Zvukové stopy | 10. roky: Helene Fischer – „Atemlos durch die Nacht“  Veľké kino?

Zvukové stopy | 10. roky Ilustrácia: © Hanka Sedláček

Pieseň speváčky Helene Fischer „Atemlos durch die Nacht“ (2013) je celkom určite nemeckou skladbou, ktorá v prvej dekáde 21. storočia zarezonovala najviac. Čo sa týka jej recepcie, vplyv tejto piesne takmer konsenzuálne presahuje hudobnú scénu.

Zvukové stopy

Hudobný publicista Mario Lasar charakterizuje pomocou ôsmich nemeckých piesní z ôsmich desaťročí dôležité kultúrne a spoločenské fenomény v povojnových dejinách (spolkového) Nemecka.


Väčšinu skladieb a interpretov (vrátane tých, ktorí nehovoria po nemecky) uvedených v tomto seriáli si môžete vypočuť v poradí, v akom sú uvedené v playliste Spotify: open.spotify.com/playlist/soundtracksBRD/

Spomínam si, že sa ma ako DJ-a pýtali dokonca aj v baroch, kde sa zvyčajne hral indie rock, či by som mohol zahrať Atemlos durch die Nacht. Bez ohľadu na to, či sa vám táto skladba páči alebo nie, nemožno poprieť, že si v kolektívnom vedomí našla svoje pevné miesto. To, že táto popularita by jej mohla umožniť prežiť svoju dobu, je v zásade v rozpore so skutočnosťou, že pieseň vo svojej podstate oslavuje šťastie okamihu.

O čo vlastne v piesni ide? Na pozadí komprimovaných diskotékových zvukov sa odohráva opojná epifánia nočného života, v priebehu ktorej sa blízkosť dvoch milencov stáva výrazom najväčšej možnej eufórie. V tomto kontexte je zaujímavé, že táto blízkosť nie je vo videu vizuálne znázornená. Chýba tu postava, ktorá by bola adresátom pocitov šťastia, ktoré Helene Fischer formuluje. Tento prázdny priestor je orámovaný tanečnými choreografiami, ktoré skôr odzrkadľujú živú spoločnosť ako intimitu dvojice.

Namiesto toho, aby sa Helene Fischer stratila v dave, zostáva vždy v centre kompozície celého obrazu – tanečníci sa okolo nej pohybujú ako satelity. Túto sebastrednosť (ktorá nesie narcistické črty) možno čítať ako priamy efekt rozmachu selfie a sociálnych médií, ktorý sa začal v prvom desaťročí 21. storočia. S extatickou stratou kontroly tu má tanec len málo spoločného a z hudby je cítiť odstup a chlad, ktorý odhaľuje hraný charakter eufórie, o ktorej sa hovorí v texte.

Skutočnosť, že samotný text nazýva svoj obsah ako „veľké kino“, potvrdzuje umelosť, ktorá dielo zásadne definuje. Problém je v tom, že napriek odkazu na „veľké kino“ pieseň pôsobí, akoby bola plná života a autentickosti, namiesto toho, aby predvádzala svoju medialitu. Je pritom otázne, či sa dajú veľké pocity znázorniť aj inak ako formou médií (ako práve v kine). Ak je pravda, že v okamihu smrti sa život pred očami mysle odohráva ako film, zdá sa, že k niečomu takému, ako je „duša“, neexistuje žiadny bezprostredný prístup. Namiesto toho vidíme film, fikciu, ktorá nezobrazuje život, ale je „larger than life“. A hoci je Atemlos v tomto smere skutočným trhákom, človek má radšej chuť prepnúť kanál alebo zmeniť kino.

Perspectives_Logo Tento článok bol uverejnený v rámci PERSPECTIVES – novej značky pre nezávislú, konštruktívnu a multiperspektívnu žurnalistiku. JÁDU realizuje tento projekt, spolufinancovaný EÚ, spolu s ďalšími šiestimi redakčnými tímami zo Stredo-východnej Európy pod vedením Goetheho inštitútu. >>> Viac informácií o projekte PERSPECTIVES

Mohlo by vás zaujímať

Failed to retrieve recommended articles. Please try again.

Redakcia odporúča

Failed to retrieve articles. Please try again.

Najčítanejšie

Failed to retrieve articles. Please try again.