Zvukové stopy | 50. roky: Fred Bertelmann – „Der lachende Vagabund“  S tou slobodou to zase netreba preháňať!

„Der lachende Vagabund“ („Smejúci sa tulák“ 1957) v podaní Freda Bertelmanna je jedným z najväčších hitov v nemeckom hudobnom priemysle. Len v Nemecku sa zo singla v krátkom čase predali dva milióny kópií, celkovo sa predaj vyšplhal na 3,5 milióna. Len pre porovnanie: najúspešnejším singlom Beatles v Spojenom kráľovstve je „She Loves You“ s predajom okolo 1,9 milióna kusov.

V prvom rade treba poznamenať, že pieseň Der lachende Vagabund je adaptáciou americkej country piesne Gambler’s Guitar z roku 1953. Originál naozaj nikdy nedosiahol takú popularitu ako jeho nemecká verzia, ktorá bola úspešná dokonca aj v USA. Hoci Nemecko vďaka hospodárskemu zázraku 50. rokov „povstalo z trosiek“ (slová štátnej hymny NDR: „Auferstanden aus Ruinen“), prevažovala tendencia k adaptácii.

Po oslobodení spojencami formovala (západo)nemeckého ducha povojnového obdobia najmä anglo-americká kultúra. Príkladom je bývalý americký vojak Gus Backus, ktorý s absurdným hitom Da sprach der alte Häuptling der Indianer dosiahol veľký úspech. Ale aj Brit Chris Howland alias Mister Pumpernickel, ktorý urobil kariéru ako diskdžokej v rádiu. Títo interpreti sa do istej miery tým, že spievali, respektíve rozprávali po nemecky, prispôsobovali vojnovým porazeným. Je možné, že ich výrazný prízvuk len podčiarkol príťažlivosť exotiky.

Fred Bertelmann nemohol vyrukovať s cudzím prízvukom. Skladba Der lachende Vagabund získala svoju exotiku vďaka tomu, že odkazuje na americkú country pieseň. Z piesne tak sršal duch slobody, ktorý sa v 50. rokoch spájal najmä s USA. Od rebelského postoja rock’n'rollu je však country hudba na míle vzdialená. S tou slobodou to zase netreba preháňať! Aj toto by mohlo vysvetľovať úspech „smejúceho sa tuláka” v Nemecku – krajine, ktorá sa snaží o kontakt s „tým druhým“, no nie na úkor svojej novonadobudnutej stability.

Princíp umiernenej exotiky sa v piesni ešte viac prejaví. keď zoberieme do úvahy aj text. Protagonista navštevuje cudzie krajiny. Nechá sa unášať, je voľný – a tým sa v extrémnej miere vymyká z klišé disciplinovaného, cieľavedomého Nemca.

Zároveň je text paralelou k nemeckej túžbe po cestovaní, ktorá sa prejavila v 50. rokoch 20. storočia. Zatiaľ čo turizmus (aj v realite ekonomického zázraku) závisí najmä od stavu Vášho účtu, túžba cestovať je v texte tejto piesne vo veľkej miere zidealizovaná: tulák sa zaobíde bez peňazí. A predsa spieva: „Môj svet je pestrý.“ Ak si dnes pozriete nemecké farebné filmy z 50. rokov, farby často pôsobia (alebo sú) dodatočne kolorované a umelé. Pestrofarebný svet tuláka zodpovedá fikcii, ktorú si vytvára, aby odôvodnil svoju existenciu.

Práve tieto intenzívne žiarivé fikcie sú tým, podľa čoho rozpoznáme, že ide o povojnové obdobie. Sklon k veľkým gestám či preháňaniu pri súčasnom zachovávaní formy/normy charakterizuje hlavnú líniu nemeckej popkultúry 50. rokov. Keď v refréne piesne Der lachende Vagabund zaznie prenikavý smiech, spočiatku to vyzerá ako vybočenie z formy schlágra. V skutočnosti možno smiech chápať takpovediac ako pozvanie. Smiech ako ubezpečenie,obnovenie dôvery a sympatie. Ten smiech vlastne vraví, že Nemci sa zmenili k lepšiemu.

Pamätám si, že ako dieťa som tulákov smiech považoval za strašidelný. Nesmeje sa tak psychopat tesne predtým, ako ďalšej obeti podreže hrdlo? Možno ten vysmiaty tulák vôbec nie je priateľský človek.

Tulákov smiech bol v čase vydania zrejme vnímaný ako prejav nevinnej, nefalšovanej radosti. Ak predpokladáme, že v popkultúre ide vždy o identifikáciu, ponúka sa záver, že presne tak sa milióny Nemcov chceli vidieť, keď z piesne urobili hit: ako nevinní a otvorení voči cudzincom. V piesni Der lachende Vagabund sa týmto spôsobom odohráva národná projekcia „rozlúčky so včerajškom“ (Alexander Kluge).

máj 2024