastne robili počas vojny a nastúpil veľký hnev. Ten tam už dnes nie je. Nemecká spoločnosť sa dokázala vyrovnať sama so sebou. To je však veľmi výnimočný príbeh.
 

Nemci kľudne mohli byť strašne ublížení z toho, že ich spojenci na konci vojny bombardovali…

Oni aj boli! A stratili veľké územia, ktoré považovali za svoje, alebo objektívne nemecké boli veľmi dlhé obdobie. Ale dokázali to spracovať a posunúť sa ďalej. Ostatní v strednej Európe to nedokázali. Chorváti, Maďari, Rakúšania, Slováci a ani Poliaci nie. Predstava, že aj Poliaci boli na strane zla, že v roku 1941 aj oni vraždili Židov, je príbeh pre mnohých Poliakov absolútne nestráviteľný. Takisto mnohí Slováci nevedia spracovať, že slovenský parlament a vláda poslali na smrť desiatky tisíc svojich občanov.

Ako to spracovať?

Potrebujeme byť veľkorysejší. Písal sa rok 1965, keď poľskí biskupi poslali odkaz nemeckým katolíckym biskupom a celému nemeckému národu: „Odpúšťame vám, a prosíme o odpustenie.“ Bola z toho v Poľsku veľká diskusia. Čo my máme prosiť o odpustenie? Veď my sme tí, ktorí boli poškodení!, ozývali sa hlasy. No ale práve toto je cesta k vzájomnému odpusteniu a liečeniu.

O niečo podobné sa v rámci slovensko-maďarských vzťahov pokúsil František Mikloško, keď sa v roku 2005 Maďarom ospravedlnil za násilné vysťahovanie po vojne. Napriek tomu, že to urobil v peknom kresťanskom duchu, na Slovensku príliš pochopený nebol. Zniesol sa na neho obrovský hejt.

Vnímali to kritici ako prejav slabosti?

Presne tak. Vraj čo má kto nám odpúšťať? Pritom práve v tom je tá sila! Fascinuje ma, že ľudia, ktorí sa formálne hlásia ku kresťanstvu, nechápu rozmer tohto posolstva. Veď sila odpustenia pochádza priamo z Ježišovho učenia.

Ale odpustiť vlastne môže len ten, kto je silný, nie? Veď my sa držíme svojej slabosti zubami-nechtami, a tvárime sa, že je to naša sila.

Držíme sa pocitu, že stále sme obete. A identitu obete, keď už reálny útlak ustal, si držia skôr tí slabí. Keď ste sebavedomí a cítite sa silní, tak už prestávate byť obeťou. Naopak, ste vyrovnaný sám so sebou a so svojím okolím. Nemáte už dôvod byť obeťou, aj keby ste v minulosti boli akokoľvek poškodený. Môžete byť dokonca posilnený.
 
Napríklad Íri boli obeťou anglických politík v 19. storočí, prešli si všeličím. No a teraz to predviedli, v ukazovateli HDP na obyvateľa prekonali Veľkú Britániu. Hľa, odpoveď obete, ktorá sa odpútala od identity obete.  

Niekedy však nie je jednoduché rozlišovať, kto je obeť. Stáva sa, že reálne obete sú násilníkom označované za niekoho, kto sa do role obete umelo stavia. Mohlo by sa to týkať napríklad LGBTI ľudí v kontraste s obvineniami z tzv. gender ideológie. Čo si o tom myslíte?

To už je niečo úplne iné. Tu je skutočná obeť spochybňovaná. Deje sa to aj ženám, ktoré sa stanú obeťou násilných mužov.

A naopak, mnohí muži sa po iniciatíve #MeToo cítia ako obete. Lebo nemôžu nejakú ženu len tak tľapnúť po zadku.

Lebo už nemôžem byť správny mizogýn ako môj dedo! (smiech) Tu sme ale pri inom príbehu. Tu ide o to, aké má reálna obeť možnosti dokazovať, že naozaj je obeťou. Aké kroky má robiť a čo je povolené, ak je spochybňované či bagatelizované, že je obeťou. Napríklad aj voči afro-američanom v USA.

Platí, že pre skutočnú obeť je takéto spochybňovanie mimoriadne bolestivé. Pretože uznať obeti to, že bola obeťou, je psychologickým začiatkom toho, aby sa mohla vrátiť späť do prirodzeného stavu. Aby sa mohla vyliečiť z traumy, ktorá sa jednotlivcovi či skupine objektívne stala. Trauma sa môže prehĺbiť do patológie, ktorú si na celospoločenskej úrovni odnesú ďalšie generácie.

To nás privádza späť k Poliakom. Naozaj im svet nechcel uznať, že si fakt vytrpeli svoje?

Čiastočne to Poliakom naozaj priznať nechceli, je to zvláštny príbeh. Áno, Poľsko si naozaj vytrpelo, práve na jeho území zomrelo najviac ľudí, predovšetkým Židia vo vyhladzovacích táboroch. Avšak obrovské utrpenie zažili aj ľudia v Juhoslávii. Ešte oveľa väčším utrpením prešli ľudia v Bielorusku alebo na Ukrajine. Ale argumentovať a súťažiť o to, kto si počas vojny viac vytrpel, je vo svojej podstate trápne.

Naopak, treba citlivo vnímať, prečo sa pocity obete odovzdávajú a ako sa zneužívajú. Vždy príde ten moment, keď sa pocit ublíženosti začne zneužívať.

Napríklad v modernej poľskej histórii je len jedna vec tragickejšia, ako pád lietadla s Lechom Kaczinskym a veľkou časťou vedenia poľského štátu.

Čo to bolo?

To, ako bola táto udalosť nepredstaviteľne tragických rozmerov následne zneužívaná ďalších desať rokov. Vytvoril sa príbeh, kde nechýbala obeť, veľká konšpirácia svetových hegemonistických síl a Donalda Tuska s Putinom proti Poľskej republike. Práve vďaka tomuto príbehu sa PIS mohla tak dlho držať pri moci. Oni z Poľska urobili obeť a ponúkaný príbeh ďaleko presiahol to, čo sa reálne stalo.

Pritom vyšetrovania ukázali, že nič nenasvedčuje konšpirácii – bola to jednoducho nehoda, pri ktorej sa stretlo niekoľko negatívnych faktorov. Opozícia, ktorá teraz zvíťazila vo voľbách, spomínanú mytológiu nazývali Katynská lož. Tak isto ako lož Ruska o zavraždení poľských elít Červenou armádou počas druhej svetovej vojny, keď tvrdili, že to spravili Nemci. Aj keď sa o tom systematicky klamalo, v Poľsku všetci vedeli, že je to lož. Rovnako ako po páde vládneho lietadla. Niektoré poľské elity začali podporovať syndróm obete tvrdiac, že ako sa kedysi vraždilo v Katyni, tak sa vraždilo znovu.
 

Sú na Slovensku teraz nejaké skupiny, ktoré sú utláčané, a pri ktorých hrozí, že by svoje utrpenie mohli uchopiť deštruktívnym spôsobom?

Áno. Je to napríklad tzv. rómska téma. Ešte to nevidieť, ale mnohí z budúcich rómskych lídrov budú silne rozvíjať tému Rómov ako obete - a čiastočne budú mať pravdu. Problém bude, že ju začnú rozvíjať v pokrivených kontúrach. Budú sa cítiť obeťou tak výlučne, že nepripustia diskusiu o tom, či sú v problematike nejaké iné faktory, ako napríklad vlastná zodpovednosť. Taká debata už nebude. Vždy keď spoločnosť poctivo otvorí pálčivú tému a začnú o nej diskutovať aktivisti, akademici a podobne, otvorí sa priestor aj pre tých, ktorí s danou témou začnú „obchodovať“.

Čo by tým sledovali?

Zviesť sa na tej téme na ceste k moci. Čím viac emócií do debaty prinesiete a tému polarizujete aj za využitia nie celkom pravdivých tvrdení, tým viac môžete ľuďmi manipulovať. Príde k tomu aj preto, že naakumulovanej stigmatizácie a rôznych foriem diskriminácie je v rómskom prostredí naprieč generáciami. A niekde sa vypustí ventil. Vidím to ako štrukturálne predvídateľné a nevyhnutné.

Momentálne najviac v Európe trpia Ukrajinci, teraz sú jednoznačne obeťou agresora. V budúcnosti, keď budú súčasťou Európskej únie, dokážu svoj aktuálny údel uchopiť konštruktívne?

Bude pre nich veľmi lákavé osvojiť si identitu obete, najmä keď budú čeliť vlastným zlyhaniam. Syndróm obete je problematický práve preto, že on nielen reflektuje niečo reálne, ale veľmi dobre vie obhájiť vlastné zlyhania. Napokon, takýto mýtus si po druhej svetovej vojne osvojil Sovietsky zväz. „My sme odniesli najväčšie bremeno vojny. Na vašom území padlo nesmierne veľa našich vojakov. My sme vás oslobodili, my sme sa vo váš prospech obetovali,“ to bol ich argument, prečo mali právo zabrať územia ostatných štátov vrátane Československa a vytvoriť z nich svoje satelity. A v nejakej forme to Rusi opakujú dodnes.

Deštruktívnosť seba-viktimizácie vnímam jasne. Ktoré postoje dokážu národy či iné skupiny chrániť pred pádom do tejto pasce?

Najdôležitejšia je reflexivita k sebe samému a k vlastnej histórii. Treba byť veľkorysý. A nebyť tak odmietavý k tým, ktorí budú poukazovať na to, že veci sú zložitejšie, než by sa nám možno páčilo.
 

október 2024